Ľudia, ktorí správne spracujú zármutok, sú potom bohatší, hlbší, sociálne šikovnejší, empatickejší, emocionálne odolnejší a obyčajne majú plnší pohľad na život, na hodnoty a priority – lepšie teda rozlišujú, na čom naozaj záleží a čo nie je podstatné. Vieme však ľuďom, ktorí prežívajú zármutok zo straty blízkeho človeka, nejako pomôcť, aby svoj žiaľ dokázali správne spracovať?

Nedávno ma na jednej medzinárodnej konferencii oslovila dáma okolo šesťdesiatky, či by som jej pomohol s nejakým problémom na notebooku. Keď mi vysvetľovala problém, dodala: „Nemám ten počítač rada…“
„Prečo? Je to výborná značka,“ povedal som.
„Pripomína mi manžela, ktorý nedávno zomrel… Je to pre mňa veľmi ťažké. Vyhýbam sa všetkému, čo mi ho pripomína. Nechcem stále plakať…“ – To už vzlykala a utierala si veľké slzy.
„Rozumiem, musí byť pre Vás veľmi ťažké byť teraz bez neho. Mám podobnú skúsenosť. Môj otec zomrel, keď mal iba 34 rokov…“

Pozrela sa na mňa, a keď v mojich očiach zbadala nadbytočnú vlhkosť, vedel som, že sme sa stretli na úrovni empatie.
„Smiem sa spýtať, kedy sa to stalo?“

„Pred štyrmi mesiacmi…“
Z ďalšieho rozhovoru som vyrozumel, že sa mali veľmi radi, že boli nielen životnými partnermi, ale aj najbližšími spolupracovníkmi a najhlbšími priateľmi…

V medzičase sme sa predstavili vlastnými menami (to je ako keby sme si u nás potykali), a tak som si dovolil pokračovať:

„Rozumiem, Gina, že nechceš plakať, hlavne keď sú okolo teba ďalší ľudia. Mám však pre teba radu: Nesnaž sa popierať svoj zármutok. On ťa aj tak dostihne… V takých situáciách je správne plakať, ba priam žialiť a trúchliť! Tvoj hlboký zármutok môže trvať ešte niekoľko mesiacov. A potom príde úľava, príde čas pozrieť sa DOPREDU. Teraz je čas plakať, čas vďačne spomínať a medzitým znova plakať. Teraz je čas vyrovnať sa s faktom, že tu už svojho milovaného Ionela nebudeš mať. A keď tú stratu zdravo spracuješ – keď tú bolesť vnútorne prijmeš (a to ťa môže stáť ešte poriadnu kôpku sĺz!), budeš slobodnejšia, už sa nebudeš báť spomienok ani vecí, ktoré ti ho pripomínajú, ani jeho počítača… Budeš znova vďačná za krásny život, ktorý si s ním prežila.
Postupne sa pred tebou začne otvárať VÝHĽAD na ďalší kus tvojho života. A keď si všimneš, že tvoj zármutok postupne slabne – a tým ti dávam nádej, že to nebude trvať veľmi dlho –, urob si inventúru svojich talentov, šikovnosti, skúseností a aj kontaktov s ľuďmi a vôbec ďalších možností. Z toho sa potom pred tebou otvoria a ukážu nové obzory. Začneš vnímať potreby druhých ľudí a aj príležitosti k službe a k vlastnému uplatneniu.“

Ľudia okolo nás stišovali hovory a prechádzali takmer po špičkách, pretože slzy nás oboch sa už nedali utajiť. A presne toto bolo podstatou môjho posolstva pre Ginu: Že MÔŽE plakať, ba dokonca, že MÁ plakať – lebo teraz je ČAS PLAKAŤ.
Neverili by ste, aká oslobodené sa cítila po našom rozhovore. Aspoň náznakom porozumela, aké je to dôležité pre jej budúcnosť…

Zdá sa mi, že žijeme v celkom dehumanizovaných časoch. Keď sa niekde stane nehoda alebo úraz, niektorí ľudia utekajú preč. Tí silnejší zastavia a volajú profesionálnu pomoc – a to je dobre! Väčšina ľudí sa však vyhýba konfrontácii s úrazom, s krvou, s vážnou chorobou, ale aj s postihnutím a ešte viac so smrťou. Ľudia nevedia, ako sa majú správať, ako pomôcť.

Vyhýbame sa aj slzám, pretože sa to považuje za znak slabosti – hlavne pri mužoch. Ale to všetko je predsa nevyhnutne súčasťou ľudského života!

Ak aj práve teraz nie si v priamej konfrontácii s nejakou tragédiou, možno si už stretol niekoho, kto prežil stratu blízkeho človeka, ale určite raz niekoho takého stretneš. Neodťahuj sa potom od neho, od človeka v zármutku. Plač s ním. Nepredstieraj, že všetko je alebo bude v pohode. Spolu s ním citlivo a vďačne spomínaj na krásu toho, čo prežili predtým, aj keď u takého spomínania možno prídu ďalšie a ďalšie slzy…

Ľudia, ktorí práve prechádzajú takouto ťažkou udalosťou svojho života, väčšinou potrebujú aj veľmi konkrétnu a praktickú pomoc. Niekedy až do tej miery, že je dobré s nimi chodiť niekam na jedlo, alebo im to jedlo priniesť. Jednu osamelú pani, ktorej zomrel dospelý syn, sme si hneď vzali na celý týždeň k sebe domov – aby nebola sama. Starali sme sa o ňu a pomáhali jej zariadiť všetko potrebné okolo pohrebu… Zvláštnym spôsobom nastávajú bolestné situácie obyčajne vtedy, keď treba triediť veci po zosnulom. Pomôžeš aj pri tom?

Keď postupne odznie čas akútneho trúchlenia, príde vážna otázka: „Čo ďalej?“ Príde čas pozdvihnúť zrak a hľadať ďalšie obzory v živote, čas inventúry talentu, šikovnosti, kontaktov a ďalších možností. Čas hľadania nových nádejí…

Aké bolo moje prekvapenie, keď som nejaké tri-štyri mesiace po tej konferencii dostal od Giny mail s poďakovaním a s pripojenou správou o profesných aktivitách, do ktorých sa medzitým pustila. Ako jednu zo svojich hlavných činností tam mala školenia, ktorých súčasťou je aj video z čias, keď s ňou prednášal aj jej manžel… Po prečítaní tej správy som ostal ako oparený. Predtým nechcela pracovať ani s počítačom po svojom zosnulom manželovi a teraz ľuďom premieta výukové video, na ktorom on sám prednáša! Neuveriteľné! Gina prešla obdobím svojho ŽIAĽU VÍŤAZNE! A teraz môže znova slúžiť ďalším ľuďom svojím vzdelaním, svojou praxou aj touto mimoriadne hlbokou skúsenosťou.

Ľudia, ktorí správne spracovali zármutok, bývajú bohatší, hlbší, sociálne šikovnejší, empatickejší. A taktiež zdravo emocionálne odolnejší. Keď to dobre spracovali, majú obyčajne ÚPLNEJŠÍ POHĽAD NA ŽIVOT, na hodnoty a priority – lepšie teda rozlišujú na čom naozaj záleží a čo nie je podstatné.

Ľudia ma väčšinou poznajú ako pozitívneho človeka. A viem aj z vlastnej skúsenosti, že správne trúchlenie je pozitívna vec! Je ozdravujúcim procesom, ktorý môže priniesť slobodu a nový výhľad na ďalší úsek života. Skutočne hlbokú radosť zo života totiž môžeme postaviť iba na hodnotách, ktoré máme nielen teraz a tu, ale ktoré s nami prekročia prah smrti. Len s takými hodnotami môžeme byť naozaj šťastní, naplnení a pokojní.

(P. Vopalecký)