Väčšina z nás žije takým rušným životom, že si len málokedy nájdeme čas, aby sme sa zamysleli nad bohatstvom ukrytom v našich srdciach.
Bohatstvom, ktoré nám pomáha znova nadviazať citové putá, po ktorých tak veľmi túžime – so svetom okolo nás, medzi sebou navzájom, so sebou samým i s „čímsi nad nami“, čo mnohí nazývajú Bohom. Je to bohatstvo, ktoré nám umožňuje smerovať k „celistvosti“ = byť „úplní, celí“.
Celistvosť znamená byť spojený – s druhými, Bohom, sebou samým. Ak veríme, že našu cestu k celistvosti môžeme podniknúť celkom sami, ostávame neúplní. Ostávame neúplní, ak veríme, že všetky odpovede sa nachádzajú výhradne v nás. A ostávame neúplní, ak vidíme ľudí okolo len ako víťazov či porazených, jedných z nás alebo jedných z nich, a všetko okolo seba len ako niečo, čo možno kúpiť alebo predať.
Dá sa však na veci pozerať aj inak. Nemôžeme už ďalej vnímať ľudí len ako ľudské zdroje, ktoré možno využívať (či zneužívať), ako tovar alebo konkurenciu. Ak nás zaujíma len to, čo môžu ostatní pre nás urobiť, čo nám môžu dať alebo ako nás dokážu podporiť, tak potom nebudeme nikdy smerovať k celistvosti. To, čo potrebujeme, je, naopak, kyslík spoločenstva s ostatnými. Na osobnej rovine sa skladáme z častí, ktoré do seba zapadajú ako puzzle. Sme však aj jedným dielikom oveľa väčšieho puzzle. Apoštol Pavol hovorí o „tele“ – čo je veľmi dobrý obraz ľudskej pospolitosti. Keď s ostatnými tvoríme nejaké spoločenstvo, sme organicky prepojení. Keď jedna časť ochorie alebo bolí, vie o tom celé telo. Keď jedna časť chýba, celok je neúplný. A ani jedna časť celku nie je dôležitejšia ako iná.
Naša identita sa tak utvára vo vzťahu k ľuďom, ktorých poznáme. Ľudia, ktorí skutočne pre-mýšľajú o tom, kým vlastne sú, mávajú silu a vyžarujú čosi, čo im umožňuje dávať zo seba (namiesto toho, aby len neustále brali) bez toho, aby strácali svoju silu či identitu. Nestávajú sa niekým, koho by z nich chceli mať ostatní, oni vedia, kým sa stávajú – vzhľadom na Boha, seba i ostatných – a sú schopní vytvárať s ostatnými láskyplné vzťahy.
Milujte sa navzájom, avšak nerobte z lásky putá – nech je láska skôr morom vlniacim sa medzi brehmi vašich duší. Plňte si vzájomne svoje čaše, ale nepite z jedného pohára. Dávajte si navzájom zo svojho chleba, ale nejedzte ten istý krajec. Spievaj-te, tancuje a radujte sa spolu, avšak doprajte jeden druhému, aby mohol byť chvíľu aj sám – práve tak, ako sú samé struny harfy, aj keď sa všetky zachvievajú rovnakou melódiou. (Chalíl Džibran)
(Brian Draper)
