„Chodiť po horách je relax,“ hovorievame. Zanechať za sebou hluk veľkomiest, zlý vzduch, starosti…

Vyšplhať sa po kľukatých cestičkách až na vrchol hory a tam v tichu odpočívať, pozerať sa na plynúce oblaky, zapadajúce slnko, alebo si len tak ľahnúť do mäkkej trávy a pozorovať stromy vo vetre… Možno si v takých chvíľach povieme, že sa nám ani nechce vrátiť späť do reality. A potom si uvedomíme, že to vlastne nejde, a tak si na pamiatku urobíme aspoň pár fotiek…

Pri takýchto zážitkoch, keď je nám tak veľmi dobre, že si prajeme, aby sa tieto chvíle nikdy neskončili, je dobré si pripomenúť, KTO stojí za všetkou tou krásou, KTO je tým darcom ticha a KTO je darcom času, ktorý môžeme takto stráviť. Že je to DARCA s veľkým „D“. Učeníkom, ktorí prežili s Ježišom silný zážitok na hore, to pripomenul sám Boh a dal im tak aj smer ich ďalšej cesty: „Toto je môj milovaný Syn, toho poslúchajte!“

Zážitky z „prebývania na hore“, keď celkom hmatateľne pociťujeme Božiu blízkosť, sú pre náš život nevyhnutné. Nadýchame sa čerstvého vzduchu, a potom môžeme posilnení zostúpiť „dolu“ do nášho každodenného života a aspoň trochu meniť svet okolo nás.

Náš dobrý Boh vie o každom z nás. Dopraje nám prežívať krásne a silné chvíle, na ktoré sa nezabúda, a je s nami aj vtedy, keď fotky z nášho „prebývania na hore“ vyblednú. Lebo On je verný a má nás rád.

O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty… Peter prehovoril k Ježišovi: Pane, dobre je nám tu… ajhľa, jasný oblak ich zastrel a z oblaku ozval sa hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. (Matúš 17,1-5)