Hovorí sa, že manželstvo vzniká zo slobodného rozhodnutia dvoch ľudí, ktorí sa sebe navzájom odovzdávajú a prijímajú sa na celý život. Manželstvo je záväzok pútajúci ich až do konca života. Vzniká pred Bohom a je preto právnym aktom najvyššieho významu. Počas svadobného obradu ho snúbenci potvrdzujú manželským sľubom. A preto je dôležité pochopiť zmysel slov, ktoré sa pri ňom hovoria. Pretože ak má človek za niečím stáť, tak to musí chápať.
Každá cirkev má svoju podobu manželského sľubu, ale v podstate vždy vyjadruje to isté, len inými slovami. Toto je taká univerzálna podoba obsahujúca rôzne formulácie jednotlivých bodov (sú vždy uvedené v zátvorke):
Ja, XY, slávnostne na svoju česť a kresťanskú vieru sľubujem (prisahám) pred trojjediným Pánom Bohom: Otcom, Synom i Duchom Svätým, a pred prítomnými kresťanskými svedkami, že teba, NN, ktorú/ktorého som si dobrovoľne vyvolil za manželku/manžela, neopustím ani v biede, ani v chorobe, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v nedostatku, ale budem ťa milovať, o teba sa starať (ctiť/vážiť si ťa a pomáhať ti), vernosť ti zachovávať a tak, ako to Pán Boh vo svojom slove prikazuje, s tebou verne nažívať až do smrti (až kým nás smrť nerozdelí/po všetky dni svojho života). Nech mi v tom Pán Boh pomáha.
DOBROVOĽNE: Slobodne a úprimne, bez donútenia, z vlastnej vôle – to je prvý základ nejakého záväzku. Donútenie, zneplatňujúce manželstvo, ohrozuje celý život. V každom prípade ľudsky dôstojný akt je taký, keď človek vie, čo robí a stojí za tým svojou zodpovednosťou a svojím rozhodnutím.
NA CELÝ ŽIVOT: To je v podstate otázka nerozlučiteľnosti manželstva. Je to vlastne najväčšia investícia, akou človek disponuje a ak chce takto seba niekomu dať, tak to skutočne nemôže byť len tak a len na chvíľu. Na celý život – je úmerné veľkosti človeka, závažnosti jeho rozhodnutia, významu partnerského vzťahu. Je veľmi dôležité chápať, že celoživotné spojenie, spoločenstvo, zväzok, nie je bezmyšlienkovito vytvoreným putom, ale putom primeraným zodpovednosti človeka. Avšak keď človek dáva seba druhému, tak od neho právom očakáva, že ten to prijme taktiež s takou vážnosťou a že na svojom rozhodnutí už nebude chcieť nič meniť. Prijatie druhým človekom v manželstve je aj veľkým ocenením – ja mám pre teba takú cenu, že si ma berieš ako jediného z celého sveta! A keď sa potom časom toto ocenenie zmení na: „Mňa už to nebaví, tak si bež!“ – tak je to jedno z najväčších pokorení človeka. Nenechajte sa nikdy zmanipulovať hlúpymi rečami o slobode človeka, o slobode odísť od jedného k druhému a žiť s ním v inom zväzku! Rozvod je vždy aspoň pre jedného z partnerov hlbokým ponížením. Môže sa síce stať, že sa manželstvo rozpadne, že tí dvaja dôjdu k rozvodu, no rozvod sa nesmie považovať za najlepšie riešenie – rozvod je vždy nenapraviteľnou tragédiou. Ide o to, aby sme nehľadali riešenie tam, kde nie je. Môže sa síce stať, že ľudia potom vedú lepší partnerský život ako predtým, pretože táto tvrdá životná skúsenosť môže človeka posunúť o kúsok ďalej, k zrelosti, zodpovednosti, k doceneniu niečoho, čo predtým nevidel atď., no zranenie aj tak ostáva.
RODINA: Nie je vôbec jednoduché, akým spôsobom sa prijímajú deti. Nechcem teraz hovoriť o nechcených deťoch, čo je veľmi smutná a podivná kapitola, hoci aj tu sa môže postoj rodičov podstatne zmeniť. Chcem hovoriť o tom, že dieťa môže byť prijaté ako vlastníctvo, ako prestížna záležitosť, ako najmilšia hračka pre rodičov, ako ich najväčšia pýcha. Lebo medzi tým, či je dieťa prijaté ako dar, alebo si ho rodičia obstarajú len v zástupe iných predmetov – ako je byt, sedacia súprava, elektronika… –, je priepastný rozdiel. Ak človek pochopí, že zdrojom ľudského života, jeho darcom je Boh, nemôže zaujať voči svojmu dieťaťu postoj bezohľadného manipulátora. Dieťa mu nikdy nebude „patriť“, nebude len nástrojom na realizáciu rodičovských plánov.
BUDEM ŤA MILOVAŤ, O TEBA SA STARAŤ: Povedať tieto slová v svadobný deň obyčajne nerobí nikomu problém. Je však nevyhnutné uvedomiť si rozdiel medzi láskou a zamilovanosťou, rozdiel medzi krásnymi pocitmi a šedivosťou všedného života, v ktorom sa láska prejavuje hlavne prekonávaním nekonečného množstva drobných problémov a nepríjemností. Láska je znamená veľa rozhodnutí pre toho druhého a rozhodnutí prekonávať to, čo nás od seba delí, ako len sladké pocity. Z tých, ani v nich, sa nedá žiť stále.
BUDEM SI CTIŤ A VÁŽIŤ SI ŤA: Ľudia si niekedy myslia, že úcta medzi partnermi nemá čo robiť. Oni sa predsa majú radi a úctu cítia niekedy ako niečo odcudzujúce, škrobené. Ak však druhý človek ku mne stratí úctu, tak sa tým cítim byť ponížený. Vzájomnú úctu v manželstve možno stratiť veľmi ľahko, dôležité je správať sa tak, aby partner nestratil úctu ku mne. Lebo človek sa môže pred svojím partnerom zhodiť rôznym spôsobom – neupravenosťou, klamstvom, hnevom atď. Úctu k partnerovi preto treba neustále udržiavať.
VERNE NAŽÍVAŤ: Prostredie, v ktorom sa dnes pohybujeme, vernosti rozhodne nenapomáha, nepodporuje ju, ani nerešpektuje. Túto zásadu si manželia musia strážiť. Jej porušenie je veľmi citlivé a nepríjemné. Musíme odpúšťať, ale dokonale odpúšťať, bez nejakých bočných úmyslov alebo vydierania. Neznamená to však zaujať postoj typu „mne to nevadí“, pretože tým môžete svojho partnera vohnať do ďalšej náruče, alebo zmizne akákoľvek vzájomná úcta. Bohužiaľ, dokonca aj v manželských poradniach sa niekedy stretávame s radami, ktoré vernosť vôbec nerešpektujú, pretože podľa nich sa dá veľa problémov vyriešiť jednoduchým: „Tak si niekoho nájdite!“ Lenže takáto rada je pre kresťana absolútne neprijateľná!
NEOPUSTÍM ŤA: Aj toto treba chápať v širšom zmysle. Opustiť človeka môžeme aj keď od neho budeme len 10 cm ďaleko. Opustiť človeka môžeme vo chvíli, keď nám jeho starosti začnú byť ľahostajné, vo chvíli, keď ho v niečom necháme. To, čo sa jednému z partnerov zdá ako maličkosť, môže byť pre druhého neprekonateľným problémom a ak ho ten prvý nejako odbije a viac sa o to nezaujíma, tak ho v tom nechal, opustil ho. A to sa znáša veľmi ťažko. Taktiež možno druhého opustiť medzi ľuďmi, keď sa jeden pridá na ich stranu proti svojmu partnerovi, a ten opustený to potom väčšinou chápe ako zradu. Takéto poranenie uviazne veľmi hlboko v srdci, a potom sa kopia a sčítajú, až je z toho výbuch alebo postupné odcudzenie. Oboje je zlé.
DOBRÉ I ZLÉ… AŽ DO SMRTI: Dobré – to človek väčšinou nepočíta, to berie akosi automaticky a samozrejme. Nikdy nežiadame zdôvodnenie, prečo sa máme dobre. Pri opaku to žiadame často. Ak človek prežíva so svojím partnerom nejakú zlú vec, tak by si mal spočítať, o koľko bolo tých dobrých viac. Ak majú byť tí dvaja zjednotení, tak to nejde inak, len že spolu ponesú dobré i zlé, inak by svoje celoživotné spoločenstvo žiť nemohli.
NECH MI V TOM PÁN BOH POMÁHA: Manželstvo je síce pre ľudí, ale medzi ľuďmi zasiahnutými hriechom, a preto je dobré manželstvo úlohou takmer nadľudskou. A predsa je to žiadúce aj možné. Dôležité je, či pri plnení tejto úlohy bude kresťan počítať len s vlastnými silami, alebo aj s Božou pomocou. Ak mám v nejakej ťažkej veci obstáť, tak by som sa nemal Božej pomoci zriekať a mal by som ju dokonca vyhľadávať. Schopnosť a ochota pozývať Boha do svojho manželstva ako niekoho, kto pre nás môže urobiť veľa dobrého, sa postupom času prehlbuje a rastie. Je veľmi nešťastné, ak narastá v ľuďoch namiesto skúseností s Bohom, ochoty spoľahnúť sa na neho a porozumieť mu, iba skepsa. Celé manželstvo náleží Bohu a tým patrí aj do života cirkvi, v ktorej je celý rad možností Božej pomoci.
Nad textom manželského sľubu vždy žasnem, pretože je veľmi stručný a pritom taký obsažný! V tých niekoľkých slovách je obsiahnutý celý základný dej, ktorý musí medzi nimi prebehnúť a prebiehať aj naďalej, aby ich manželstvo bolo manželstvom – odovzdávam sa ti a prijímam ťa. Ak poviem, že sa ti odovzdávam, znamená to, že už nikdy nebudem celkom sám sebe pánom, že už nebudem môcť „beztrestne“ myslieť len sám na seba, že už nikdy nebudem môcť robiť rozhodnutia len sám za seba. Na druhej strane je prijatie – musím toho druhého prijať so všetkým, s jeho dobrými aj zlými vlastnosťami, s jeho minulosťou, rodinou, ale aj s jeho budúcnosťou, aj keď je to veličina nepoznaná a nepoznateľná. Človek sa postupom rokov mení, dozrieva, mení sa aj jeho sociálne postavenie, to, ako sa na neho pozerajú druhí, mení sa, keď sa stane rodičom, mení sa, ak je chorý a mení sa, ak musí reagovať na nejakú veľkú stratu, škodu, zásah do svojho života. Inak to však nejde. Ako by to vyzeralo, ako by sa cítil človek prijatý, keby mu ten druhý povedal: „Prijímam ťa len dovtedy, kým nebudeš chorý, nestaneš sa protivný…“ To nie je prijatie, ale vytýčenie trasy, z ktorej sa určite vybočí.
Manželský sľub obsahuje ochotu prijať svojho partnera v každom prípade, v každej nepredvídateľnej situácii. Znamená to, že sú schopní vzájomnej obete – teda, že sú schopní sami zo seba niečo veľmi podstatné stratiť, aby udržali jednotu. Človek žijúci v manželstve si musí občas vedieť povedať: „Toto ma fakt úprimne štve, ale keď už som si ju (jeho) raz vzal, tak ju (jeho) musím brať aj s tým, čo ma štve.“ Človek nie je deliteľný, nemôžete ho mať štyri pätiny doma a piatu za dverami, pretože práve tú neznáša. To je to „buď všetko alebo nič“. Veď človek do manželstva vstupovať nemusí, nariadené to nie je, nemusí nikoho prijímať, nemusí sa nikomu odovzdávať. Ale keď sa už raz rozhodol, má toto rozhodnutie praktizovať čo najplnšie a nastálo. Lebo manželstvo nie je len jeho vec, rozhodnutie, puto, ale niečo, čo robí Boh a čomu sa on vydáva.
Tak, teraz už viete všetko, okrem toho, čo partnerov čaká a ako obstoja. To, našťastie nevie nikto, pretože by to bolo pre nás neúnosné. A tak keď ľudia prajú novomanželom po svadbe veľa šťastia, je to veľmi pekné, no ja by som sa uspokojil s prianím, aby sa ani jeden z nich neskazil, prípadne, aby sa stali ešte trošku lepšími. To je oveľa dôležitejšie ako to, čo na nás dopadne zvonka.
(Aleš Opatrný)
