Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla. (1. list Petra 2,9)

Neznie to pyšne? Nevyvyšujú sa tu kresťania nad iných ľudí? Nemali by sme skôr byť ako ostatní – nenápadní, na nerozoznanie od nich? Alebo sme naozaj nejaká extratrieda?
Pozrime sa večer na mesiac. Mesiac sám nežiari, ale verne odráža slnečné svetlo, ktoré naňho dopadá. Keby tento fyzikálny jav poznali apoštolovia a pisatelia Biblie, určite by ho použili vo svojich výkladoch.
Kresťania podobne – vďaka svojej viere, prítomnej v ich životoch – ako ten mesiac síce nedokonale, avšak predsa len (hoci niekedy len kúsok, inokedy ako mesiac v splne) odrážajú Božiu žiaru. Je to česť, úloha, záväzok. A je to služba druhým ľuďom, aj keď nie vždy pochopená či ocenená. No je to nezastupiteľná úloha v ľudskom spoločenstve.

Ježiš povedal: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života. (ján 8,12)

Vy ste svetlo sveta… Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach. (Matúš 5,14-16)
(A. Opatrný)

POKLAD veriaceho človeka nazývam radosť.
Radosť z istoty, že je milovaný
a že sa vďaka svojej slobode môže učiť milovať.
Kresťania vedia, že Boh je LÁSKA
a evanjeliá nám umožňujú trochu preniknúť do jej tajomstva.
Láska je jedným zo základných rysov,
na ktorých sa zakladá podobnosť človeka a Boha.
V Bohu je láska v plnosti,
zatiaľ čo v každom človeku sa iba rozvíja.