Jednou z najzávažnejších úloh, ktoré pred nami v súčasnej spoločnosti stoja, a ktorej by sa jednotlivci, médiá a hlavne štát mali chopiť, je vytvárať klímu, v ktorej je výchova detí vnímaná ako životne dôležité a vysoko významné povolanie.
Výchovu detí treba prestať degradovať, aby sa tie matky, ktoré sa rozhodnú pracovať len na čiastočný úväzok alebo ostať s deťmi doma, nemuseli cítiť ako menejcenné. V skutočnosti existuje veľa žien, ktoré sa dobrovoľne rozhodli prerušiť kariéru, aby sa mohli venovať svojim deťom. Najčastejšou reakciou na také rozhodnutie býva: „Ako ste sa mohli toho všetkého vzdať?“ Z čoho vyplýva, že vybrať si úlohu byť naplno matkou je niečo, čo človeka – ak nie je úplný hlupák – ani nenapadne.
Spomínam si na jednu matku, ktorá veľmi zaujímavo a vlastne aj pravdivo odpovedala na otázku, či pracuje. Ospravedlňujem sa tým, ktorí ste to už počuli, no pridám vám k tomu celý príbeh jej nezabudnuteľnej odpovede.
Na ten večer sa pamätám veľmi dobre. Manžela pozvali na večeru. Pozvanie však platilo aj pre manželku, teda pre mňa. Panikárila som už týždeň vopred. Náš najstarší syn mal 13, dcéra 3 a najmladší syn bol čerstvo narodené bábätko – o čom svedčilo moje ešte stále dosť veľké brucho. V noci som nemohla spať, predstavovala som si ostatné ženy, ktoré tam budú. Problém paniky je, že sa živí sama sebou. Viem, že sa na večierkoch vždy objaví nejaká žena, ktorá vyzerá, akoby vypadla z titulnej strany Vogue, ale väčšina ostatných žien sa snaží vyzerať čo najlepšie v rámci svojich možností. No keď som si počas bezsenných nocí predstavovala onen večer, všetky ženy, okrem mňa, boli dlhonohé krásky. Raz v noci som sa nenápadne vytratila zo spálne a vytiahla spoločenské šaty, že si ich vyskúšam. Praskol mi na nich zips…
A tak som sa vybrala na nákup. Pri vstupe do obchodu som sa ešte cítila sebaisto. Pred zrkadlom sa mi zdalo, že vyzerám celkom dobre – tak snáď to nakoniec nebude až také hrozné… A potom prišli dve pohromy naraz! Prvá sa zjavila v podobe milej dámy, ktorú som už roky nevidela. Nemala v úmysle sa ma akýmkoľvek spôsobom dotknúť – bola to láskavá, starostlivá a realistická žena, jednoducho, len bola rada, že ma po dlhom čase vidí: „Aké milé prekvapenie, kedy sa to narodí?“ „Syn má 5 týždňov,“ povedala som potichu. Vyzeralo to, že budeme musieť zavolať záchranku – pre obidve! To však nebol ešte ten najhorší moment, ten prišiel až počas samotnej večere. Sedela som oproti mladej, veľmi atraktívnej manažérke, ktorá sa ku mne po pár úvodných zdvorilostných frázach naklonila a spýtala sa: „Pracujete?“ Je obdivuhodné, ako rýchlo dokáže mozog fungovať. „Pracujem?“, premýšľala som. Uvedomila som si, že všetky moje predchádzajúce zamestnania vyzerali ľahko v porovnaní s úlohou zastávať materské povinnosti na plný úväzok – že vstávam skoro a chodím spať neskoro a že životy mojich troch detí sú odo mňa celom závislé. Ale bola to „práca“? A tak som len zamrmlala: „Nie, som len mama – som doma s tromi malými deťmi…“
O pár rokov neskôr som sa s touto skúsenosťou zverila jednej staršej matke a tá mi poradila: „Nabudúce, keď sa ťa niekto spýta, či pracuješ, tak povieš toto…“ Nacvičovala som si to doma pred zrkadlom. Keď ma potom neskôr opäť na veľkej spoločenskej akcii akási dáma oslovila: „A čo vy, Karen, pracujete?“, sebaisto som odpovedala: „Áno. Pracujem na projekte spoločenského rozvoja, momentálne s tromi vekovými skupinami. Prvou sú bábätká a malé deti – na to sú potrebné základné vedomosti z medicíny a detskej psychológie. Ďalšia je skupina dospievajúcich – tam, musím sa priznať, sa mi ešte nedarí dosahovať tie najlepšie výsledky. Poslednou vekovou skupinou, ktorá ma zamestnáva po večeroch a cez víkendy, je 39-ročný muž majúci všetky známky krízy stredného veku – a to si vyžaduje isté vedomosti z odboru psychiatrie. Celkovo sa pri svojej práci neobídem bez dobrého plánovania, akčného prístupu a umenia krízového manažmentu. Kedysi som bývala medzinárodne uznávanou modelkou, ale už som sa dosť nudila…“
(R. Person)
