Uverejnené

O MATERSTVE A RODIČOVSTVE

O matkách – a hlavne ženách na materskej dovolenke – sa traduje množstvo mylných predpokladov. Matky trpia tým, že majú v spoločnosti nízke postavenie. Dnes sú často považované za žijúce fosílie či prežitky z minulosti.

Toto ponižujúce spoločenské postavenie dáva matkám len dve možnosti: buď sa začnú obliekať do kostýmčekov a materstvo prenechajú iným, alebo sklonia hlavy a budú sa snažiť nevzbudzovať príliš veľa pozornosti. Je tu však aj tretia možnosť: môžu odmietnuť zaškatuľkovanie, ktoré im spoločnosť prisudzuje a požadovať uznanie a podporu, ktorá im právom náleží. Sila materstva nespočíva v tom, že svoje nadanie márnite pri vykonávaní domácich prác. Materstvo sa zakladá na láske, výchove a určitom manažmente. Prináša so sebou množstvo úloh, ale aj zodpovednosti a určitú slobodu; vyžaduje vynaliezavosť a húževnatosť, zručnosť a pohotovosť, neustále rozhodovanie a schopnosť plniť mnoho úloh naraz. Takto vlastne rozvíja prirodzené ľudské vlohy. Materstvo, aj napriek tomu, že má obrovský význam, skladá sa z veľkého množstva zdanlivo neužitočných úloh. V úlohe matky konáte veľké veci prostredníctvom malých krokov. Správna matka musí vložiť do činnosti, ktorú vykonáva až 24 hodín denne, celé svoje ja – duchovné, citové, duševné aj telesné. Medzi platenou prácou a materstvom je asi taký rozdiel ako medzi elektronickou poštou a osobným rozhovorom: internet vám umožňuje ponechať si časť svojho ja, svoje súkromie, anonymitu. Aj kolegovia vám to umožnia, deti nie. Kancelárie ostávajú cez noc prázdne, v domácnosti sa žije naplno – aj v noci. Materstvo je, jednoducho, povolanie, v ktorom nemôžete zamknúť dvere ako na kancelárii, vypustiť pracovné problémy z hlavy a odísť domov…
(Anna Melchiorová)

Ďalšie kapitoly sú úryvkami z knihy Roba Parsona: Supermatke povedz zbohom, ktorú vydalo Karlemitánske nakladateľstvo, Praha. Sám autor uvádza svoju knihu slovami: Rozprával som sa s matkami, ktoré majú pocit, že všetko nenapraviteľne pokazili; s matkami v domácnosti, ktoré márne premýšľajú, prečo si o nich druhí myslia, že si vybrali tú pohodlnejšiu životnú cestu; s pracujúcimi matkami, trápiacimi sa s náročným bábätkom a ešte náročnejším šéfom, ktorí obidvaja si vedia poriadne dupnúť, keď nedostanú to, čo chcú. Počúval som matky, ktoré si myslia, že len ich deti nechcú v noci spať, ale aj matky tínedžerov, ktoré majú pocit, že sú jedinými rodičmi, ktorých deti vedľa nich presedia mlčky celú cestu do školy… V tejto knihe by som rád odovzdal niečo z toho, čo mi povedali, ako také malé lekcie materského umenia.

Prečo to nezvládam?
Každý rok, keď príde september a svieže jesenné počasie, spomínam na narodenie našej dcéry. Do pôrodnice som išla skôr kvôli vysokému krvnému tlaku. Vtedy som premýšľala, aké asi bude moje materstvo. A v iné jesenné ráno, krátko po pôrode nášho syna, som už bola nejaká deprimovaná. Neviem prečo, lebo som mala som dve deti, krásny domov a milujúceho manžela. Nič z toho mi však v tú chvíľu nepripadalo skutočné. Otočila som sa, zobudila manžela a povedala: „Myslím, že už to nezvládam. Mohol by si dnes odviesť Katie do škôlky ty?“ Tieto slová odštartovali určité temné obdobie v našom manželstve. Možno ho má čiastočne na svedomí popôrodná depresia, no určite aj moje problémy s imunitou. Niekedy som bola schopná iba ležať v posteli. Priatelia sa ku mne správali láskavo a milo, niektorí mi horlivo radili, ako sa z toho dostať, a pripomínali mi, že iní sú na tom oveľa horšie. Zaujímavé na tom bolo, že najsilnejšie emócie, aké som pociťovala, nebol smútok ani obavy, ale pocity previnenia: Prečo to nezvládam? Aký to bude mať vplyv na moje deti? Prečo nie som lepšia matka? Akoby ma choroba obrala o časť synovho detstva, no aj tak mám veľa úžasných spomienok.
Dnes by som rada objala mladé matky, ktoré prežívajú podobné stavy, a povedala im, že takýmto temným obdobím sa dá prejsť, rada by som vysvetlila ich partnerom, čo sa deje, a požiadala ich, aby mali so svojimi ženami trpezlivosť, boli ohľaduplní a starostliví.
Som matka, ale nie dokonalá matka – naučila som sa už dosť dávno, že dokonalosť je príliš ťažké bremeno. Nie som však ani „len“ matka. Som žena s talentom, túžbami a nádejami, ktoré nesúvisia s mojimi dvomi deťmi. No s materstvom sa určite spája môj najšťastnejší smiech, ale i najhlbší žiaľ, najväčšia pýcha i najväčší strach.

Pocity viny sú rizikom podnikania, naučte sa s nimi žiť – dostanete ich nadelené s placentou.
Príležitostne prach, jednoducho, ignorujte, alebo, ešte lepšie, naučte sa v ňom fungovať.
Nerozčuľujte sa, keď vaše deti odmietajú jedlo, ktoré ste im práve pripravili. Môže vás to raniť, ale nie je to vôbec osobné.
Dvojročné deti vám neskočia na kreatívne servírovanie zeleniny do podoby klauna či zvieratiek. To, čo im nechutí, bezpečne rozpoznajú.

Som dobrý otec?
Otec sedel v kresle a listoval v rodinnom albume. Jeho deti boli už takmer dospelé a cítil, že deň, keď v ich dome utíchne hlučná hudba a skočí večný neporiadok, je bližšie, ako by si prial. Album nebol veľmi usporiadaný – fotky neboli popísané, chýbal dátum i miesto. Osemnásť rokov spoločného života bolo náhodne poskladaných do jedného celku spomienok, v ktorom sa však rysovala cesta, ktorou rodina prešla. Bolo tam batoľa so širokým úsmevom, ktorému vôbec nevadilo, že má iba jeden zúbok. Dve deti hrajúce sa na pláži. Pastier pevne zvierajúci vypchatého barančeka vo vianočnej hre. Plno Vianoc, tetičiek a ujčekov, plno zvieratiek…
Odrazu zbadal fotku zastrčenú za obalom albumu. Usmieva sa na nej mladý muž – stojí v nemocničnej izbe a v náručí drží bábätko. Neskôr vybudoval obchodnú firmu, zasadal v mnohých radách a výboroch, dosiahol to, čo mnohí nazývajú úspechom. Napriek tomu si povzdychol: „Dnes by som to všetko rád vymenil za možnosť vrátiť tie roky naspäť a začať znova!“ Je preto zlým otcom? Nestará sa o svoje deti? Nie, je príkladným otcom, miluje svoju rodinu, stará sa o ňu a snaží sa jej dať len to najlepšie. Keby ste sa ho spýtali, čo je pre neho dôležitejšie – práca, koníčky alebo rodina –, určite by bez zaváhania povedal, že manželka a deti. No teraz má päťdesiat, deti vyrástli a on cíti, že mu to ich detstvo akosi utieklo… Sám tomu veľmi dobre rozumiem. Keď bol náš syn malý, chodieval za mnou ráno do kúpeľne a prosíkal: „Oci, povedz mi rozprávku, než sa oholíš!“ Chcel to každý deň. A potom jedného dňa už neprišiel. Nijako to neavizoval, ani ma vopred varoval, jednoducho, raz ráno sa tieto dvere detstva potichúčky zatvorili.
Skúste si predstaviť osemnásť rokov detstva ako presýpacie hodiny, ktoré namiesto piesku obsahujú dni. Keď sa vaše dieťa narodí, máte tam 6 570 dní, keď má dieťa desať rokov, už je ich len 2 920. Žiadna peňažná suma, moc ani prestíž to číslo nezmení.

Som hodný lásky?
Čo je najväčším darom, ktorý môže dať matka dieťaťu? Túto otázku som položil 400 ženám na jednom seminári. Najčastejšou odpoveďou bola láska. No, nie som si celkom istý, že táto odpoveď je správna. Ak však je, mali by sme byť nadšení, pretože hoci máme všetci okolo seba kritikov, nepriateľov a neprajníkov, naše matky nás milujú! Ak však nie je láska najväčším darom rodičov, čo to potom je? Som presvedčený, že je to prijatie. Keď sa totiž dieťa necíti prijaté svojou matkou, je takmer nemožné, aby sa cítilo ňou milované. Ale keď svojim deťom vštepíme istotu, že ich prijímame také, aké sú, preukážeme im tú najlepšiu službu.
Dnes často počúvame v súvislosti s výchovou o tlaku vrstovníkov a je pravda, že hlavne v puberte sa vplyv rodičov veľmi zmenšuje. Tento tlak je skutočne fenomén, lebo všetci túžime po prijatí. Čo iné by prinútilo milióny ľudí jesť surovú stravu, mučiť sa jednotvárnou, úmornou robotou, nechať si premiestňovať tukové vankúšiky a prešívať časti kože len aby vyzerali mladšie? Niekto nás presvedčil, že mladý vzhľad a určitý pôvab nám zaistí prijatie druhých.
Pripadá mi smutné, keď počujem rodičov hanlivo hovoriť svojim deťom o ich fyzickom výzore, a to hoci len žartom – hlavne pred druhými. Samozrejme, že matka bude chcieť niečo urobiť s dieťaťom, ktoré trpí obezitou, alebo poradiť dospievajúcemu, čo s vyrážkou na nose, no súčasne im treba dať jasne najavo, že ich máme radi aj s nadváhou a s vyrážkou. Znamená to taktiež byť na deti hrdí aj napriek tomu, že nejaký ich osobný rys nezapadá perfektne do predstáv o „atraktivite“ zvyšku spoločnosti. Otázka prijatia je však ešte dôležitejšia pre dieťa, ktoré sa zdá byť stelesnením spoločenského ideálu krásy. Takéto dieťa bude celý život zmietané pochybnosťami, či ju jej priatelia, zamestnávateľ alebo partner, neprejavujú sympatie len preto, ako vyzerá. Ďalší spôsob, ako svojim deťom ukazujeme, či ich prijímame alebo nie, je náš prístup k ich úspechom. Jedným z najťažších aspektov rodičovstva je vedieť motivovať deti, aby úspešne rozvili svoj potenciál, avšak bez toho, aby si mysleli, že naša láska k nim je podmienená tým, ako sa im darí. Niekedy sa zase snažíme pri svojich deťoch vykompenzovať to, čo cítime ako vlastný deficit či zlyhanie. Chceme, aby boli lepšie, ako sme boli my, a aby neprepásli príležitosti, ktoré sme prepásli my. V podstate na tom nie je nič zlé – ak sa na to príliš neupneme. Deti veľmi dobre vycítia, keď je pre nás niečo dôležité, a chcú nám vyhovieť, ale nie všetky deti sú schopné vyhrávať školské preteky. A aj keby sa im to podarilo, ponesú ako ťažké bremeno presvedčenie, že je ich povinnosťou tieto naše túžby uspokojiť.
Bohužiaľ, realita je taká, že posielame svoje deti do sveta, ktorý ich bude neustále posudzovať. Budú sa musieť samé seba pýtať: „Som dosť múdry? Som obľúbený? Som dosť rozhodný, flexibilný, cieľavedomý, zdržanlivý? A, samozrejme: Som dosť atraktívny?“ Snažiť sa neustále vtesnať do požiadaviek druhých je únavné. Svoje deti na túto cestu výborne pripravíme vtedy, keď do sveta vyjdú s neochvejným presvedčením, že je na svete najmenej jedna osoba, ktorá ich miluje bez ohľadu na ich známky, telesnú hmotnosť či športové nadanie. To je naozaj najväčší dar.

Čaro ilúzií
Aj ja som narobil veľa chýb, keď boli deti malé – preťažoval som sa. Teraz hovorievam otcom o troch ilúziách, ktoré ma držali v takom rýchlom životnom štýle oveľa dlhšie, ako bolo vhodné. Prvá – nahováral som si, že to robím pre ne. Chcel som, aby mali viac, ako som mal ja. Možno je to vznešená myšlienka, ale je pravda, že väčšina detí dáva prednosť tomu mať menej vecí a viac nás. Pekne to vyjadril jeden detský psychológ: Sme takí zaneprázdnení zháňaním toho, čo sme sami nemali, že nemáme čas odovzdať svojim deťom to, čo sme mali. Druhá – myslel som si, že nebudem stále takto vyťažený. Hovoril som si, že toto vypäté obdobie už skončí a ja budem mať viac času na veci, ktoré sú naozaj dôležité. Lenže, pre väčšinu z nás, to nie je časovo náročnejšie obdobie, ale život. A ak si to neuvedomíme, budeme donekonečna odkladať veci, ktoré sú pre nás skutočne dôležité s tým, že si na ne urobíme čas až zajtra… Tretia – akosi som dúfal, že dvere detstva budú stále otvorené. Bol som presvedčený, že keď poviem deťom „neskôr“ alebo „urobíme to na budúci týždeň“, tak tá možnosť tu určite bude! Lenže ten čas, keď sa s nami prestanú chcieť hrať, príde veľmi rýchlo.

Povzdych matky
Kiež by mi niekto povedal vopred, že sa určite nebudem cítiť ako mamička z reklamy na detskú výživu, ktorá má čas sa povaľovať sa v džínsoch veľkosti M s pokojným vysmiatym bábätkom na žiarivo bielej pohovke… Ale že budem unavená, nevyspatá, často vydesená a totálne ochromená váhou zodpovednosti… Že sa kvôli tomu budem častejšie hádať s partnerom… a že to nie je nič nenormálne…
Pre svoje deti musíte byť neustále k dispozícii. Nech sa stane čokoľvek, dokonca aj keď vás zrania, vždy tu musíte pre ne byť! Matkou totiž nikdy neprestanete byť. Keď deti vyrastú a opustia domov, už nemáte takú autoritu, nemôžete urobiť nič, keď sa dopúšťajú chýb. Musíte ich nechať ísť. Ale keď odchádzajú, odchádza s nimi aj kus z vás…

Keď je matka chorá
Hneď po pôrode som si každé naše dieťa prezerala s vedomím, že som ich matkou, že ich budem milovať za každých okolností, budem sa o ne starať a chrániť ich, ako najlepšie budem vedieť. Pripadalo mi to ako istota, právo a výsada zároveň. Ale keď mi nedávno zistili zhubný nádor, všetko sa zmenilo. Narušilo to moju istotu, že sa o ne postarám. Prišla som aj o právo byť im stále k dispozícii, že im budem nablízku, keď ma budú najviac potrebovať, a úloha previesť ich náročnými obdobiami života zostane na manželovi, rodine a priateľoch.
Plány na materskú lásku neexistujú. Môžeme sa iba pokúsiť vypestovať v deťoch vnútorné zdroje, vštepiť im vieru a lásku, múdrosť a potrebné schopnosti, aby vedeli žiť – či už so mnou alebo bezo mňa. Milovať ich a smiať sa s nimi tu a teraz a dúfať, že ich budem môcť milovať a smiať sa s nimi ešte nejaký čas. Nebojím sa rakoviny, nemám strach zo smrti – viem, že my všetci, celá naša rodina, sme v Božích rukách. A On vie, čoho sa naozaj bojím: desí ma predstava, že ma deti volajú a mňa niet… Keď sa na nedovolajú, ich hlásky budú zúfalé a bezradné, nebudú chápať, prečo sa im neozývam. Bude im musieť pomôcť niekto iný, kto ich utíši a vysvetlí, že mama prísť nemôže. A potom pochopia, že mama už nepríde nikdy. Pri takýchto myšlienkach sa ma zmocňuje pocit prázdna, ktorý mi trhá srdce – sklamala som ich a opustila…
Ako by som asi reagovala, keby mi niekto povedal hneď pri ich narodení, že príde takéto niečo? Vrátila by som ich naspäť s tým, že som si to rozmyslela? Že chcem, aby môj príbeh prepísali? Určite nie! Sme povolané byť matkami za každých okolností. Ak sledujete správy, tak viete, že matky nerezignujú na svoje materstvo ani v situáciách, ktoré vyzerajú úplne beznádejne! Pochopila som, že existuje určitá skrytá vlastnosť lásky, ktorá sa rozvinie za ťažkých okolností, a že len niektorí majú to privilégium ju prežiť. Niečo ako deravý čln vystlaný zamatom – každý okamih má chuť výnimočnosti. Asi som si vždy uvedomovala, že detstvo mojich detí rýchlo ubehne. Materstvo teda znamená vedieť niesť bolesť a súčasne aj radosť, byť matkou znamená milovať a smiať sa za akýchkoľvek životných okolností. Stále máme dosť dôvodov sa smiať – a vždy, keď sa deti smejú, spomeniem si na ich ružové scvrknuté novorodenecké tváričky. Ani pri tom všetkom smutnom a vážnom, čím prechádzame, sa nekončí veselosť – a to je veľmi dobre.
(www.vira.cz)

Verzia pre tlač