Podľa mňa existuje ešte niečo oveľa ťažšie ako byť rodičom – a síce nebyť rodičom. Tým myslím dobre zvládnuť obdobie, keď deti opúšťajú domov a začínajú svoj vlastný samostatný život.
Je to deň, o ktorom sme dlho len nesmelo snívali, a je odrazu tu – naše deti sú dospelé. Akási matka raz povedala autorke obľúbených kníh o materstve Erme Bombeckovej toto: „Čítala som Vaše texty o syndróme prázdneho hniezda, o období materskej opustenosti, keď deti dorastú a opustia domov. Momentálne som až po uši v nikdy sa nekončiacom praní, upratovaní a varení. Malému rastú zúbky a tí starší sa neustále klbčia. Manžel práve volal, aby sme sa navečerali bez neho, totálne mi rozhodil plány. Mohli by ste mi o tom ešte chvíľu rozprávať?“ A Erma jej odpovedala: „Prečo nie. Príde deň, keď vzorne upracete synom izby – obrovské plagáty odlepíte, usteliete postele, vešiaky uložíte do skrine… – a dôrazne poviete: Chcem, aby to takto ostalo! A ono to tak ostane! Poviete: Keď telefonujem, chcem mať súkromie. Ticho! Rozumiete? A budete ho mať… Nastane koniec plastových obrusov, večných fľakov od kečupu, hradov a veží na nečakaných miestach. Už žiadne prebdené noci, nekonečné nádcha, naparovanie, gumičky do vlasov všade po byte či zamotané šnúrky do topánok. Len si to predstavte! Nepotrebujete stráženie, keď chcete niekam ísť, prať stačí raz za týždeň, žiadne rodičovské schôdzky, žiadna hlasná hudba… Zamyslite sa nad tým! Príde koniec letmých božtekov, Mikuláša a čertov, chichotania, rozbitých kolien… koniec zodpovednosti. V ten deň, ako už toľkokrát predtým, zvoláte: Kedy už konečne dospejete a budete sa správať primerane svojmu veku? A oni budú…“
A to je, jednoducho, cieľová rovinka, ku ktorej výchova detí smeruje – vypustiť ich z hniezda. To je finále a zmysel celého príbehu. Nie je to však vôbec ľahké. Matka venovala celý svoj doterajší život starostlivosti o svoje deti, chránila ich pred každým nebezpečenstvom. Vypustiť ich z hniezda znamená všetkému tomu ich teraz vystaviť. Nie je možné, aby sme ich uchránili pred chybami, omylmi, zraneniami – práve prejsť cez toto všetko je nevyhnutnou súčasťou procesu dozrievania a dospievania. Môžeme sa pokúšať mať ich život pod kontrolou, nie je to však reálne. Celkom jasne to vyjadril psychiater a autor knihy Rodičovské trápenie John White: „Nie je možné mať pod kontrolou inú ľudskú bytosť, aj keď tá iná bytosť je vaše vlastné dieťa. Na to nemáte oprávnenie. Môžete ho učiť a vychovávať, môžete ho cvičiť a trénovať, ukazovať mu správny smer, upevňovať správne vzorce správania, vysvetľovať a žiadať. Ale nemôžete a nesmiete ho ovládať.“
Bol krásny deň. V záhrade sedela žena. Všade bolo plno kvetov, vo vzduchu bolo cítiť blížiace sa leto. Vtom si žena všimla niečo, čo vyzeralo ako suchý list ešte z minulej zimy. Keď sa pozrela zblízka, zistila, že je to kukla. Odrazu sa to začalo hýbať – malý motýľ vo vnútri sa pokúšal dostať von. Žena bola celá nervózna, keď sledovala jeho pokusy, až to nevydržala, vbehla do domu, vzala nôž a opatrne pootvorila tuhý obal kukly, aby mohol motýľ von. Objavilo sa jedno krídlo, potom druhé. Bolo vzrušujúce pozorovať, ako motýľ vylieza. Zamával krídlami, pokúšal sa vzlietnuť – lenže spadol na zem. Skúsil to znova – a zase spadol. Nedokázal sa vôbec odlepiť od zeme… Čo sa stalo? Žena to síce myslela dobre, no prerušila proces, počas ktorého motýľovi spevnejú krídla. Ten motýľ sa mal ešte nejaký čas trápiť vo vnútri kukly, mal s ňou chvíľu bojovať, pretože práve to spôsobuje, že jeho krídla zosilnejú.
Spomínam si, ako som častokrát chcel svojim deťom pomáhať a riešiť za ne ich záležitosti. No manželka mi znova a znova kládla na srdce: „Prosím ťa, nechaj ich. Musia sa to naučiť sami, aj keď sa pri tom trochu zapotia.“ Veľmi dobre chápala, ako sa liahnu motýle. Tajomstvo vypúšťania detí z hniezda je v tom, že keď ich, až príde ich čas, pustíme, tak ich v skutočnosti získame.
(zdroj: www.vira.cz)
