Som veľmi citlivý na vlastné uznanie. Až príliš citlivý, tak to je. Dlho sa mi plietlo uznanie druhých s mojou osobnou hodnotou a z tohto zmätku vzišla vždy len nová a nová úzkosť.

Pri každom prejave ľahostajnosti alebo nepriateľstva voči mne som hlboko o sebe pochyboval, uťahoval sa do seba a pomaličky ochaboval. Sebemenšie profesné zlyhanie, nezdvorilá poznámka či suché odmietnutie ma okamžite vrhalo do prehnanej úzkosti. Moja sebadôvera sa pomaly rúcala ako steny domu strhnutého dynamitom. Myslel som len na to, že musím začať zase od začiatku. Uvedomoval som si, že uznanie druhých mi prináša len prchavú úľavu a vytvára nebezpečný návyk porovnateľný s tvrdou drogou. No na to, aby som vzal konečne život do rúk tak, aby som v sebe cítil Božiu lásku, som mal síl… Až mi zrazu svitlo! Povedal som si: A čo keby som sa vedome rozhodol, že prestanem trpieť? Môj pohľad sa pomaličky začal odvracal od moje osoby k postave, ktorá ma začala stále viac upútavať. K JEŽIŠOVI KRISTOVI!

Nevnímam Ho už ako božstvo naivne stvárňované v kostoloch môjho detstva; nevnímam Ho už ani ako teologický koncept, nad ktorým treba premýšľať, nevnímam Ho ani ako nedostupného a vzdialeného Boha… VIDÍM A VNÍMAM LEN JEHO!

Ježiš je pre mňa odvtedy mužom, ktorý mi skrížil cestu. Mužom, ktorého pohľad sa stretol s tým mojím a prenikol mi až do srdca; mužom, ktorý ma pozná skrz-naskrz, pred ktorým nič neskryjem, ale ktorý ma aj napriek tomu všetkému nesmierne miluje a je mi neustále nablízku.
Táto zmena, ktorá vo mne prebehla, je hlboká a definitívna – získal som nový pohľad na svet. Možno si poviete, že som cvok… ale čo na tom záleží? JA SOM ŠŤASTNÝ, v srdci mám pokoj a radosť a viem, kam smeruje môj život. A je také príjemné užívať si život v plnosti!
(zdroj: www.vira.cz)