Nedávno som zažil poriadnu víchricu. Vtedy som si opäť uvedomil, akí sme malí, až ničotní, a bezmocní. To si len nahovárame, že môžeme všetko robiť a dokážeme všetko riadiť. Žijeme v ilúzii, že všetko plánujeme a určujeme dopredu.

V poriadnych búrlivých dňoch však dostávame poriadnu facku a aj lekciu – pochopíme, že sme vlastne stále v mnohom bezmocní. Keď všetko zlyhá, nemáme elektrický prúd, nejdú vlaky, nelietajú lietadlá… Keď zlyhá moderná technika, nastane zmätok a my si nevieme rady – a sme skutočne oveľa zraniteľnejší ako kedykoľvek predtým.
A predsa má táto zraniteľnosť aj svoje dobré stránky. Príroda nás totiž môže mnohému naučiť. Obdivujeme jej krásu, ale zažívame aj jej moc, ktorá nás prevyšuje. Preto potrebujeme hlavne pokoru, aby sme sami seba chápali len ako súčasť stvorenia a nevyvyšovali sa nad neho.
Áno, príroda je nielen nádherná, príroda býva aj krutá. V jej moci sa stretávam s celkom iným Bohom, ktorý rozbíja všetky obrazy, ktoré som si o ňom vytvoril, a núti ma zastaviť sa, zamyslieť a odovzdať sa do jeho nesmiernej veľkosti, moci, no aj do jeho ochrany.

Raz ma jeden známy vzal na výlet v okolí svojho bydliska. Viedol ma po klzkých cestičkách, upozorňoval na skaly tých najpodivnejších tvarov, sledovali sme nádhernú modrú oblohu, vnímali vône lesa… Všetko toto človeka upokojuje a utišuje. Podľa môjho známeho je totiž ticho nevyhnutné na to, aby sme sa osmelili otvoriť dvierka k vlastnému srdcu, aby sme dokázali načúvať sebe samému, a tak dozvedeli, čo sa deje v tých najhlbších kútoch nášho ja.

Môj otec miloval prírodu. Odmalička nás viedol k vnímaniu jej krásy. Počas prechádzok nám hovorieval: „Aj stromy a kríky velebia Pána. Rastliny rastú hore a tým chvália Boha.“
Jedného dňa pokosil na záhrade trávu a zomrel. Bola sobota a on svoju milovanú záhradu pripravil na nedeľu. Bol prekrásny deň, na blankytnej oblohe žiarilo svietilo. A svietilo aj keď sme ho ukladali do hrobu. Cítili sme, že mu túto nádheru daroval Boh, aby obrátil náš pohľad od otcovej smrti a zármutku ku kráse svojho stvorenia – aby sme sa očami svojho otca pozerali na tento svet, ktorý je plný Boha a ktorý svojím bytím aj Boha chváli.

Príroda – táto prekrásna „kniha“ sa otvára všetkým – malým, aj veľkým. V kontakte s prírodou človek znova nachádza svoju správnu dimenziu: znova objavuje sám seba ako nepatrné, avšak jedinečné stvorenie, ktoré sa môže stretnúť s Bohom, pretože sa mu vo svojom vnútri práve znova otvára. Človek vo svete, ktorý ho obklopuje, spoznáva stopy dobra, krásy a Božej prozreteľnosti a akoby prirodzene sa otvára chvále a modlitbe. Ak naše oči zostanú otvorené pre krásu Božieho stvorenia a naša myseľ pre krásu jeho pravdy, môžeme dúfať, že ostaneme aj dlho duševne mladí a budeme budovať svet, ktorý odráža niečo z tej božskej krásy, a tým inšpirujeme aj budúce generácie, aby konali podobne.

Boh síce nie je kvetina,
ale v každej kvetinke
prešiel okolo nás.

Verím,
že vo všetkom, čo žije,
zanechal Boh
stopu svojej lásky.

Verím v Boha
a v každom steble trávy
čítam jeho autogram.
Phil Bosmans

Viditeľný svet je ako mapa, ktorá zobrazuje nebo – príbytok živého Boha. Človek sa učí vidieť Stvoriteľa tým, že vníma krásu jeho stvorenia. Ľudská inteligencia môže odhaľovať ruku Umelca v podivuhodnom diele, ktoré vytvoril. Ľudský rozum poznáva Boha prostredníctvom prírody. Boha, ktorý svet presahuje a súčasne je vo svojom stvorení najintímnejšie prítomný, však nemožno s jeho stvorením stotožňovať. Ježiš Kristus nás naučil vidieť ruku Otca v kráse poľných kvetov, nebeskom vtáctve, hviezdnej noci, poli pripravenom na žatvu, v tvárach detí a aj v potrebách druhého.

Jesenné variácie

Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel… (Rímskym 1,20)

Všetko stvorenie nám poskytuje priestor na život a na prežívanie nášho vzťahu s Bohom. Navyše príroda veľa vypovedá o svojom Pôvodcovi. Tvorstvo je tak prvým rozprávaním o veľkosti, moci, vznešenosti aj láske Božej. Celé stvorenie preto treba nielen obdivovať, ale aj rešpektovať a chrániť.

Nech ťa chváli,
Pane môj,
všetko, čo si stvoril –
slnko,
lebo dáva deň, svetlo a teplo.
Bez neho život nemožný je.

Nech ťa chváli,
Pane môj,
luna s hviezdami,
stvoril si ich na nebi –
jasné, vzácne perly v zamate.

Nech ťa chváli,
Pane môj,
vietor, vzduch aj oblaky –
osviežujú tvoje tvorstvo.

Nech ťa chváli,
Pane môj,
voda – oceány, moria, rieky,
studničky i rosa –
užitočná, vzácná, čistá,
prepotrebná k životu.

Nech ťa chváli,
Pane môj,
celá naša matka Zem –
čo nesie nás, živí,
slúži nám,
obdarúva každý deň.

Chváľte môjho Pána!
Všetko, čo žije,
nech chváli Boha!
(upr. podľa sv. Františka z Assisi)

Strom

Bude ako strom zasadený pri vode, zapustí korene pri potoku, nebojí sa, že príde horúčava; lístie mu ostáva zelené, ani v suchých rokoch nemá starosti a neprestajne rodí ovocie. (Jeremiáš 17,7-8)

Strom je jedným z najrozšírenejších a najbohatších symbolov. Je obrazom životodarnej sily, ktorou Stvoriteľ obdaroval prírodu.

Strom:
– každý rok na jar ohlasuje obnovu prírody,
– často aj po odpílení vyraší znova,
– na púšti je znamením zdroja vody,
– dáva človeku potravu, materiál, tieň…

Strom je pevný a stabilný len vtedy, keď má korene. Čím sú hlbšie, tým lepšie je strom zakorenený, je stálejší a odolnejší voči všetkým nepriaznivým vplyvom. Hlboké korene však samé osebe nestačia – aby rastlina mohla žiť, rásť a prinášať plody, musí byť zasadená v pôde, z ktorej čerpá vodu a potrebné živiny.
Strom spája to najnižšie s tým najvyšším. Svojimi koreňmi vysáva zem a svojimi listami pije slnko. Strom sa síce ponára do temnôt, ale dýcha vo svetle.
(Jean Guitton)

Aj pre človeka platí, že:
– ten, kto dúfa v Boha a spolieha sa na neho, má v hĺbke svojej bytosti istotu a pokoj,
ktorý nevyvráti žiadna životná búrka,
– ten, kto dúfa v Boha a spolieha sa na neho, čerpá vodu „prúdiacu k večnému životu“ (Ján 4,14) a je chlieb, „ktorý zostupuje z neba“ (J 6,32-33),
– ten, kto dúfa v Boha, sa už nemusí báť.
A hoci v jeho živote mnohé odumrie, „konáre, lístie aj kvety“ rastú ďalej (Žam 1,3).

Verte, že nechápem, ako je možné prejsť okolo stromu a nebyť šťastný, keď ho človek vidí. Je to ako hovoriť s človekom a nebyť šťastný, nemilovať ho. A koľko je prekrásnych vecí na každom kroku, ktoré každý z nás môže vnímať ako nádherné!
(F. M. Dostojevskij)

Všelikde vo svete sú miesta bez stromov, napríklad púšte. Avšak púšte môžeme nájsť aj na mape života každého z nás…

Vymkla sa príroda Božím zákonom?

Budem si hovoriť svoje a budem tvrdiť, že Boh je vševedúci, a to od A až po Z. Nezľavím z toho ani chlp! A pretože je vševedúci, neunikne mu vôbec nič. Ani zlé správanie sa človeka, ani zlé správanie sa prírodných živlov. Mimochodom – čo to do nich vošlo, že sa občas správajú tak nepriateľsky voči ľuďom? Že by sa tiež rozhodli ignorovať poriadok, stanovený od večnosti a osvedčený? Že by ich prestalo baviť uznávanie Božích zákonov? Že by to odpozerali od nás? Že by im tak veľmi vadila ozónová diera a iné podobné „vymoženosti“ modernej doby? Pýtate sa občas, napríklad večer nad detskou postieľkou, čo bude, keď to takto všetko pôjde ďalej? Aký osud tieto deti čaká?

Mnohému nerozumieme a nikdy rozumieť nebudeme. Mnohé pre nás navždy zostane tajomstvom – a to z jednoduchého dôvodu: nie sme ako Boh, aj keď si to mnohí namýšľajú… A dobrý príklad majú v našich prapraprarodičoch v raji. Ako to bolo ďalej, však už vieme…
Mnohému nerozumieme a mnohé nechápeme – no môžeme úplne a bez obáv dôverovať. Nie náhode, nie osudu, ale BOHU, ktorý má od začiatku pripravený univerzálny plán záchrany človeka. Zjavoval mu ho postupne, krok za krokom.
Boží plán spásy sa týka osobne každého z nás a má svoje dejiny. Biblia je „Boží list“ ľuďom. Životne dôležitý list! Ak ho však nechcem čítať, nesmiem sa potom čudovať, že v živote tápem, živorím, topím sa, potom sa chytám pochybných stebielok menom náhodičky.
(zdroj: www.vira.cz)