Ak nemilujeme sami seba, začne sa v nás objavovať prehnaný strach z poznávania vlastných chýb a nedostatkov.

Nedokážeme im čeliť, a tak ich vlastne ani uznať sami pred sebou či pred blížnymi. Mylne si totiž myslíme, že naše priznanie vlastnej krehkosti môže spôsobiť ešte väčšie odmietnutie našej osoby druhými. Preto sa radšej uzatvárame, a tak ukrývame svoje slabosti – maskujeme ich pred sebou, pred Bohom aj pred ľuďmi. A práve strach zo seba je zdrojom izolácie, osamelosti, podozrievavosti a agresie voči druhým. Láska k sebe samému, sebaprijatie nás, naopak, učí a vedie k skutočnej vnútornej slobode – slobode voči blížnym aj voči sebe samému.
Boh nemiluje človeka preto, kým je, ale výlučne preto, že je, že ho stvoril. Jeho láska je rýdzi dar. Boh od nás neočakáva nič iné, len prijatie tejto jeho bezpodmienečnej lásky.
Boh prijíma človeka v jeho aktuálnej skutočnosti so všetkou obmedzenosťou, slabosťami, zraneniami. Urobil náš život dobrým; avšak byť dobrý ešte neznamená byť dospelý, dokonaný. Náš život stojí pred nami ako úloha, ktorú treba splniť. Je ako zrno hodené do zeme, ktoré – aby mohlo priniesť úžitok – musí rásť. Rast sa však začína umieraním, umieraním všetkého, čo je v nás staré, neduživé, neusporiadané…
Láska k sebe, prijatie vlastného života je základom rozhodnutia sa pre životnú kreativitu, rozhodnutie sa pre prekračovanie ľudských obmedzení. Láska k sebe samému vyžaduje obrátenie. Ak by v tomto prijatí chýbal zámer rastu a obrátenia sa, nastúpila by v živote rezignácia, ktorej dôsledkom by bolo iba obyčajné vegetovanie. A tak predsa nechceme prežiť svoj život! (J. Augustyn)

Prikázania… v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. (Rímskym 13,9)