Všade sa rozsvecuje vianočná výzdoba, obchody sú preplnené vianočným tovarom, a hoci je do Vianoc ešte ďaleko, zovšadiaľ sa už ozývajú koledy či vianočné melódie…

A my, podobne ako mnohí iní kresťania, začíname frfľať. Prípadne ľahko a rýchlo odsudzovať komercionalizáciu Vianoc a nedostatok duchovného obsahu v ich prežívaní. Možno to budeme robiť oprávnene, avšak neúčinne. Nechajme obchodníkom ich plné či vyprázdňujúce sa sklady, nakupujúcim ich zháňanie darčekov a zastavme sa trochu pri advente. Poznáme jeho kresťanskú náplň – nie je to iba radosť z blížiacich sa Vianoc, ale hlavne očakávanie. V advente si pripomíname očakávanie Mesiáša – Ježiša, ktorý prišiel, ale ktorý ešte príde druhýkrát, na konci časov. Obidve očakávania majú svoj hlboký dôvod a tým je nádej a tá stojí na Božom sľube. Boh zasľúbil, že pošle Mesiáša, a to sa skutočne stalo. A Ježiš povedal, že príde znova, a my máme nádej, že jeho príchod zavŕši dejiny a ukončí pôsobenie zla.
Svet konzumu nie je chorý len v tom, že nakupuje a spotrebúva, ale že nevie čakať, pretože nemá nádej. Snaha mať, mať čo najviac, získať to, čo ešte nemám, a to hneď, bez čakania – na pôžičku, môže byť prejavom chýbajúcej nádeje v živote ľudí, ktorí si takto len „zakrývajú oči a zapchávajú uši“, lebo sa nechcú príliš pozerať do budúcnosti.
Kresťanská nádej nie je lacné optimistické presvedčenie, že „bude lepšie“. Je to nádej v Božiu vernosť, viera v Božie zasľúbenia. Povýšeným odsudzovaním konzumných ľudí im nepomôžeme. Avšak žiť nádejou v Božiu vernosť – a to nielen počas adventu – môže byť službou našim blížnym. Niektorí totiž tú nádej v našom životnom postoji rozpoznajú. A to ich obohatí oveľa viac, ako keby len počúvali naše odsudzovanie nákupných horúčok. (Aleš Opatrný)

Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom, vychovávajúca nás, aby sme… mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša. (Títovi 2,11-13)