V tohtoročnom predveľkonočnom čase vám prinášame niekoľko krátkych zamyslení, napísaných nielen prózou, ale aj vo veršoch.

Neprestaňte milovať!

Úplný koniec! Ježiš umiera ako celkom opustený Bohom. Zomrel ako človek, ktorého nepriatelia dohnali až tam, kde ho chceli mať. Dopadlo to najhoršie, ako to mohlo dopadnúť. Žiadna zázračná pomoc sa nekonala!
Ktosi raz napísal, že najväčší zázrak Ježišovho života sa stal ešte skôr, než prišlo vzkriesenie, a to vtedy, keď Ježiš – ktorý dôverne hovoril Bohu: „Abba – Otče“ – bol ním úplne opustený. Ježiš, ktorý sa správal voči všetkým ľuďom dobre a úplne kladne, bol nimi všetkými odmietnutý, zavrhnutý a odsúdený. A predsa neprestal milovať! Ani Boha, ani ľudí. Neodvrátil sa od nich. Ak vnímame Krista nielen ako Boha, ale aj ako pravého človeka, tak musíme uznať, že toto je podivuhodná vec. Bol odmietnutý, no neprestal milovať.
Súčasne tu máme jasný smer nasledovania a inšpiráciu, ako riešiť situácie bolesti a zla v našom živote. Ak čakáme na mávnutie čarovného prútika, tak nedopadneme dobre. Ak sa však rozhodneme nasledovať Krista, teda ak neprestaneme milovať Boha a ľudí, aj keď nás možno zavrhujú alebo nami pohŕdajú, tak sme na Kristovej ceste, na ceste vzkriesenia a to znamená, že sa o svoju budúcnosť nemusíme obávať.

Opustenosť
Ježiš bol neustále obklopený ľuďmi, ktorí na neho kládli veľké požiadavky. Tlačili sa na neho, chceli, aby na nich kládol ruky a uzdravoval ich. Evanjeliá píšu o neustálom návale davov, ktorý musel Ježiš znášať. A predsa bol aj osamelý. Do samoty však často odchádzal aj sám. Potreboval ju, aby mohol načerpať silu zo svojho vnútorného zdroja. V osamelosti prežíval spoločenstvo s nebeským Otcom.
Pre Ježiša iste bolo ťažké prežívať a cítiť nepochopenie a osamelosť uprostred svojich priateľov a nasledovníkov. Svoju cestu utrpenia však musel prejsť sám, zbavený útechy blízkych. V Getsemane je zdrvený úzkosťou a odkázaný len na blízkosť svojich učeníkov; tí sa však vyhli ťažkej chvíli únikom do spánku. Sklamaný Ježiš sa obrátil na Petra: Šimon, spíš? Či si ani za hodinu nemohol bdieť? (Marek 14,37) Pri zatýkaní ho učeníci dokonca opustili a ušli. A Peter ho zaprel. Ježiš umiera na kríži celkom opustený…
Ježiš dokázal svoju osamelosť prijať a znášať, pretože vedel o svojej jednote s Otcom: „Nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (Ján 16,32). Len ľudia ho opustili. Dokonca aj jeho učeníci sa stiahli do ústrania a vrátili sa do svojich domovov. Veď každý človek sa stará hlavne len o seba, každý sa snaží zachrániťsi vlatnú kožu! A práve v tomto osamotení, opustený priateľmi, sa Ježiš necítil opustený – je s ním Otec. Toto vedomie premieňa jeho samotu: Je jedno s Otcom.
Samota občas poriadne zabolí. Vnímam nepochopenie a opustenosť. Nikto so mnou nie je, keď ide do tuhého. Nikto sa ma nezastane, keď stroskotávam. Všetci vedia všetko lepšie ako ja. Nechávajú ma stáť vonku v daždi. Ježiš však ide cez všetky kúty mojej osamelosti so mnou: V jeho blízkosti sa nemusím necítiť sám. Vo vzťahu s ním sa môžem odvážiť prijať osamelosť vo svojom vnútri, pozrieť sa jej do tváre a prekonať ju.

Mnohí ľudia žijú,
a predsa sú mŕtvi.
Nežijú skutočne,
ale iba na povrchu.

Ten, kto uveril v Krista
a pochopil,
kým Pán skutočne je,
už teraz vstáva z hrobu svojho strachu,
sebaľútosti, slabosti a opustenosti.

Vzkriesenie sa totiž napĺňa
aj uprostred všedného dňa.
Človek vstáva z tiesne do voľnosti,
z temna do svetla,
z opustenosti do LÁSKY
a zo ztuhnutosti do vitality.

Ježiš bol vzkriesený. Nezostal v zajatí smrti. Žije v Božej sláve. A súčasne je aj s nami. Preto verím, že nový život víťazí aj vo mne. Lebo viem, že nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus… (Galatským 2,20). A to je základ našej nádeje – aj naša bieda a krehkosť budú raz celkom premenené, keď náš život dospeje ku konečnému zdaru, keď vyústi smrťou do Božej slávy.

Boh nás nestvoril ako kurčatá!
V ohrade na dvore žila sliepka. Okolo seba mala plno kuriatok. Raz sa medzi kuriatkami ocitlo malé orlíča. Netušilo o sebe, že je orlom. Myslelo si, že je kura, a tak rovnako zobalo zrno ako kurence na dvore, pohybovalo sa ako kura a lietalo tiež len ako kurčatá – sotva do výšky plotu.
Raz zbadalo, ako nad jeho dvorom krúži mohutný orol. Uprene ho sledovalo a vo svojom srdiečku zatúžilo stať sa orlom. No hneď ho premkla skľúčenosť – veď bolo len úbohé kurča! Orol však naňho z výšky pozrel a zavolal: „Vzlietni! Stačí roztiahnuť krídla. A poletíš! Veď ty si orol!“
No malý orol iba sklonil hlavu a povedal: „Nie, nie, mýliš sa. Ja som kura.“ Zarmútený sa obrátil a odišiel za sliepkou a kuriatkami. A tak celý svoj život prežil ako sliepka s túžbou byť orlom. Nikdy si neuvedomil ani nepochopil, že orlom naozaj je.
Boh nás nestvoril ako kurčatá, stvoril nás ako orlov. Vložil do nás srdce orla. Do každého z nás vložil veľa talentu a schopností, ktoré však nikdy nepoužijeme. Prečo? Lebo máme strach. Strach, ktorý nás zdržuje a bráni nám urobiť všetko, čo by sme mohli urobiť.

Je veľa vecí, ktoré nevidíme, ony však existujú…
Kríž má v sebe niečo desivé. Bol to ten najhroznejší spôsob popravy, ktorý poznala antika. A prizerať sa, ako je najčistejší z ľudí, ten, ktorý bol viac ako človek, popravený takým hrozným spôsobom, môže najprv vyvolať strach z nás samých. My sa však potrebujeme báť seba a svojej pohodlnosti. Človek sa musí najprv zhroziť sám seba, aby sa dostal na správnu cestu.
Nie je to však len des, ktorý prežívame pri pohľade na kríž. Z kríža sa na nás totiž nepozerá nejaký stroskotanec či zúfalec. Pozerá sa na nás dobrota samého Boha, ktorý sa vydal do ľudských rúk a niesol všetky krízy dejín. To Boh sám je na ňom ukrižovaný a tým nám hovorí, že tento zdanlivo slabý Boh je nepochopiteľne odpúšťajúci a vo svojej zdanlivej neprítomnosti silnejší.

Na svete je veľa vecí, ktoré nevidíme, ale ony predsa existujú a sú dôležité. Napríklad, elektrický prúd nevidíme, a predsa existuje… Vecou, ktorá sa nás osobne veľmi týka, je náš rozum, o ktorom je jasné, že ho máme. Nevidíme svoje myšlienky, a predsa ich máme. Nevidíme ani svoju dušu, a predsa existuje – vidíme výsledky jej pôsobenia, lebo môžeme hovoriť, myslieť, rozhodovať sa atď. Keď to zhrnieme, tak práve najhlbšie veci, ktoré sú základom sveta, nevidíme, ale môžeme vidieť a vnímať ich pôsobenie.
Rovnako nevidíme vzkrieseného Pána svojimi očami, ale vidíme, že tam, kde Ježiš pôsobí, sa ľudia menia, stávajú sa lepšími. Vzniká tam väčšia schopnosť žiť v pokoji, odpúšťaní, zmierení… Nevidíme Pána samotného, ale jeho pôsobenie áno. Preto môžeme poznať, že Ježiš je tu prítomný.

Každý z nás môže byť pokúšaný podobným spôsobom ako Tomáš. Bolesť, zlo, nespravodlivosť, smrť, hlavne ak postihne nevinných, napríklad deti, ktoré sa stávajú obeťou vojen, terorizmu, choroby či hladu – vari toto všetko nevystavuje našu vieru ťažkej skúške? A predsa je pre nás, paradoxne, práve v týchto prípadoch Tomášova nedôverčivosť užitočná a cenná, pretože nám pomáha očistiť všetky falošné predstavy o Bohu a vedie nás k objaveniu jeho autentickej tváre: tváre Boha, ktorý na seba v Kristovi vzal všetky rany zraneného ľudstva.
Tomáš prijal od Pána dar viery preverenej Ježišovým utrpením a smrťou a potvrdenej stretnutím s ním – Vzkrieseným, a odovzal tento dar ďalej. Dar viery, ktorá bola skoro mŕtva a teraz sa znovuzrodila kontaktom s Kristovými ranami. Aj nám ich Kristus ukazuje v každej núdzi a utrpení.

Boh zostúpil k nám… Zostúpime aj my?

Ježiš je iný
ako mocní tohto sveta.
Nepristupuje k tebe so zdrcujúcou mocou,
ale s tichosťou a miernosťou.
Nevadí mu rola
toho najposlednejšieho z posledných,
vlastné poníženie a zavrhnutie druhými.
A to nielen vtedy –
pri vjazde do Jeruzalema,
pri výsluchu, bičovaní, potupení
a ukrižovaní,
ale ani dnes,
keď ho nechávame mimo svojho života –
za bránami svojich domovov,
mimo ciet svojich životov,
pred dverami svojho srdca i mysle.
Keď ho odmietame.

Veľmi túži byť s nami,
chce sa k nám priblížiť,
byť naším priateľom, pomocou, nádejou.
A tak trpezlivo čaká.
Lebo by bolo márne,
keby k nám zostúpil,
a my by sme ostali sedieť na tróne
svojej sebestačnosti a nezávislosti.

On už zostúpil…
Zostúpime aj my?

Vstúpil do ich strachu

Čo asi robili učeníci, keď celí prestrašení sedeli po ukrižovaní Ježiša za zatvorenými dverami? Pravdepodobne nemlčali. Možno spomínali – spomínali, aké to bolo, keď ešte chodili so svojím Pánom po Galilei a Judsku. Ako uzdravoval chorých, rozmnožoval chlieb… Ako mu asistovali, počúvali ho, robili mu „ochranku“ pred obťažujúcimi ľuďmi. Lenže čo teraz? Čo s nimi bude? Čo budú robiť, keď Ježiša nakoniec ukrižovali? A on sa vôbec sa nebránil! Zrejme už nič nie je a ani nebude, ako bývalo!
A odrazu sa uprostred vydesených učeníkov v zamknutom večeradle objavil Pán a povedal im: „Pokoj vám!“ On sám vstúpil do ich strachu, do ich obáv a neistoty. Nepovedal: „Len sa bojte, veď aj ja sám mám strachu dosť!“ Ani sa nepridal k ich spomínaniu na staré dobré časy, ani neradil: „Prijmite realitu, tie krásne časy sa už nevrátia. Občas sa potešte spomienkami na mňa a moje veľké činy, ale pochopte – odteraz ste už na všetko sami…“ Ježiš povedal: „POKOJ VÁM!“ – Tieto slová vyjadrujú to, že Boh môže aj zdanlivo beznádejnú situáciu premiť na niečo nové a celkom netušené. Náš Boh nie je Bohom nostalgických spomienok, ani trúchlivého plaču či strachu z budúcnosti. Náš Boh je stále činný a stále nový. Pre neho nič nie je stratené. To len my máme tendenciu spriadať katastrofické vízie budúcnosti.
Keď Ježiš odovzdal Ducha svätého apoštolom, začalo sa veľké dielo záchrany a obnovy celého sveta. Pozval k tomu aj nás. A ide o to, aby sme nezostali stáť ochromení na mieste, ale pozerali sa s nádejou a túžbou dopredu. A v dôvere v Neho aj vykročili. Pamätajme: Živý a vzkriesený Kristus môže premeniť aj to, čo je z ľudského hľadiska už beznádejné.

Nebojte sa!

Strach prežíva každý človek. Prežíval ho aj Ježiš. Aj On prežíval chvíle, keď sa bál a dal to aj najavo. Jeho strach vyvrcholil pred ukrižovaním, keď od strachu potil krv.
Avšak strach môže byť pre človeka v určitých situáciách aj prospešný. Pomáha mu prežiť. Môže mu, napríklad, zabrániť skočiť pod vlak alebo z mosta. Strach v nás vyvoláva prezieravosť a chráni nás, aby sme nerobili veci so zbytočným rizikom. Existujú však aj formy strachu, ktoré nás zotročujú.
V Biblii nájdeme veľa citátov o strachu. „Neboj sa!“ – hovoril Boh prorokom. „Neboj sa!“ –povedal Boh Zachariášovi v chráme. „Neboj sa!“ – povedal anjel Márii. „Nebojte sa!“ – povedal Ježiš apoštolom, keď kráčal po mori. „Nebojte sa!“ – povedal im po vzkriesení…
Viete, koľkrát sa slová „Nebojte sa!“ nachádzajú v Biblii? Je to veľmi zaujímavé! Tristošesťdesiatpäťkrát! Toľkokrát, ako má rok dní. Akoby nám Boh neustále hovoril, deň za dňom: „Nebojte sa!“

Vzkriesenie

Keď zhasne plameň
jediným dýchnutím vetra,
keď zvädne posledný kvet
a vychladne slnečná žiara,
keď sa rozpadnú paláce pochybnej moci
veky tvorené rukami tisícov,
keď zem sa v základoch zatrasie
a prevrátia sa ohromné masívy hôr,
keď posledné bárky k brehom dorazia
a z času zostane len zdrap,
potom –
až potom vzíde NOVÉ RÁNO.

A v svetle jasnejšom
než boli kedy lúče pozemského slnka
uvidíme NOVÚ ZEM s víťazným Kráľom,
ktorý svojou smrťou NAVŽDY
premohol smrť.
(Marie Cekotová)

Kríž

Predstavte si ten ťažký kríž, ktorý Ježiš nesie. Predtým ho zbili. Z jeho rán tečie krv. Na hlavu mu narazili korunu s dlhými ostrými tŕňmi. Je vyčerpaný. A predsa musí sám niesť nástroj svojho umučenia.

Niesol naše choroby (rakovinu, rôzne postihnutia, utrpenie…), vzal na seba naše bolesti (bolesť a trápenie srdca, egoizmus, rasizmus, nenávisť, odmietanie…)… (Izaiáš 53,4)

Je ešte jedna veta, ktorá mi vždy dodá silu: Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará. (1. list Petra 5,7)

Keď vieme, že Pán nám dodá silu vždy, nech sa deje čokoľvek, nech sme v akomkoľvek pokušení, nech nás stretne akékoľvek utrpenie, môžeme žiť pokojne a s radosťou, lebo vieme, že náš kríž nesie stále s nami.

Niesol všetko – teba, mňa.
Je prítomný v každom utrpení,
ktoré prežívaš.
Je v tebe –
pre Neho to nie je problém.
Keď toto vieme,
nesieme utrpenie s ním.
A to je úžasné.
Keď toto nevieme,
búrime sa.
A to je hlúpe.

Modlime sa,
aby sme dokázali Kristovi povedať:
Pomôž mi, veľmi ťa o to prosím.

Nikdy nezabúdajme,
že len On nám dodá silu – hocikedy, vždy.
Stačí len zavolať:
PRÍĎ MI, PROSÍM, NA POMOC!