Je potrebné hovoriť stále znova a znova o smrti. Nie však preto, aby sa zväčšil strach z nej, ale práve preto, aby sme boli od strachu oslobodení Tým, ktorý jediný to môže urobiť.

Aké odpovede našli ľudia na problém smrti? Básnici boli najúprimnejší… Ľudkovia, upokojte sa! V nízkej zemi je príliš veľké tajomstvo!“ zvolal jeden taliansky básnik pred záhadou smrti (G. Pascoli). Starovekí filozofovi sa taktiež snažili „vysvetliť“ smrť. Jeden z nich, Epikuros, tvrdil, že smrť je falošný problém, pretože vraj, keď som tu ja, nie je tu ešte smrť, a keď je tu smrť, nie som tu už ja. Aj marxizmus sa pokúšal vylúčiť problém smrti. Tvrdil, že smrť je osobná záležitosť, a to dokazuje, že to, na čom záleží, nie je ľudská osoba, ale spoločnosť, druh, ktorý neumiera. Však ešte skôr ako navonok – v pretekoch v zbrojení či na svetovom trhu – prehral marxizmus svoj boj v ľudských srdciach. Tvárou v tvár smrti nedokázal nič iné len stavať veľké mauzóleá. Marxizmu je však koniec, smrť ostala…

Samo Písmo sväté ostávalo akoby nemé pred problémom smrti, až kým neprišiel Kristus. Veď v knihe Kazateľ autor vyznával: márnosť nad márnosť, všetko je márnosť… (Kazateľ 12,8) Umierajúci človek je prirovnávaný k lampe, ktorá sa rozsype a zhasne, k džbánu, ktorý sa rozbije pri prameni, ku kladke, ktorá sa zlomí a nechá vedro definitívne spadnúť do studne (Kazateľ 12,1-8). Styk s Bohom je smrťou prerušený. Mŕtvi nemôžu chváliť Hospodina, nikto z tých, ktorí zostupujú do podsvetia (Žalm 115,17).

Čo o tom všetkom hovorí kresťanská viera? Niečo celkom jednoduché, a pritom veľkolepé: že SMRŤ EXISTUJE, že je najväčším z našich problémov, ale že KRISTUS SMRŤ PREMOHOL!

Ako ju premohol? Nie tak, že by sa jej vyhol, ani ju nezahnal ako nepriateľa na útek. Premohol ju tým, že ju podstúpil, že v sebe vychutnal celú jej horkosť. Premohol ju zvnútra, nie zvonka… Ježiš nepristupoval k smrti ako niekto, kto vie, že má v rukáve eso, ktoré v pravú chvíľu vytasí. Ak aj niekedy za svojho života ukázal, že vie, že vstane, bolo to zvláštne poznanie, s ktorým nemohol nakladať, ako a kedy chcel. Výkrik na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? naznačuje, že v tej chvíli ako človek túto istotu nemal. Ježiš sa pohrúžil do smrti ako my, ako ten, kto potme prekračuje prah a nevie, čo ho čaká za prahom. Podopierala ho iba neochvejná dôvera v Otca, a preto zvolal: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha! (Lukáš 23,46)

Ježiš Kristus – a toto je veľká kresťanská zvesť – nezomrel len sám za seba. Jeden zomrel za všetkých (2. Korintským 5,14), volá Pavol a ešte raz: Za všetkých ľudí podstúpil smrť (Židom 2,9). Neobyčajný výrok, a my nad ním nekričíme radosťou len preto, že ho neberieme dosť vážne a dosť doslova – ako by sme mali. Krstom ponorení do Kristovej smrti sme nadviazali skutočný, aj keď tajomný vzťah s touto smrťou, dostali sme na nej účasť…

Čo máme urobiť my?

Najdôležitejším faktom nie je skutočnosť, že musíme zomrieť my, ale že zomrel Kristus. Kresťanstvo si nerazí cestu do svedomia človeka strachom zo smrti. Razí si cestu smrťou Kristovou. Ježiš prišiel oslobodiť ľudí od strachu zo smrti, nie ho zväčšiť. Boží Syn vzal na seba telo a krv aké máme my, aby svojou smrťou zbavil moci toho, ktorý má vládu nad smrťou, totiž diabla, a vyslobodil všetkých, ktorí boli po celý život držaní v otroctve strachom pred smrťou (Židom 2,14).

Aby sme sa ozbrojili proti smrti, nemusíme teraz robiť nič iné, len sa primknúť k nemu. Byť zakotvení v Kristovi vierou tak, ako kotví loď – pevne na morskom dne, aby odolala nečakanej búrke. Kedysi sa presadzovala akási „príprava“ na smrť – bolo treba na ňu často myslieť, predstavovať si ju aj s hrozivými podrobnosťami. Najdôležitejšie však nie je mať pred očami svoju vlastnú smrť, ale smrť Kristovu. Stupeň zjednotenia s ním bude stupňom našej bezpečnosti pred smrťou. Musíme si počínať tak, aby sme lipli ku Kristovi silnejšie ako k veciam, k práci, milým osobám…, aby nás nič nezdržovalo, až nadíde tá chvíľa, kedy budeme musieť odísť.

A čo bolesť sveta? Celými dejinami tečie nesmierna rieka sĺz a krvi…

Celé ľudstvo denne kričí o svojej bolesti. Nedávno som čítal svedectvo jednej mladej smrteľne chorej ženy. Hovorila: „Pane, prečo si ma odsúdil na smrť? A čo môj manžel, moje dve deti? Viem, Pane, že si život a smrť nemôžeme plánovať podľa svojej ľubovôle, že vydarený život sa nemôže merať počtom rokov. Ak však chceš, aby sme toto všetko prijali nielen rozumom, ale aj srdcom, musíš to urobiť ty. My sami to nedokážeme.“
Myslím si, že pred bolesťou musíme my veriaci ostať v pokore. Nenapodobňovať Jóbových priateľov, ktorých nakoniec odvolal sám Boh, hoci zo seba robili jeho obhajcov. Nevyťahovať sa s učeným vysvetlením, ako keby bolesť nemala pre nás žiadne tajomstvo. O bolesti máme hovoriť to, čo hovoril sv. Augustín o Bohu: „Ak si myslíš, že si ho pochopil, nie je to On, čo si pochopil.“

(R. Cantalamessa: Ukrižovaný Kristus, Karmelitánske nakladateľstvo a iní autori, zdroj: www.vira.cz, upr.)