Raz, počas krásneho slnečného jesenného rána, som sedel, raňajkoval a uvažoval o všetkých starostiach a problémoch, ktoré ma v poslednom čase sužovali. Problémy v robote, rodinné starosti – asi by som si mal dopriať čas na poriadnu modlitbu, povedal som si. A tu som zrazu pocítil, ako za mojím chrbtom ktosi vošiel do izby.

Otočil som sa a len vyhŕkol: „Pane Ježišu! Čo tu robíš?“ V mojich dverách stál sám Pán! Pretrel som si oči – naozaj je to On? Áno, všetko tomu zodpovedá… „Ach, teda… ehm… no, nie že by si tu nemal byť, ale ja… ja akosi… nie som zvyknutý takto sa s tebou stretávať, takto ťa vidieť, naživo, vo viditeľnej podobe,“ vykoktal som konečne.
Táto nečakaná návšteva ma celkom vykoľajila. Celkom mimovoľne ma napadlo, či som sa nedopustil nejakého pochybenia. Ale On sa usmial a spýtal sa: „Šiel by si sa so mnou prejsť?“ „Ehm… ja… ale áno, určite!“ zvolal som stále ešte v hrozných rozpakoch. A tak sme spolu vyšli na poľnú cestičku, ktorá vedie okolo môjho domu.
Pomaly som si začal uvedomovať význam udalosti, ktorá ma stretla. Aká neuveriteľná príležitosť! Veď On predsa pozná riešenie všetkých mojich problémov, pozná odpovede na otázky, ktoré ma teraz trápia! Stačí sa len spýtať… Pár minút sme išli mlčky, potom som ho oslovil: „Prepáč mi, Pane, potreboval by som poradiť v jednej dosť zamotanej záležitosti.“ Avšak skôr, ako som stihol vysloviť otázku, Ježiš zdvihol prst k ústam a jemne naklonil hlavu. „Pst! Počuješ?“ spýtal sa. Najprv som vôbec nič nepočul. Až po chvíli doľahlo k mojim ušiam slabučké žblnkotanie neďalekého potôčika, prepletajúceho sa pomedzi kamene pod prevísajúcimi konármi s už nádherne sfarbeným lístím. Pán si len povzdychol: „No povedz, nie je to nádhera?“ „Ach… áno… určite“, zakoktal som. Hlavu som mal totiž plnú celkom iných myšlienok. Chvíľu som teda ešte z úcty k nemu mlčal, no potom som vyhŕkol: „Pane, trápi ma môj duchovný život. Vo svojich modlitbách cítim akúsi prázdnotu. Dočítal som sa však, že v týchto prípadoch…“ Položil mi ruku na plece a usmial sa: „Tíško! Počuješ ich?“ Na neďalekej lúke sa hrali a výskali deti. Pán sa znova usmial: „Je to nádhera, pravda?“ „Áno… dobre, že si ma na to upozornil.“ Ale potom som trochu podráždene dodal: „Vieš predsa, že milujem deti!“
Šli sme ďalej. Napadla ma hrozná vec. Čo keď túto úžasnú príležitosť premárnim? Tak blízko, doslova po svojom boku mám odpovede na všetky otázky, ktoré ma sužujú! Ježiš predsa pozná aj tie najhlbšie tajomstvá vesmíru, lásky a smrti. A tak som sa opäť odhodlal prehovoriť. Tento raz o náboženstve. Nakoniec, veď je to pre neho blízka téma… „Pane,“ začal som, „veľmi by ma zaujímalo, čo si myslíš o sporoch medzi modernou biblickou hermeneutikou a…“ Opäť ma prerušil tým, že mi znova priateľsky položil ruku na plece. Zaťal som zuby. Pán sa zastavil a mlčky zodvihol zo zeme pár kamienkov. Na tvári mu pohrával chlapčenský úsmev. „Stavím sa, že netrafíš vrcholček tamtoho telefónneho stĺpa,“ vyzval ma. Bol som zmätený. Je to možné? Na toto ma vyzýva sám náš Pán? Také niečo by som od neho vôbec nečakal! No povedzte sami, nemal by byť Boh aspoň trošku vážnejší? A viete, čo nasledovalo? Napol ruku a hodil kamienok na stĺp. Ten ho však preletel vysokým oblúkom… Hmm… Ježiš sa netrafil! Celkom mi to vyrazilo dych. Bol som sklamaný… Zohol som sa a tiež zodvihol zopár kamienkov. Čo iné som mal urobiť? Bez nejakého nadšenia som jeden hodil na stĺp. Prásk! Trafil som ho presne. Pán sa na mňa hrdo pozrel a zasmial sa: „Si fakt dobrý“.
Čím ďalej sme išli, tým väčšiu ťažobu na hrudi som cítil. Kedykoľvek som zaviedol reč na nejakú dôležitú tému, Pán ma vždy prerušil. Raz ho zaujala vánkom zmietaná modrá čakanka, inokedy zase motýľ, ktorý si sadol na machom prerastený starý plot. Naša prechádzka sa pomaly končila. Bol som taký namrzený, že som ani nevedel, čo povedať. Len Pán sa stále usmieval. Keď sa už chystal odísť, svetlo v jeho očiach zažiarilo ešte silnejšie, pozrel sa mi do očí a povedal: „Hlavne si všetko tak neber…“

Vtedy som si uvedomil, čo mi chcel celý čas povedať. Nie žeby mi nechcel pomôcť, alebo sa so mnou nechcel rozprávať. On mi len chcel ukázať, že kým sa nenaučím vnímať drobné veci okolo seba a tešiť sa z nich, nebudem šťastný, spokojný ani pripravený riešiť veľké veci, ktoré prináša život.

(upr. podľa www.vira.cz)