Keby sme mohli počuť mlčanlivý výkrik, ktorý stúpa z celého ľudstva, počuli by sme strašný rev: „Nechcem zomrieť!“ Tak prečo máme vyzývať ľudí, aby sa zamýšľali nad smrťou, keď je tak veľmi prítomná v ich životoch?

Je to jednoduché. Pretože sme si zaumienili zapudzovať myšlienky na smrť – predstierať, že neexistuje alebo že existuje len pre druhých. V jednom veľkom meste vyrástla po vojne nová prepychová štvrť. Stavitelia sa rozhodli, že tam nebude žiadny kostol, aby zvonenie umieráčika a pohľad na pohreb nerušili pokoj jej obyvateľov…

Myšlienky na smrť sa však nedajú odsunúť či vypudiť takýmito úbohými prostriedkami. Môžeme ich len potlačiť – tak, ako to robí väčšina z nás. Avšak toto potláčanie nás stojí námahu, stálu pozornosť, neustále duševné úsilie. Je to, ako keby sme chceli udržať pokrievku na variacom sa hrnci – silou-mocou, lebo sa chce nadvihnúť… Aj my vynakladáme veľkú časť svojej životnej sily na to, aby sme udržali myšlienky na smrť kdesi ďaleko. Niektorí ľudia predstierajú falošnú istotu, tvrdia, že vedia, že musia zomrieť, no nestarajú sa o to, oni myslia na život, nie na smrť… V skutočnosti je to len jeden z mnohých spôsobov, ako potlačiť strach.
Preto je nevyhnutné hovoriť o smrti stále znova a znova, a hovoriť o nej práve na Veľkú noc, vtedy, keď bola premožená. Hovoriť o smrti nie preto, aby sme zväčšili strach, ale aby sme boli od neho oslobodení Tým, ktorý jediný to môže urobiť.
Ako premohol Ježiš smrť? Nie tým, že by sa jej vyhol, že by ju zahnal ako nepriateľa na útek. Premohol ju tým, že ju podstúpil, že v sebe vychutnal jej horkosť. Premohol ju zvnútra, nie zvonka.

Ježiš premohol smrť „svojou smrťou“. To je veľkonočné posolstvo. Smrť už nie je stenou, o ktorú sa všetko rozbíja. Je to len prechod. Je to akýsi most, ktorým sa vstupuje do pravého života, kde už viac smrti niet.
(R. Cantalamessa)