V čase „dušičiek“, v kalendári je to sviatok Všetkých svätých, spomíname na všetkých, ktorí nás predišli na večnosť.

Na cintorínoch pozorujeme najväčší nápor návštevníkov za celý rok. Predavači kvetov a sviečok majú najväčšie tržby v roku. Pretože ľudia si bez ohľadu na vierovyznanie prichádzajú aspoň na chvíľu k hrobom svojich drahých zaspomínať. Robím to aj ja. S manželkou sa zvykneme modliť modlitbu vďaky za všetko dobré, čo sme mohli od svojich drahých prijať, a aj za to, v čom nám ostávajú stále vzácnym príkladom – hlavne vo svojej vernosti vo viere a poslušnosti Pánu Bohu.

Rád sa prechádzam po cintoríne a čítam si epitafy, býva to zvláštne a smutné čítanie. O všeličom vypovedá. Múdry človek však so smrťou reálne počíta. Mám medzi priateľmi aj takých, ktorí majú už dávno napísaný závet, parte, aj program pohrebu. A predsa patria medzi radostných aktívnych kresťanov. Smrť vnímajú ako neoddeliteľnú súčasť života na zemi.

Počas svojich návštev v USA som vždy obdivoval tamojšie cintoríny – hlavne to, že nie sú vysťahované kdesi za mestom, ale sú jeho súčasťou, často bývajú uprostred neho a sú bez múrov. Aby si všetci uvedomovali realitu smrti…

V Biblii sa hovorí o smrti veľmi často. Boh nenecháva človeka v nevedomosti. Čítame, že Ježiš Kristus, Boží Syn, prišiel na túto zem, aby nás zachránil. Obetoval sa za nás, za náš hriech nevery a vzbury proti Bohu. A svojou poslušnosťou, poslušnosťou „až do smrti na kríži“, zvíťazil aj nad smrťou. Preto môže každému povedať: „Kto verí vo mňa, žiť bude, aj keby umrel.“
(Jan Titěra)