V napätí moderného spôsobu života, ktorý vedieme, je otázka hospodárenia s časom veľmi dôležitá. Nebudem vás presviedčať, že máte kopu času a môžete sa modliť, kedy sa vám zachce. Chcem hovoriť o tom, ako hospodáriť s časom v napätí a zhone života.

Ušetrím vás opisovania spôsobov, ako možno získať viac času. Chcem len povedať, že keď sa budeme snažiť trochu menej časom plytvať, tak ho určite budeme mať viac. Ak využijeme aspoň zlomky toho preplytvaného času na krátke chvíľky duchovného sústredenia a modlitby, možno zistíme, že máme času dosť. Keď pomyslíte na to množstvo prázdnych minút počas dňa, v ktorých niečo robíme len preto, že sa bojíme prázdnoty a toho, že budeme len sami so sebou, uvedomíte si, že nechávate uniknúť veľa krátkych chvíľ, ktoré by mohli patriť súčasne vám aj Bohu. Ja však chcem hovoriť o niečom, čo považujem za ešte dôležitejšie.
Je to spôsob, ako čas ovládať a zastavovať. K Bohu sa môžeme modliť len vtedy, keď sme v stave stability a vnútorného pokoja, teda tvárou v tvár Bohu, a tieto okolnosti nás zbavujú zmyslu pre čas – nie pre objektívny čas, ktorý meriame pomocou hodín, ale subjektívneho pocitu, že čas rýchlo plynie a my ho nemáme nazvyš.
Chcel by som obrátiť vašu pozornosť k niečomu, čo všetci poznáme a často o tom hovoríme. Vôbec nemusíte za časom bežať, aby ste ho dobehli. On nebeží od nás, beží k nám. Či si uvedomujete každú nasledujúcu minútu, ktorá k vám prichádza, alebo nie, ona aj tak príde. Môžete sa snažiť ako chcete, budúcnosť sa aj tak stane prítomnosťou, a preto sa netreba snažiť už teraz skočiť z prítomnosti do budúcnosti. Stačí jednoducho čakať, až príde. V tomto zmysle môžeme byť dokonale nehybní, a pritom sa pohybovať v čase, pretože je to čas, ktorý sa pohybuje.
Určite poznáte takú situáciu, keď sedíte vo vlaku alebo v aute a len sa veziete: môžete sa pozerať z okna, čítať si, premýšľať, odpočívať… a vlak sa stále pohybuje, v určitom okamihu, ktorý bol ešte pred chvíľou budúcnosťou, je tu odrazu nasledujúca stanica alebo stanica, do ktorej cestujete. Myslím si, že toto je veľmi dôležité. Chyba, ktorú často robíme vo vzťahu k svojmu vnútornému životu je, že si myslíme, že keď sa budeme ponáhľať, dosiahneme vlastnú budúcnosť skôr – trochu ako ten muž, ktorý bežal z posledného vagóna vlaku do prvého v nádeji, že si tak skráti vzdialenosť z Londýna do Edinburgu. Hneď je nám jasné, aké je to absurdné, ale keď sa stále snažíme mať sami pred sebou kúsoček náskok, žiadnu absurditu necítime, hoci nám to bráni žiť naplno v prítomnom okamihu – a to je, odvažujem sa povedať, jediný okamih, v ktorom skutočne existujeme, lebo aj keď si myslíme, že sme predbehli čas či sami seba, v skutočnosti sa tak nestalo. Jediné, čo sme dokázali, je to, že sa neustále ponáhľame, no určite sa nepohybujeme rýchlejšie. Museli ste si to už viackrát uvedomiť. Je to ako niekto, kto sa s dvomi ťažkými kuframi v ruke snaží chytiť autobus. Beží tak rýchlo, ako len vládze, tak rýchlo, ako mu to dovolia tie kufre, a myslí len na to, že chce byť inde, ako je…
(upr. podľa rôznych zdrojov z www.vira.cz a www.pastorace.cz)