Skončil sa čas voľna, výletov a dovoleniek. Opäť sa vraciame do nášho každodenného života plného povinností a práce. Aj naše deti opäť zasadnú do školských lavíc.

Nedovoľme, aby nás naše povinnosti oberali o čas, ktorý máme venovať svojim deťom. Nezanedbávajme a nezľahčujme výchovu, veď nesieme za svoje deti zodpovednosť. A tej sa najlepšie zhostíme, keď budeme úprimní a hlavne pokorní. A pokora je predovšetkým postoj, nie konanie. Pokora vyviera z našej túžby milovať.
Keď pozorujete deti v materskej škole, zachytíte pohľad, ktorým sa na vás pozrie dieťa, keď druhému požičia pastelku alebo vráti hračku bez toho, aby mu niekto dohováral. Tento pohľad hovorí: Videl si to? Čo za to dostanem? Deti vedia, že za správne konanie bývajú obyčajne odmenené.
Ak rastieme v pokore, konáme správne už z toho dôvodu, že druhý človek je hodný našej lásky a nie preto, aby sme dostali nejakú odmenu. Ak očakávame, že našu pokoru niekto odmení, bráni nám to druhých milovať skutočnou láskou. Možno ste to už počuli: keď máme dvadsať, trápime sa tým, čo si o nás myslia druhí, keď máme tridsať, je nám jedno, čo si o nás myslia, a keď máme štyridsať, vieme, že na nás aj tak nikto nemyslí. Čím sme zrelší, tým menej nám záleží na tom, či niekto pozoruje naše správanie. Už sa netrápime tým, či za svoje konanie zožneme potlesk.
Skutočná láska sa nedáva viesť sebeckými ambíciami. Milujeme pre lásku samu. Keď sa niekedy zachováte pokorne, môžete si položiť otázku: Robím to preto, aby som na oplátku niečo dostal? Možno nás niekto za naši pokoru pochváli – to by však nemalo byť našou motiváciou. Ak robíme niečo, čo vyzerá pokorne, len preto, aby si nás ľudia všimli, ide len o preoblečenú pýchu.
(Gary Chapman: Láska ako životný štýl, vydal Návrat domů, zdroj www.vira.cz)