Žijeme v časoch hojnosti. Dnes je už samozrejmosťou pochutnávať si na jahodách uprostred treskúcej zimy a zaplávať si pod zasneženými končiarmi, ale i lyžovať v páľave slnečných lúčov. A predsa práve uprostred tejto hojnosti materiálnych vecí a nesmiernych ľudských vymožeností rastie nepokoj v človeku, množia sa osobné tragédie.

Ako je možné, že človek žijúci v dostatku všetkého je nešťastný, je tak veľmi sám, je tak strašne bezbranný!? Lebo sme zabudli na nášho Stvoriteľa.
Tie nádherné divy prírody a rozmanité Božie dobroty považujeme za dielo náhody, len aby sme nemuseli vyznať, že je tu, celkom pri nás, neprestajne, náš Boh, Stvoriteľ vesmíru i človeka. „Zasadil nás“ do toľkej nevídanej krásy a obdaroval nás toľkou dobrotou jedál, vôní, chutí… že naozaj stačí otvoriť poriadne oči, zamyslieť sa a odrazu Ho vidíš všade okolo seba (Rim. 1,20).
Veď či naozaj toto všetko okolo nás môže byť dielom náhody?! Oj, nie! Tak, ako tvoje hodinky, šaty či topánky majú svojho autora, má ho aj tento svet, aj ty. Si Božou myšlienkou, vyjadrením Božieho srdca, Jeho lásky k tebe. Tvoj Boh ťa veľmi, veľmi, veľmi miluje! Ba i svojho Syna ti dal, aby si ty mohol žiť, aby si bol zachránený. Poď k Jeho krížu, prijmú ťa klincami prepichnuté ruky Ježiša Krista. Poď k Nemu. On ťa pozná viac, ako sa poznáš ty. On vie o tebe všetko, úplne všetko a predsa túži po spoločenstve s tebou. Preto prestaň koketovať s veštcami a astrológmi, s jogínmi a šamanmi…, len Ježiš je cesta, pravda, život. Len Ježiš je cesta do neba!
Duša je to najvzácnejšie, čo máme. Vdýchol nám ju náš Stvoriteľ. On je jej Otec. Preto ak žijeme bez Neho, naša duša plače. Hynie ako dieťa bez dobrej mamy. A tak našimi častými spoločníkmi sú depresie, neistota, úzkosť, strach… Potrebujeme zachrániť, uzdraviť choré, odpustiť hriech… Navštevujeme psychiatrov, odháňame to tabletkami, ale aj alkoholom alebo workoholizmom. Avšak ony sa vždy znova odkiaľsi vynoria a tlačia nás do bezmocnosti. Prečo? Lebo sme Boží, a teda nedokážeme a nemôžeme žiť bez svojho Otca Stvoriteľa! To sa nedá! To nejde! Sme Jeho a len On môže ofúkať naše rany, odpustiť hriechy, zahojiť bolesť. Len On nás môže urobiť šťastnými.
Pán Ježiš nám hovorí: Kto pije z vody, ktorú mu Ja dám, nikdy nebude žízniť (Jn 4,14). Ak vezmeme vážne túto radu a siahneme po Božom prameni, dostaneme nové sily k životu, zmiznú úzkosti i strach. Naša duša sa uspokojí a nevýslovné šťastie sa zmocní každej bunky nášho tela. Prišli sme domov, k svojmu Otcovi. Chvála Tebe, Pane.
Pred 14 rokmi som patrila k najnešťastnejším ľuďom na svete. A potom som sa stretla s mojím nebeským Otcom. Dovtedy som si i ja myslela, že Boh je výmyslom fantázie ľudí, že Boha niet. A On sa odrazu vrútil do môjho života ako víchor, ako uragán. Moja duša bola v dezolátnom stave. Úzkosti a depresie, beznádej a zúfalstvo – títo krutí tyrani mi nedali pokoja. Neviem slovami vyjadriť, koľká nevýslovná radosť sa ma zmocnila a ako veľmi sa od toho úžasného stretnutia s Bohom radujem, že som našla cestu Domov, ku svojmu Otcovi.
Prešlo 14 rokov. Môj nebeský Otec ma sprevádza každý deň, neprestajne stráži môj život. našla som v Ňom toho najúžasnejšieho Priateľa pre akékoľvek chvíle života. S Ním sa radím, s Ním sa radujem, s Ním plačem, Jemu sa zdôverujem, Jeho prosím o odpustenie, Jemu odovzdávam do ochrany a k spaseniu manžela, deti, vnúčatá, vlasť, svet… všetko. Boh ma obdaroval nevýslovnými darmi: Bibliou, modlitbou, bratmi a sestrami vo viere, službou pre Neho, na Jeho slávu, ale i zdravím a slobodou v Kristovi. Urobil zo mňa najšťastnejšiu ženu na svete.
A takéto nádherné prežitie Boha želám každému človeku, aby v úprimnosti srdca a v nevýslovnej radosti z Božej prítomnosti v jeho živote mohol vyznávať vedno so žalmistom Dávidom: “Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku, na pastvách zelených ma pasie, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. Dušu mi občerstvuje. Len dobrota a milosť ma bude sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy (Ž 23).
Danka Zubčáková