14. február bol pre mňa po dlhé roky iba obyčajný deň v kalendári. Fakt, že má sviatok nejaký Valentín, nemal pre mňa žiadny význam. Nijakého Valentína som osobne nepoznal a vlastne ani dodnes nepoznám.

Slávenie Sviatku zamilovaných sa k nám dostalo len nedávno. Z komerčného hľadiska je to obchodníkmi vítaná príležitosť, ako zarobiť. Snažia sa nás presvedčiť, že okrem valentínskeho priania bude tým najvhodnejším darčekom pre nášho milovaného kvet, čokoládka, šperk alebo mobil. Často premýšľam, ako je tento novo importovaný sviatok iný ako starý dobrý máj – lásky čas, u nás oveľa staršia tradícia ospevovaná aj básnikmi. Lenže na ňom obchodníci nezarobia. Na to, aby si zamilovaní v máji vyjadrili lásku, nepotrebujú zháňať darčeky. Vystačia si s bozkom pod rozkvitnutou čerešňou… Páči sa mi, že je u nás stále dosť ľudí, ktorí dávajú prednosť tomuto zvyku. Nechcem tým povedať, že by sme si nemali dávať dary. Ale to, že máme niekoho radi, sa nedá dokázať len darom, nech by bol akokoľvek okázalý a nákladný. Dôležité je darovať to, čo sa nedá nikde kúpiť – pozornosť, povzbudenie, slová obdivu, pochvaly a odpustenia. A to je oveľa náročnejšie ako zháňanie nejakého daru. V manželstve sám spoznávam, že sa to musím neustále učiť, a tak to bude po celý život. Povzbudením pre mňa je to, že na rozdiel od sviatku sv. Valentína, ktorý je len jeden deň v roku, mám príležitosť prejaviť lásku svojej manželke 365 dní v roku. Prajem vám, aby ste v novom roku mohli prežívať pokoj a lásku v medziľudských vzťahoch a mali dostatok príležitostí k svedectvu o Božej láske k ľuďom.
(Tomáš Urban)