„Hľadáte Písma“, pripomínal Ježiš v Jánovi 5,39, „skúmate, pátrate, lebo si myslíte, že večný život máte v nich a tie vydávajú svedectvo o mne.“ Chce teda povedať: Nemýlite sa, Písmo vás môže skutočne viesť k životu, lebo vás dovedie ku mne, urobí vás schopnými ma spoznať a naučí vás pochopiť, ako cezo mňa prídete k Otcovi. Skúmanie vo Svätom Písme je teda to najdôležitejšie, čo môžeme robiť. Mnohí však nevedia, ako majú Bibliu správne čítať. Preto vám chceme pomôcť a ukázať, ako preniknúť k jej bohatstvu.

Čo znamená názov „Biblia“

Slovo „Biblia“ pochádza z gréckeho slova „Biblos“ a znamená „kniha“. Niekedy sa používal aj výraz „Bibliotheca“ alebo podľa cirkevného otca Hieronyma „Divina Bibliotheca“, t. j. božská zbierka kníh. Biblia totiž nie je len jedna kniha, ale pozostáva zo 66 kníh, ktoré napísalo asi 40 rôznych autorov. Medzi nimi sú králi (Dávid a Šalamún(, učenci a lekári (Izaiáš a Lukáš), teológovia (Ezdráš a Pavol), vysokí štátnici (Mojžiš, Daniel a Nehemiáš), roľníci a rybári (Ámos a Peter), hudobníci (Azaf a deti Kórachove), proroci (Ezechiel a Joel) a mnohí iní. Bolo treba približne 1500 rokov, kým bola celá zbierka týchto 66 kníh napísaná.

Okrem toho sa Biblia označuje aj ako „Písmo“ (Lk 4,21, J 2,22, 5,39, Jak 2,23), „Písma“ (Lk 24,27), „Sväté písmo“ (Rim 1,2, 2.Tim 3,15,) alebo „Knihy“ (Dan 9,2). Židia ju označovali ako „Zákon a proroci“ (Sk 13,15, Rim 3,21) atď…

Zbierka spisov Starého a Nového zákona sa v cirkevnej reči volá „Kánon“, a to znamená meradlo. Kánon je teda celok biblických kníh, ktoré sa v priebehu času presadili ako Bohom inšpirované spisy. Názov Kánon sa používal najprv len na spisy Nového zákona. Avšak pojem svätej, Bohom inšpirovanej zbierky biblických kníh je už veľmi starý. Už dosky zákona a Mojžišove knihy boli nedotknuteľným vlastníctvom, starostlivo uschovávaným spoločne s truhlou zmluvy (5. M 31,24-26). Zozbieranie a zatriedenie spisov Starého zákona trvalo stáročia a bolo uzatvorené Ezdrášom. Celok kníh Nového zákona existoval však už 200 rokov po Kr. s malými odchýlkami. Terajšia podoba nášho Kánonu bola schválená s konečnou platnosťou v 4. stor.

Protikladom toho sú početné tzv. „Apokryfy“, toto označenie znamená toľko ako „tajné knihy“.

Starý zákon

Pre Židov je Starý zákon bibliou, ktorý poznajú ako „Zákon, Proroci a Spisy“ bez toho, aby pre celok použili zvláštne pomenovanie. Za čias Ježiša bol Stará zákon rozčlenený nasledujúcim spôsobom:

Tóra = Zákon
Toto slovo je odvodené od pojmu „Jara“, čo znamená „vyučovať“ alebo „učiť“. Tóra sa nachádza ešte aj dnes v každej synagóge. Pozostáva z piatich kníh Mojžišových a je rozdelená do 52 častí. Každú sobotu sa postupne číta jedna časť. Týchto 5 kníh dostalo aj názov Pentateuch, čo znamená „Päťčlenná kniha“.

Nebiim = proroci
Táto zbierka bola rozdelená na dve časti:
a/ na skupinu prvých prorokov alebo prvú skupinu prorokov; táto skupina obsahovala štyri knihy – Józua, Sudcovia, 1. a 2. Samuelova kniha, Prvá a Druhá kniha Kráľov (obidve posledné boli niekedy jednou knihou),
b/ na skupinu neskorších prorokov alebo druhú skupinu prorokov; obsahovala taktiež štyri knihy – Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Dvanásť malých prorokov v jednej knihe.

Ketubim = spisy
Táto zbierka pozostávala z troch častí:
a/ zo Žalmov, Prísloví a knihy Jóba,
b/ z Piesne piesní, knihy Rút, Žalospevov, Kazateľa a Ester – táto kniha sa označovala aj ako „zvitky“,
c/ z prorokov Daniela, Ezdráša, Nehemiáša a dvoch kníh kronických.

Zákon kladie pevný základ pre takzvanú teokratickú božskú vládu. Proroci opísali dejiny tohto teokratického národa, ktorý bol vedený nevýslovnou láskou a úsilím Boha. „Spisy“ nám dovoľujú nazrieť do myšlienkového sveta a duševného života tohto národa – s jeho celkom osobitou mentalitou.

Delenie Biblie

Rozdelenie Biblie sa pre nás kresťanov zmenilo. Sväté spisy dnes pozostávajú z dvoch častí, zo Starého a Nového zákona, pričom označenie „Zákon“ použil cirkevný otec Tertullian v zmysle „zväzok“ na obidve časti Biblie. Vychádzal pritom z myšlienky, že Starý zákon poukazuje na tú knihu, ktorá je zmluvou medzi Bohom a Izraelom prostredníctvom Mojžiša (2. M 19,5), a Nová zmluva na zmluvu uzavretú prostredníctvom Ježiša s cirkvou (Mt 26,28, 1. Kor 11,25). Naše dnešné rozdelenie kapitol v Novej zmluve pochádza od anglického arcibiskupa Stephana Langtona z Cambridge (1205) a rozdelenie do veršov od parížskeho kníhtlačiara Roberta Stephanusa (1551).

Starý zákon dnes obsahuje:
– 17 historických kníh od 1. knihy Mojžišovej po Ester,
– 5 vyučujúcich alebo poetických kníh od Jóba po Pieseň piesní/Veľpieseň,
– 17 prorockých kníh od Izaiáša po Malachiáša.

Nový zákon obsahuje:
– 5 historických kníh – Evanjeliá a Skutky apoštolov,
– 21 vyučujúcich kníh, tzv. listov,
– 1 prorockú knihu: Zjavenie.

Jazyk Biblie

Starý zákon bol napísaný v hebrejskom jazyku, jednotlivé časti kníh Ezdráš, Nehemiáš a Daniel aramejsky. Hebrejčina bola klasickým jazykom Palestíny, aramejčina neskorším dialektom. Bol to jazyk ľudu a všeobecná hovorová reč Židov v Oriente.

Nový zákon bol napísaný v gréčtine, teda vo vtedajšom svetovom jazyku, s niektorými malými výnimkami, t. j. s niekoľkými aramejskými a latinskými slovami.

Dnes existuje niekoľko tisíc starých rukopisov Biblie, tzv. manuskrípt. Väčšina z nich obsahuje len časti Biblie alebo sú to iba fragmentami čiže zlomky s niekoľkými veršami alebo s niekoľkými kapitolami. Sú napísané na listoch z rastliny papyrus, ktoré sa dajú upraviť do istého druhu knihy nazývanej kódex, alebo na zvitkoch z pergamenu, čo je zvláštnym spôsobom upravená zvieracia koža. Názov pergamen bol dávno odvodený od názvu mesta Pergamus v Malej Ázii, kde vzniklo prvé veľké priemyselné spracovanie pergamenu. Najstaršie fragmenty Starého zákona pochádzajú z 2. stor. pred Kr., fragmenty Nového zákona z 2. stor. po Kr. Mimochodom, tzv. Jánov fragment z r. 125 po Kr. je najstarší, aký poznáme. Podľa toho, ako hovorí Dr. McGee, si môžeme urobiť predstavu o výrobe kníh v staroveku, lebo takto spoznáme, že dejiny opisovania Biblie sú dejinami plnými obetavosti, útrap a viery takých ľudí, ktorí často za veľkých obetí z generácie na generáciu ďalej odovzdávali posolstvo o spáse. Biblia nevznikla jednoducho. A nielen náhodou zostala zachovaná počas mnohých stáročí. Biblia je zázrak sám osebe. My žijeme v čase, keď sa píšu a tlačia tisícky kníh, a tak ľahko prehliadneme fascináciu, ktorá je v pozadí vzniku Biblie. Začiatky našej Biblie úzko súvisia s dejinami písania a materiálov, ktoré sa použili na výrobu Spisov.

Naša Biblia je, ako vieme, veľmi stará kniha, avšak vôbec nie najstaršia. Vykopávky urobené v posledných 100 rokoch ukazujú, že umenie písma bolo dobre rozvinuté už v mnohých krajinách dávno predtým, než Hebrejci vytvorili v Palestíne národ. Prvé známe príklady písaných textov pochádzajú zo starého Egypta, kde sa našli nápisy, ktoré siahajú do doby skoro 5000 rokov pred Kr. Z Babylónie sú k dispozícii nápisy kráľa Argona I., ktorý žil približne 3 750 pred Kr. Spisy Sumerov z tejto oblasti sú dokonca ešte staršie. V Palestíne sa našli dokonca spisy štátnikov z doby okolo r. 1 500 pred Kr. Z týchto faktov možno vyvodiť dôležité závery o pôvode Biblie, pretože mnohí kritici tvrdili, že písmo a písanie za čias Mojžiša, teda asi 1 500 pred Kr., bolo neznáme, a preto Mojžiš nemohol byť autorom prvých piatich kníh Biblie. Dnes vieme, že písanie bolo všeobecne známe už niekoľko storočí pred Mojžišom. A preto už nemôže obstáť názor, že prvých 5 kníh Biblie nemohol napísať Mojžiš.

Ľudia v starej Palestíne a v okolitých krajinách poznali veľa spôsobov písania. Aj v Biblii sa ich niekoľko spomína, napr. písanie na kameň. Zistilo sa, že kameň bol skoro všade prvým materiálom, do ktorého sa zaznamenávali dôležité správy. Aj v Egypte a v Babylónii boli prvé nápisy vytesané do kameňa. Taktiež sa to vzťahuje na Palestínu, kameň Moábov a nápisy zo Suloa. Zo Starého zákona poznáme. „Desať prikázaní“, ktoré boli pôvodne napísané na kameni: „A keď sa Pán rozprával s Mojžišom na hore Sinai, dal mu dve tabule svedectva. Tie boli kamenné a popísané prstom Božím“ (2. kniha Mojžišova, 31. kap., 18. verš a 34. kap., 1. verš). Keď izraelský národ prekročil Jordán, mal postaviť kamene a na ne napísať zákon. Tak to čítame v 5. knihe Mojžišovej, v 27. kapitole.

Okrem kameňa sa spomína aj hlina. V Asýrii a Babylónii bola hlina prevládajúcim materiálom na písanie. Našli sa tu celé veľké knižnice plné hlinených tabuliek. Na tabuľky sa, prirodzene, písalo, kým boli ešte mäkké. Keď bola tabuľka popísaná, hlina sa nechala uschnúť. Na tento materiál z hliny sa odvoláva 1. verš zo 4. kapitoly knihy Ezechiel. Prorok má nakresliť na tehlu plán Jeruzalema.

Aj drevo sa v staroveku často používalo na písanie. Aj tabule spomínané v knihe Izaiáša v 8. verši v 30. kapitole a v knihe proroka Habakuka v 2. verši v 2. kapitole boli určite z dreva.

Ďalším vhodný materiálom na písanie bola vypracovaná zvieracia koža. Síce sa v takejto súvislosti v Starom zákone nespomína, určite ju však vtedy na písanie používali. Bola veľmi rozšírená a z mnohých zdrojov vieme, že spisy Starého zákona boli napísané na koži. Napríklad židovský Talmud, zbierka tradičných zákonov, výslovne vyžaduje kopírovanie na zvieraciu kožu. Toto pravidlo sa nepochybne opiera o starú tradíciu. Z toho možno usudzovať, že spisy Starého zákona sa odpisovali na vypracovanú kožu. Keď Pavol v novozákonnom čase prosí o pergameny (2. Tim 4,13), pravdepodobne tým myslí časti Starého zákona.

Dôležitú úlohu kože pre Stará zákon preberá v Novom zákone papyrus. Táto rastlina hojne rástla v údolí Nílu. V Egypte sa začal používať ako materiál na písanie už okolo roku 3 500 pred Kr. Jeho obľuba sa čoskoro rozšírila aj do okolitých krajín, dokonca až do Grécka a Ríma. A pretože bolo jeho využívanie všeobecné, boli určite aj novozákonné listy napísané na papyruse. Výroba papyrusu svedčí o veľkej zručnosti výrobcov. Z drene stvolu papyrusu (je to druh šachora) sa narezali tenké plátky, ktoré sa poukladali tesne vedľa seba. Druhá vrstva plátkov sa položila krížom cez prvú. Aby sa spojili, tak sa niekoľkokrát vlhčili a lisovali. Po vysušení a vyhladení sa dalo na takéto listy písať. Listy mali rôzne rozmery, niekedy bol použitý len jeden hárok na nejaký list alebo potvrdenku, inokedy spojili viac listov do zvitku. Papyrusové zvitky boli knihami staroveku a používali sa až do 1. alebo 2. storočia po Kr. Zvitky boli rozlične veľké. Tie najbežnejšie boli 6 m dlhé a 23-25 cm vysoké. Obyčajne sa písalo len na jednu stranu, no našli sa popísané aj obe strany zvitku. Spis bol usporiadaný do stĺpcov rozličnej šírky. Priemerná šírka bola asi 8-10 cm. Vnútorný koniec, niekedy aj obidva, boli často upevnené na drevených tyčkách, aby sa uľahčilo rozvinutie zvitku. Titul diela bol na prúžku papyrusu pripevnenom na vonkajšej strane. Často bol zvitok opatrený ochranným puzdrom, a potom sa ešte vkladal do drevenej schránky.

Staré rukopisy

Vráťme sa však ešte k starým biblickým rukopisom, k manuskriptom. Z rozsiahlejších rukopisov, ktoré máme dnes k dispozícii, sú najdôležitejšie a najznámejšie tieto:

Texty z Qumránu
V r. 1947 našli beduínski pastieri v jednej jaskyni Vadi Qumran, t. j. v údolí Qumran na západnom brehu Mŕtveho mora 14 km južne od Jericha, niekoľko zvitkov pergamenu, ktoré boli zabalené v plátne a uložené v džbánoch. Patrili židovskej sekte Esenov. Pravdepodobne ich niekedy v rokoch 66 – 132 po Kr. ukryli pred Rimanmi. Aj v ďalších 11 jaskyniach sa ešte našli staré zvitky: úplný Izaiášov zvitok, fragmenty všetkých starozákonných spisov okrem Ester, komentáre vždy s citovaným starozákonným textom, apokryfy a spisy Esenov. Tieto spisy vznikli v 2. a 1. storočí pred Kr. a sú tak najstaršími biblickými rukopismi, ktoré dnes máme. Ich význam je pre výskum pôvodného textu, ako aj židovstva a raného kresťanstva, neoceniteľný.

Codex Sinaiticus
Až donedávna bol najstarším fragmentom rukopis pochádzajúci zo 4. storočia, ktorý objavil Tischendorf v r. 1859 v kláštore sv. Kataríny na úpätí pohoria Sinaj a ktorý bol prenesený do cárskej knižnice v Petrohrade. Tento kódex obsahuje takmer úplný Starý zákon a súce v gréckom preklade a navyše celú Novú zmluvu. V r. 1934 kúpili Angličania rukopis za približne jeden milión švajčiarskych frankov. Odvtedy je vystavený v Britskom múzeu v Londýne.

Codex Alexandrinus
Tento rukopis bol napísaný okolo r. 450 v Egypte, zostal vo vlastníctve patriarchu Konštantinopola. Obsahuje Starú zmluvu a Novú zmluvu od 25. kapitoly Matúšovho evanjelia. Teraz sa nachádza v Britskom múzeu, ktorému ho v r. 1753 odkázal Georg II.

Codex Vaticanus
Bol napísaný v polovici 4. storočia a nachádza sa vo Vatikáne. Obsahuje po grécky písanú Bibliu, má však v Novom zákone väčšie medzery. Záver listu Židom, Pastorálne listy a Zjavenia v ňom chýbajú. Tento rukopis je ťažko čitateľný, pretože text bol dodatočne dopisovaný a mnohokrát menený.

Codex Ephraemi Rescriptus
Bol napísaný v polovici 5. storočia v Egypte, teraz sa nachádza v Paríži. Pomenovaný je podľa cirkevného otca Ephraema, ktorý ho prepísal.

Codex Cantabrigiensis a Codex Claromontanus
Oba rukopisy boli napísané okolo r. 550 a sú spojené starolatinským prekladom. Patrili Theodorovi Bezovi v Ženeve.

Preklady Biblie

Už veľmi dávno vznikli preklady Biblie a tie sú sčasti staršie ako zachované rukopisy v pôvodnom jazyku. Preto sú dôležité pre starozákonné aj novozákonné štúdium textu. Päť zo starších prekladov je zvlášť dôležitých:

Septuaginta
Význam tohto slova je „Sedemdesiat“. Je to grécky preklad Starého zákona, ktorý vznikol v Alexandrii. Na preklade sa pracovalo pravdepodobne už za Ptolemaia Philadelpha, dokončený však bol až neskôr (275-130 pred Kr.). Volá sa Septuaginta, pretože podľa legendy ho vytvorilo 72 prekladateľov za 72 dní. Nepravidelnosti v štýle a hodnote prekladu nám umožňujú rozpoznať mnohých prekladateľov. Pavol a prví kresťania používali Septuagintu.

Pešitta
Je to sýrsky preklad Starého a Nového zákona, ktorý vznikol vo 4. storočí po Kr. Dnes známa Pešitta je prepracovanou verziou staršieho sýrskeho prekladu, ktorého stopy môžeme sledovať v Novom zákone až do 2. stor. a v Starom zákone dokonca ešte ďalej.

Gótsky preklad
Je to preklad západogótskeho biskupa Ulfila (Ulfilas, zomrel v r. 388 po Kr.). Pochádza z gréckej predlohy a je najstaršou pamiatkou nemeckej literatúry. Kedysi obsahoval preklad asi celej Biblie. Dnes sú zachované hlavne časti evanjelií – v slávnom kódexe Argenteus v Upsale vo Švédsku, ktorý je napísaný strieborným písmom na purpurovo sfarbenom pergamene.

Vulgata
Je všeobecne rozšírený latinský preklad Biblie, ktorý je ako jediný platný v katolíckej cirkvi. Tridentským koncilom bol uznaný ako rovnocenný so základným textom. Z poverenia rímskeho biskupa Damasa (Damasus) začal s prekladom učený cirkevný otec Hieronymus, preklad však pravdepodobne dokončili iní prekladatelia. Hieronymus použil preklad bežne používaný latinsky hovoriacimi kresťanmi, tzv. Vetus Latina (znamená „starý latinský“), nazývaný aj Itala, ktorý vznikol už v 2. a začiatkom 3. storočia. Vulgata dosiahla všeobecné uznanie až v čase Gregora Veľkého.

Lutherov nemecký preklad Biblie
Na tomto preklade začal Luther pracovať v r. 1521 na hrade Wartburg a dokončil ho v r. 1534. Toto dielo, dosiaľ neprekonané, preložené zo základného textu je významné práve svojím – v najušľachtilejšom zmysle – ľudovým jazykom primeraným duchu Písma. Je to však aj literárnohistorická pamiatka, pretože toto dielo vytvorilo nemecký spisovný jazyk. Musíme však pripomenúť, že už päť rokov predtým, ako vyšiel Lutherov preklad, existoval v Zürichu preklad celej Biblie (1529).

Moderné preklady
Od začiatku 20. storočia pribudli preklady Biblie v rôznych jazykoch. Dnes už existuje vyše 1000 celých i čiastočných prekladov v najrozličnejších jazykoch a dialektoch. Veľkú zásluhu na tom majú pracovníci Wycliffovej spoločnosti prekladateľov Biblie.

(prel. z nemčiny)