Veľa listov dostávame od tých z vás, ktorí prešli vo svojom živote ťažkými situáciami a prežili veľa sklamania a mnohé krivdy. Niektorí dokonca odmietali Božiu existenciu a žili si po svojom a až na jeseň svojho života začali bilancovať a klásť si rôzne otázky. Nedokážu sa zmieriť so svojím údelom a často ani sami so sebou.

Nosia v sebe pocit krivdy a nespravodlivosti: „Prečo práve ja? Prečo mám taký osud? Prečo som sa nenarodil do inej rodiny, na iné miesto na svete? Prečo som taký, aký som?…“

Je jasné, že väčšinu z týchto vecí nemožno zmeniť. Avšak položme si ruku na srdce: Koľko neúspechov a problémov sme si zavinili my sami? Nemôžeme vždy všetko zvádzať na druhých.

Vďaka Bohu: nie je ešte všetko stratené! Aj v pokazenom živote ešte môže zavládnuť pokoj, zmierenie a radosť. Vedie k tomu však len jediná cesta: Prijať svojho Tvorcu a Pána, byť poslušný Jeho slovu, nechať Ho pôsobiť vo svojom živote a, samozrejme, prijať aj samého seba. Lebo pre Boha je každý človek jedinečný, každý má svoju hodnotu.

Boh nás dobre pozná, On vie, čo je pre nás najlepšie. Preto sa s dôverou odovzdajme sa do Jeho rúk. Je veľa tých, ktorí tak už urobili a nikdy to neoľutovali.

Ale ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Či dielo môže povedať majstrovi: Prečo si ma tak spravil? Či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty sformoval jednu nádobu ku cti, druhú ku hanbe? (Rímskym 9,20-21)