Uverejnené

ŠTEDRÝ VEČER

Čím je človek starší, tým častejšie spomína na to, ako bývalo za jeho mladých čias. Priznám sa, že rád počúvam takéto rozprávanie svojich rodičov i prarodičov. Vždy na mňa dýchne akási zvláštna romantická atmosféra, ktorá sa z nášho pretechnizovaného sveta akoby už vytratila.

Raz, keď sme sedeli pri štedrovečernom stole, začal otec spomínať. V čase jeho detstva bola skutočná bieda. Narodil sa v zastrčenej dedinke, v ktorej sa biede obzvlášť zapáčilo. Do obchodu chodievali len zriedkavo, možno raz za mesiac. Žilo sa z toho, čo sa urodilo na poli a v záhradke. Ku šťastiu im stačilo veľmi málo. Štedrý večer bol pre nich sviatkom nad všetky ostatné sviatky. Celý týždeň robili prípravy a snažili sa, aby bol Štedrý večer naozaj štedrý. Nikdy nezabudnem, ako otcovi pri spomienke na jeho detské vianoce žiarili oči. Rozprával o skromných darčekoch, ale aj o atmosfére radosti a šťastia. Hovoril o chudákoch, ale aj o tých ešte chudobnejších, ako boli oni. Všetci však mali vždy otvorené nielen dvere svojho skromného príbytku, ale aj srdcia. Akí to boli ľudia, keď sa vedeli podeliť aj o to málo, čo mali? Ako to, že boli solidárnejší ako dnes my?
Aj my sa na Štedrý deň dlho pripravujeme. Navštevujeme vyzdobené obchody, ktoré nás už od polovice októbra lákajú vianočnými melódiami… Otvárame peňaženky, ale dvere našich domovov – a hlavne sŕdc – zatvárame na sedem západov. Svoje súkromie si statočne hájime a beda tomu, kto by ho chcel narušiť. Namiesto za chudákmi, obzeráme sa za bohatšími od nás a potom sa trápime jedovatou žiarlivosťou… Neplatí to o všetkých, všeobecný trend je však taký. A keďže je nám cudzia telesná bieda, nechápeme ani tú duchovnú. Nevidíme ju na druhých a niekedy ani sami na sebe.
Urobme dnes závažný experiment: Myslime na všetko, čo máme a úprimne za to v modlitbe poďakujme Bohu. Po tejto terapii sa pokúsme odhaliť duchovnú biedu hlavne na sebe, potom aj na svojich najbližších a hľadajme cestu nápravy.
(S láskavým dovolením prevzaté z Denníka mladých.)

Verzia pre tlač