Za čo alebo za koho ste sa modlili v poslednom čase? Koho alebo čo vám Pán Boh kládol na srdce a do vašich modlitieb? Táto otázka je veľmi osobná, priam intímna. No pre život kresťana je zásadná.

Preto kľakám na kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až naveky vekov. Amen.(Efezským 3,14-21)

Ako kresťania sa predsa modlíme za to, čo považujeme za dôležité. Nepodstatné veci odsúvame do úzadia. Do modlitby kladieme to a tých, čo pre nás veľa znamenajú. Táto vzácna modlitba z listu Efezským nám prezrádza, za čo sa modlil apoštol Pavol. Vďaka nej vieme, čo on považoval za dôležité a čo bolo pre neho podstatné.

Apoštol Pavol sa modlil za cirkev – za jednotlivých kresťanov, ktorí žili v Efeze a jeho okolí. Tento list bol totiž obežníkom určeným pre viaceré cirkevné zbory. Tie si tento list posúvali medzi sebou a čítali ho. Vďaka tomu mali možnosť spoznať ob-sah Pavlových myšlienok, aj tejto modlitby. Dnes však môžeme povedať, že Pavol sa v tejto modlitbe nemodlil len za kresťanov Malej Ázie, ale aj za kresťanov všetkých čias – teda aj za nás tu na Slovensku. Síce nás nepoznal, ale to nie je prekážkou toho, aby sme sa stali súčasťou jeho modlitby. Apoštol Pavol zápasil za cirkev v modlitbe na kolenách, lebo mu na nej záležalo, a preto do svojej modlitby vložil 4 prosby.

1/ Tou prvou prosbou je, aby vám dal Boh podľa bohatstva svojej slávy prostredníctvom Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku. Prvá prosba je teda za to, aby sme boli vnútorne silní. Vo svojom živote sa zvykneme sústrediť na vonkajšie veci a okolnosti. Na to, čo vidíme, čo potrebujeme, na okolnosti či situácie, ktoré nám spôsobujú trápenie, ktoré nás nútia bojovať a siahnuť si až na dno svojich síl. Ale ako vnímame stav svojho vnútorného človeka? Ako je na tom to v nás, čo nikto nevidí a o čom vieme len my a Pán Boh? Modlievame sa aj za silu nášho vnútorného človeka? Jedným zo znakov tejto doby je únava. Veľa ľudí povie: Už mám všetkého dosť. Už nevládzem. Som vyčerpaný. Som unavený! A práve s únavou je spojená slabosť. Ten, kto je unavený, je slabý. Na svete je dnes aj veľa unavených kresťanov. Mnohí sa síce snažia kresťansky žiť, ale to ich ešte viac oberá o silu. Navonok síce nič nevidno, no vnútri sa všetko búri – slabosť, pochybnosti, smútok, bezmocnosť, bolesť, strach… Neraz aj my žijeme kresťanstvo, ktoré je unavené a bez Ducha. Vo viere nás drží iba tradícia či zvyk, ktorý patrí k nášmu národu a životu. Preto sa apoštol Pavol modlí, lebo vie, že týmto sme ohrození a potrebujeme pomoc. Existuje totiž sila, ktorá nás môže oživiť, ktorá dokáže pozdvihnúť nášho vnútorného človeka. Je ňou Duch svätý. Modlíme sa za silu Ducha svätého? Za jeho prítomnosť v našom živote? Veď predsa vieme, že Boh Otec dá Ducha svätého tým, ktorí oň prosia. Preto prosme aj my o silu Ducha pre nášho vnútorného človeka. Prosme o silu, aby sme sa zmenili a viac dbali na veci, ktoré dokážeme ovplyvniť a zmeniť. Takto sa môžeme stať silnejšími a mocnejšími v Duchu svätom na tomto svete…

2/ Druhou Pavlovou prosbou je: ...aby Kristus vierou prebýval vo vašich srdciach. Druhá prosba kladie dôraz na to, aby Kristus prebýval v ľudských srdciach. To je možné len vďaka viere. Len tak môže byť Kristus našim stálym Hosťom. Apoštol Pavol túžil, aby sme nechápali Pána Ježiša iba ako občasného návštevníka nášho srdca, ani ako krátkodobo prechodného spolubývajúceho, ktorý sa po čase vytratí z nášho života. On túžil, aby Kristus mal v našom srdci trvalé bydlisko, prebýval v ňom neprestajne. Je Pán Ježiš našim hosťom, nájomníkom či trvalým spolubývajúcim? Pán Ježiš chce s nami trvalo žiť, večne žiť. Chce mať stále miesto v našom srdci, aby v ňom nahradil našu pýchu, naše presvedčenie „Ja si predsa vystačím sám!“ To, čo sa nachádza v našom srdci, totiž riadi a ovplyvňuje naše myšlienky, slová aj skutky. Má to svoje následky. Mať Pána Ježiša vo svojom srdci to by nemala byť žiadna zbožná fráza. Takéto vyznanie ovplyvňuje celý náš život.

3/ Treťou Pavlovou prosbou sa posúvame ďalej v jeho myšlienkach: …a vy zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška i hĺbka a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie. Tretia Pavlova prosba nás vedie k poznaniu Kristovej lásky vo všetkých jej rozmeroch a života v nej. Jej šírka nám hovorí, že Kristova láska je tu pre všetkých ľudí, pre ľudí celého sveta. Je tu pre mňa, pre mojich najbližších, ale aj pre tých, ktorých nepoznáme či tých, ktorých nedokážeme do svojej lásky zahrnúť. Dĺžka nám zase pripomína, že ona vydrží po všetky časy. Kristova láska nemá žiadnu dobu trvanlivosti či spotreby. Ona nepodlieha ani žiadnym módnym trendom, lebo je večná! Hĺbka nám dáva najavo, že Kristova láska je dostatočne hlboká, aby zachytila a zachránila aj toho najväčšieho hriešnika. Aj toho, nad ktorým už všetci zlomili palicu. Aj toho, koho všetci ohovorili a vysmiali. Výška Kristovej lásky je mocná tak veľmi, že do nebies dvíha každého človeka. Kristova láska nikoho nehádže do prachu, ale z prachu nás dvíha do neba. Táto Kristova láska vysoko presahuje všetky naše skúsenosti i poznanie. My ju síce nedokážeme úplne obsiahnuť, no môžeme ju denne spoznávať a čerpať z nej silu či inšpiráciu do nášho života. Iba vtedy nás bude Kristova láska premieňať a meniť.

4/ A napokon štvrtou prosbou Pavla je, aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. Tak často sa cítime poloviční, alebo rozbití, či dokonca prázdni. Potom sme z toho nervózni, lebo vieme, že to takto nemá byť. A hľadáme spôsob, ako by sme to zmenili. My totiž nechceme žiť polovičato. My chceme žiť naplno. Práve preto nám Pán Boh v Kristovi ponúka plnosť. Lenže prijať ju smieme, až keď k Bohu vystrieme svoje prázdne ruky. Všimnime si malý detail. Pavol píše: aby ste sa dali naplniť… Plnosť teda nie je našou záležitosťou. Ona je Boží dar. Pán Boh má moc naplniť každé prázdne srdce plnosťou Jeho požehnania. Ak ju získame, nič viac nepotrebujeme. Božia plnosť spôsobuje, že človek je pokojný a aj spokojný. Vie, že má dostatok a viac nepotrebuje…

A tak sa znova pýtam to, čo na začiatku: Za čo sa modlíš? Apoštol Pavol sa modlil za nás, za kresťanov a za celú cirkev. No neležal mu na srdci vonkajší prospech človeka, ale jeho vnútro. Preto Boha prosil, aby vnútorný človek kresťanov bol silný, aby Kristus prebýval v nás, aby sme poznali všetky rozmery Kristovej lásky a boli Bohom plne naplnení. Nuž nech nám tieto vzácne Božie dary nechýbajú. Prijmime ich od nášho štedrého a milujúceho Pána, lebo len s nimi sa môžeme dokazovať ako Božie deti.

Pane Ježišu Kriste, k Tebe vystierame svoje prázdne ruky a prosíme, naplň ich mocou Svätého Ducha. Naplň naše srdcia, aby sme vďaka Tebe zosilneli na vnútornom človeku, aby si v plnosti a trvale prebýval v nás. Pôsob v nás a daj nám pocítiť všetky rozmery Tvojej lásky. K Tebe sa utiekame, lebo vieme, že Tebe na nás záleží, že chceš byť naším trvalým Priateľom a večným Hostiteľom. Nuž konaj v našom živote podľa svojej svätej vôle, lebo ona je dokonalá a rozumie našim potrebám viac, než si dokážeme priznať. Amen.

(Erika Pospíšilová)