Niekedy sa dostaneme do situácie, keď nám nie je najlepšie – nedarí sa nám, pripadáme si menejcenní, sme sklamaní okolím alebo aj sami sebou. V takých chvíľach nás môžu napadnúť vtieravé otázky: Kto vlastne som? Aký majú moje snahy vôbec zmysel? Je to všetko na niečo? Záleží na mne niekomu?

Vtedy by sme si mali položiť aj takéto otázky: V čom nachádzam ja sám svoju osobnú identitu? V tom, že som otec alebo matka, manžel, manželka? Úspešný podnikateľ, manažér…? A čo keď sa naše vnímanie samého seba odrazu zrúti ako domček z karát? Napríklad rozvodom, ukončením pracovného pomeru, chorobou, stratou blízkeho človeka…
A tak si uvedomujem, že skôr, ako som sa stal manželom či rodičom, dokonca skôr, ako som bol čímkoľvek, v čom vidím svoje ja, bol som dieťaťom Božím. Čo to pre mňa znamená? To, že nikdy nebudem absolútne sám, zabudnutý a zúfalý zo straty zmyslu svojho života. Nad všetkými mojimi pozemskými cieľmi je totiž jeden oveľa dôležitejší – cesta do domu môjho nebeského Otca!
Boh povedal, že sme jeho deti. A my sa môžeme neustále, prostredníctvom modlitby, nachádzať v jeho prítomnosti a čerpať od neho a z jeho lásky dostatok sily a energie aj pre chvíle, keď náš život zapĺňajú neúspechy a sklamania.
A ak teda vidím nad všetkým tým, čo je pre mňa v mojom živote dôležité a v čom nachádzam samého seba, to, že som Božím dieťaťom, nemusím už mať ochromujúci pocit strachu a zúfalstva. Lebo Otec je a aj bude vždy so mnou – vo všetkých radostiach, ale i pádoch. A bude so mnou nakoniec aj pri tom definitívnom páde, ktorý čaká každého z nás – pri páde do smrti, ktorý je však súčasne aj pádom do Otcovej náruče…

Ako však vnímame svoje jedinečné postavenie – fakt, že sme boli Bohom prijatí „za vlastných“? Je to pre nás výzva k sebaistote, nezávislosti, suverenite? Alebo to v nás vyvoláva obavy? Obavy, že nebudeme schopní naplniť vysoké Božie očakávania? Alebo azda patríme medzi takých kresťanov, ktorým sú tieto slová ľahostajné, každodennému životu vzdialené?
Je dôležité a zmysluplné položiť si, možno pre niekoho zdanlivo nepraktické otázky: Viem, že som Božím MILOVANÝM dieťaťom? Viem, že som obdarovaný Duchom Božím? Dôvernou Božou blízkosťou? Obdarovaný vedomím, že som Bohu naozaj drahý ako dieťa dobrému rodičovi? Ak toto všetko viem, tak môžem byť:
– istý, ale nie suverénne sebaistý,
– svoj, ale súčasne aj Boží,
– pozorný k tomu, kam ma môj Otec v živote smeruje,
– odhodlaný sa k nemu vždy vrátiť, keď zblúdim,
– sám často slabý, ale s Ním silný,
– stojaci na vlastných nohách, ale nie sám a opustený, pretože On je mi stále nablízku.
A vďaka tomu všetkému potom môžem plnohodnotne kresťansky žiť.

Pozrite, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa volali Božími deťmi; a nimi aj sme. (1. List Jána 3,1)

(A. Opatrný, www.vira.cz)