Predstavujeme si Boha kdesi v oblakoch, a pritom ho stretávame každý deň, len ho nevnímame. Nevnímame totiž Boha s tvárou človeka…

Ježiš síce vstúpil na nebesia, ale zem vlastne neopustil – neodišiel od nás. Ostal tu s nami, len my ho už nevnímame očami. A pritom sme ho stretli a stretávame mnohokrát, a možno sme si ho vôbec nevšimli, nespoznali sme ho. Problém je totiž v tom, že má až príliš obyčajnú tvár: tvár žobráka, spustnutého bezdomovca, tvár neposedného dieťaťa, drzého pubertiaka, tvár nepríjemného kolegu či šéfa, šomrajúcej upratovačky, tvár nepokojného manžela, nahnevanej manželky, nechceného prisťahovalca, trpiaceho, zraneného, chorého, väzňa… A má tvár aj toho človeka, ktorého dnes o chvíľu stretnem… Čo urobím? Ježiš klope aj teraz na dvere môjho srdca. Otvorím mu?

Ježiš povedal:
Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť;
bol som smädný, a dali ste mi piť;
prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma;
bol som nahý, a zaodeli ste ma;
bol som nemocný, a navštívili ste ma;
bol som vo väzení, a prišli ste ku mne.
Odpovedia Mu spravodliví:
Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa,
alebo smädného, a napojili sme Ťa?
A kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa?
Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa?
A kedy sme Ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe?
Odpovie im:
Veru, hovorím vám, čokoľvek ste urobili
jednému z týchto mojich najmenších bratov,
mne ste urobili.
(Matúš 25,35-40)

Mnohí z nás sa snažia milovať a vážiť si svojich blížnych – rodinu, priateľov, kolegov… Prečo sa nám to niekedy nedarí? Myslím si, že podobne ako v iných situáciách, aj v tomto prípade by sme mali začať sami pri sebe. Vážim si sám seba?
Hlboko vo svojom vnútri máme nesmierne bohatstvo – božský život. No treba prekopať mnoho vrstiev, kým sa k nemu dopracujeme.
Sme konfrontovaní s vecami, ktoré vyzerajú na prvý pohľad celkom inak ako poklad, ktorý hľadáme. Asi nás zaskočí, koľko neporiadku v sebe objavíme. Je dôležité uvedomiť si, čo hľadáme, aby sme sa tvárou v tvár tomu, na čo prípadne narazíme, nedali odradiť. Hľadáme svetlo, ale nevyhneme sa stretu so svojou temnotou. Ak totiž dovolíme svetlu prežiariť naše vnútro, nevyhnutne si uvedomíme svoje temné stránky.
Ak máme úprimnú snahu byť dobrí a plní lásky, rýchlo objavíme, koľko v sebe nosíme zla a nelásky. Čím usilovnejšie sa snažíme žiť pravdivým životom, tým neúprosnejšie sa hlási o slovo naša nepravdivosť. Lebo ak hľadáme Boha z celého svojho srdca, nedostatky sa ukážu samé od seba. Ide o to nezatvárať pred nimi oči, ale statočne sa pozrieť do tváre ich úbohosti. Lebo vždy si budeme pripadať nedobrí a nehodní, nespokojní so svojimi vlastnosťami alebo fyzickým vzhľadom… Pre Boha sme však tí, ktorých si vyvolil. Sme jeho deti, miluje nás takých, akí sme. Neodvráti sa od nás, ak nie sme dosť atraktívni, schopní alebo múdri. Stále po nás túži. Ak tento fakt prijmeme, nebudeme sa už nikdy cítiť nemilovaní a sami.
Ak teda prijmeme sami seba takých, akí sme, dokážeme potom ľahšie prijímať aj našich blížnych, pretože to najťažšie prijatie – prijatie samého seba so všetkými svojimi nedostatkami – máme už za sebou.

Milovať budeš blížneho ako seba samého. (Matúš 22,39)

A nesmieme zabúdať, že aj náš život je darom. Nielen pre nás, ale aj pre ostatných, a podľa toho s ním musíme nakladať. Ak nedokážeme prijať samého seba, odmietame vlastne Božiu štedrosť. Niekedy to nie je jednoduché. Konfrontácia so všetkou nečistotou, ktorú v sebe nosíme, nie je veľmi povzbudzujúca. Pribíja nás na kríž. Práve ten je však cestou k ukrytému pokladu. Nezdržujme sa teda pri svojej úbohosti, ale uprime pohľad na Boha. Lebo to On je naším pokladom.
((A. Pronzato, W. Stinissen, www.vira.cz)