Kríž a udalosti okolo ukrižovania často spôsobujú, a to nielen pre ich rôzne zobrazovania a znamenia, pohoršenie alebo pohŕdanie.
Kríž sa totiž stal akýmsi symbolom – niekedy triumfalisticky oslavovaným, inokedy zmenšeným na prívesok na retiazke, alebo celkom banalizovaným, keď má označovať prosté každodenné protivenstvá. Kríž tak ostáva buď neustálou pripomienkou nástroja vlastnej popravy, takže ním v sebe umŕtvujeme starého človeka, alebo je znamením, ktorému už celkom chýba pôvodný obsah, a stáva sa len mystifikáciou. Kresťan bude vždy v pokušení „vyprázdniť“ kríž, na nekresťana zase kríž a jeho logika odjakživa pôsobí neľudsky či ako zavádzajúci pokus o výklad utrpenia.
Naša doba sa hlavne v západnej civilizácii vyznačuje hmotným blahobytom, prebytkom bohatstva a statkov, hľadaním potešenia a zábavy nízkej kvality, presvedčením, že všetko, čo je technicky uskutočniteľné a ekonomicky dosiahnuteľné, je vlastne dovolené a žiadúce. Dennodenne tak zisťujeme, že odstránením kríža, ktoré niekedy bije do očí, avšak inokedy je celkom nenápadné, stráca celé kresťanstvo svoj základ, a preto potom často pôsobí nevýrazne a vyblednuto.
Celsus, filozof žijúci v 2. st., ohováral kresťanov kvôli ich ukrižovanému Pánovi a kvôli sociálno-ekonomickému postaveniu väčšiny členov cirkvi, ktorí boli veľmi chudobní. Dnešný „Celsus“ oslavuje a chváli Ježiša ako učiteľa skutočnej filantropie, lichotí kresťanom, že sú v spoločnosti dôležití a určujúci, no pritom zahmlieva, zatemňuje a odsúva do zabudnutia to, čo je podstatnou a zdrojovou udalosťou kresťanského života. Popri novom „Celsovi“ je tu aj nový „cisár“, ktorý – ako ho spodobnil Hilarius z Poitiers, veľký biskup zo 4. st. – „záludne zvádza, nebičuje nás po chrbte, ale hladká nás po bruchu. Nezabavuje nám majetok (čím by nám dával život), ale obohacuje nás, aby nás priviedol k smrti. Nevyzýva nás k slobode tým, že by nás zatváral do žalára, ale strká nás do otroctva tým, že nás pozýva do palácov a tam sa nám dvorí. Neudrie nás po tele, ale z nášho srdca si robí svoj majetok. Nestína nám hlavu mečom, ale našu dušu zabíja peniazmi.“ Kríž je tak „vyprázdnený“ bez toho, aby bol viditeľne a priamo popieraný! A predsa nám patrí naliehavá výzva, aby sme Kristov kríž nezbavovali obsahu!
Mnohí si aspoň raz v roku, na Veľkú noc, pripomínajú kríž vo svojej plnej skutočnosti a pravde – Ježiša z Nazaretu, človeka, učiteľa, proroka, ktorý visí na dreve v absolútnej nahote, ukrižovaný, ako by bol postihnutý kliatbou, nehodný ani neba, ani zeme, opustený svojimi učeníkmi. Umiera v opovrhnutí tých, ktorí sú svedkami jeho potupného utrpenia. Lenže tento človek je spravodlivý Ježiš, ktorý takto umiera za nespravodlivý svet, v ktorom žil. On je verný vo svojej viere v Boha, aj keď umiera ako hriešnik opustený Bohom. Je Božím Synom, ktorému dá Otec odpoveď, až bude prechádzať zo smrti do vzkriesenia.
Udalosť kríža, ktorá sa odohrala v Jeruzaleme, môže byť zbavená zmyslu prostredníctvom obrazných stvárnení a znamení. My kresťania preto musíme byť bdelí, aby sme ľuďom navôkol ukázali, že nemajú vnímať ukrižovanie a kríž ako pohoršenie ani ako bláznovstvo. Kríž je Božia múdrosť a Pavol vo svojom slove o kríži (1 Kor 1,18) hovorí, že tvorí evanjelium, radostnú správu. Preto kríža nepoukazuje na bolesť ani na rezignovanosť, ale na to, že Ježišov život a podoba jeho smrti ukrižovaním rozprávajú o Bohu, ktorý je živý a miluje ľudí, aj keď sú zlí. Je to rozprávanie o Bohu, ktorý odpúšťa svojím nepriateľom práve v okamihu, keď sa toto nepriateľstvo otvorene prejavuje, ktorý prijíma svoje odmietnutie a zabitie, a pritom chce, aby sa hriešnik obrátil a žil. Kríž teda otvorene priznáva, že sme zlí, zvedení zlom, že sme hriešnici a nespravodliví, a preto musí Spravodlivý trpieť, byť odmietnutý, odsúdený a ukrižovaný. Keď o kríži meditoval Luther a inšpiroval sa cirkevnými otcami, napísal: „Nestačí poznať Boha v jeho sláve a majestáte, treba ho poznať aj v ponížení a potupe kríža… V ukrižovanom Kristovi spočíva pravá teológia a pravé poznanie Boha.
(zdroj: www.vira.cz)
