Slová, že Ježiš Kristus na tretí deň vstal z mŕtvych, sú vlastne jadrom celého vyznania kresťanskej viery. Preto by sme si každý mali položiť otázku, aké miesto má Kristovo vzkriesenie v mojej viere?

Kristovo vzkriesenie je totiž to najdôležitejšie, aj napriek tomu, že o ňom nemôžeme podať jasný a objektívny dôkaz. To však neznamená, že naša viera visí len tak vo vzduchu. My sa opierame o vieru našich predchodcov, hlavne o vieru apoštolov. A nielen o vieru, ale aj o ich skúsenosti.

Ježiš, ktorý zomrel na kríži, bol vlastne pre svoje okolie prekliatym človekom. Pre Židov predsa platilo: Prekliaty, kto visí na dreve. Apoštolovia, ktorí boli spojení so židovstvom, alebo ktorí z neho vyšli, však hlásali vieru práve v tohto Ježiša Krista. Ako k takejto viere prišli? Nedá sa to vysvetliť inak, než že sami museli prežiť stretnutie práve so vzkrieseným Ježišom. A my sa opierame o ich svedectvo.

Ak Ježiš vstal z mŕtvych a ak tomu veríme, tak o tom musíme mať aj správnu predstavu. Nemôžeme si vzkriesenie predstavovať ako návrat do toho života, z ktorého smrťou odišiel, ale ako krok, ktorý leží za hranicou smrti, ako cestu vpred, k Bohu. Ježišovo vzkriesenie, na rozdiel od vzkriesenia Lazara, je totiž skutočne prechodom do inej dimenzie. Lazar bol iba vrátený na pôvodnú časovú os – on ďalej žil, kým neumrel, uňho išlo len o oživenie nefungujúceho organizmu. Ježišovo vzkriesenie je však premena. Je to prekonanie smrti životom, a to životom, ktorý je Boží.

Písmo nám hovorí, že Ježiš vstal z mŕtvych, stretol sa s učeníkmi a vstúpil na nebesia. Najdôležitejšie je práve to stretnutie sa so Vzkrieseným – poznať Ho a uvedomiť si, čo to znamená pre náš život. Bez vzkriesenia nemožno pochopiť kresťanstvo, a je chyba, že sa o ňom hovorí menej ako o kríži a utrpení. My však nepotrebujeme vzkriesenie skúmať, ani Písmo nás k tom nevedie, dokonca ho ani neopisuje. Vzkriesený Ježiš sa ani nedá pochopiť rozumom, rukami uchopiť, polapiť v našom pozemskom svete. Prečo, vysvetlím na príklade jeho stretnutia s Tomášom. V Písme nečítame, že Tomáš šiel a vložil ruky do Kristových rán, on len vyznal: Môj Pán a môj Boh. Odpovedá vyznaním viery, nie správou o ohmataní. Tomášova veta nám hovorí oveľa viac, ako keby povedal: Ja som sa dotkol. To by bolo málo a týkalo sa len danej chvíle. Vyznanie viery sa však týka celého života. A evanjelium vedie k vyznaniu viery, nie k ukojeniu zvedavosti. Ježiš hovorí: Veríš, lebo si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili. Evanjelium smeruje do budúcnosti, je odrazovým mostíkom k praktickému životu – životu s Kristom.

Premýšľajúci človek sa pýta, čo s ním bude, keď zomrie. Lenže všetko naše uvažovanie o tom, čo je za hranicou života, sa musí niesť v spojení s Ježišom. Náš pozemský stav je určovaný tým, že sme potomstvom Adama, náš „nebeský“ stav je určovaný tým, že sme potomstvom Krista. Vzťah nášho pozemského a večného života môžeme prirovnať k vzťahu semena a rastliny. Každé je skutočné a má svoju hodnotu, no život po vzkriesení je niečo nové, nie opakovaním toho, čo bolo. Pritom to má priamu súvislosť presne tak, ako ju má rastlina so semenom. Takí, akí sme tu, nemôžeme existovať u Boha. Preto je nevyhnutná premena. Smrť bude premožená nielen mimo nás, ale aj v nás. Prečo to všetko tak podrobne rozoberám? Lebo sme ovplyvnení platonizmom, podľa ktorého sa duša po smrti oddelí od tela a odíde do ríše ideí. Platonizmus vlastne Boha nepotrebuje, stačí, keď sa duša oslobodí od tela, od „zlej“ hmoty…

Ako sa na vykúpenie pozerajú tí, ktorí Krista neuznávajú? Židia neustále čakajú Mesiáša. Vykúpenie chápu nie ako osobnú, ale kolektívnu záležitosť. Moslimovia si musia cestu do neba sami vybojovať. Ateisti „vyznávajú“, že po smrti nič nie je. Budhisti a hinduisti veria v reinkarnáciu – prevteľovanie, ktoré je teraz veľmi rozšírené aj v Európe, no táto novodobá reinkarnačná predstava (umrieme – nevadí, čakajú nás ďalšie životy), je vlastne pseudonádejou. Je to pseudozvesť o pseudovzkriesení. A navyše, človek si vystačí sám, nepotrebuje žiadneho Vykupiteľa, a to je lákavé. To, ako tieto myšlienky ľudia ľahko prijímajú, svedčí o túžbe človeka po transcendencii – po tom, aby sa smrťou všetko neskončilo. Európske chápanie reinkarnácie je však posunuté a zamerané len na túžbu človeka mať čo najviac životov, aby si užil. A to sa líši od pôvodného východného učenia, ktoré chápe prevteľovanie ako prostriedok na dosiahnutie nirvány – rozplynutia sa v univerze. Kresťan sa však nechce rozplynúť, on má niekoho, s kým sa chce stretnúť – Boha.

Je zaujímavé, kde všade ľudia hľadajú Ježiša: v kostoloch a svätostánkoch, v blížnych, v modlitbe, v rozjímaní atď. Lenže Ježiš odišiel. Nestýka sa s nami tak, ako sa stýkal so svojimi učeníkmi. Vstúpil na nebesia a sedí po Otcovej pravici. Čo to znamená? Miesto po pravici je najčestnejšie, najvýznamnejšie, jedinečné miesto. Treba si uvedomiť, že Ten, kto tam sedí, je Ten, ktorý bol ukrižovaný, ktorého sa zriekli, zavrhli, ktorý z ľudského hľadiska už nemal žiadnu šancu. Až spojenie Ježiš ukrižovaný a Ježiš sediaci po Otcovej pravici dáva zmysel jeho smrti. Nie je to teda len akési vyznamenanie, ale vyjadrenie Božieho „áno“ na Ježišovu poslušnosť. Výraz „sedí“ má svoj jasný zmysel, pretože znamená definitívne umiestnenie, ktoré platí navždy. S veľkým dôrazom si treba ešte uvedomiť, že Ježiš sediaci po Otcovej pravici je Boh-človek, ten, v ktorom je neoddeliteľne spojené človečenstvo a božstvo, ten, ktorý je Boh, a predsa tu s nami žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Že po Otcovej pravici sedí Boží Syn a súčasne aj vzkriesený človek.

A to je tá najfantastickejšia a najneuveriteľnejšia vec: Jeden z nás je u Otca! K tomu môžeme doplniť slová z Jánovho evanjelia: Idem, aby som vám pripravil miesto (Ján 14,1-4). Fantastická vec: Ježiš s nami počíta! Preto, ak patríme Ježišovi, miesto po Otcovej pravici je miestom, ktoré Ježiš pripravuje aj pre nás. Nie v tom zmysle, žeby sme ho odtiaľ vytlačili, ale tak, že k nemu patríme, veď v liste Efezským (2, 6) Pavol píše: Spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním posadil v nebesiach… Tam nie je budúci čas. To je teraz. Naša vlasť je v nebesiach. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu. (Filipským 3,20-21)

Naša nádej vzrástla práve tým, že Ježiš od nás odišiel. Je u Boha. A my, ktorí svojou vierou patríme Bohu, máme svoju vlasť tiež v nebi. Nie na nejakom obláčiku, ale v bezprostrednej blízkosti Boha. A to je tá najkrajšia nádej, zasľúbenie aj istota, ktoré tu na zemi môžeme prežívať.

(Aleš Opatrný)

Vzkriesenie nie je návrat do života, je to cesta vpred, k Bohu. Je to prekonanie smrti životom – životom, ktorý je Boží.