Nedávno zomreli dvaja ľudia, ktorých som veľmi dobre poznala. Ich odchod z tohto sveta ma dosť zasiahol a prinútil sa zamyslieť.

Je zvláštne myslieť na to, že tu, na tomto svete, už raz nebudeme. Napriek tomu si myslím, že je prirodzené a dobré čas od času uvažovať nad významom nášho života. Možno aj cítiť určité obavy zo smrti, z toho, čo po nás zostane, aký bude náš odkaz…

Je isté/jasné, že aj keď z tohto sveta fyzicky odídeme, zanecháme tu ako ľudia akýsi svoj odkaz. To, čo sme v živote vykonali – či už to bolo dobré alebo zlé – ostáva. Ak sa celý život snažíme čerpať z Božej dobroty a chceme toto dobro šíriť ďalej, hoci sa nám to nie vždy darí, môže sa náš odkaz stať požehnaním pre našich najbližších, pre našich potomkov, ktorí prídu po nás… Plody našich skutkov žijú ďalej, aj keď my už nie sme na tomto svete.

Avšak úplne zásadný odkaz zanechal po sebe Ježiš Kristus. Dotýka sa to každého z nás po všetky ľudské generácie. Priniesol do tohto sveta viac dobra ako hocikto iný, a nakoniec aj obetoval svoj život za nás všetkých, aby sme aj my mohli raz žiť u Boha život v plnosti.

Dokážeme žiť tak, aby sme po sebe na tomto svete zanechávali dobro? Nevyhovárajme sa na to, že nie sme takí dokonalí ako Ježiš. Nemal to tu o nič jednoduchšie ako my. No v spojení s ním náš život a naše konanie dostávajú zásadnú neohraničenú hodnotu. Každý náš drobný skutok milosrdenstva, lásky a dobra je dôležitý a dostáva nekonečný význam.

Vstúpme do Veľkonočnej radosti s odhodlaním priblížiť sa Ježišovi, Jeho životu, Jeho správaniu sa!

 

Keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy spolu s ním zjavíte v sláve. (Kolosenským 3,4)