Otec sedel v kresle a listoval v rodinnom albume. Jeho deti boli už takmer dospelé a on cítil, že deň, keď v ich dome utíchne hlučná hudba a skočí večný neporiadok, je bližšie, ako by si prial…

Album nebol veľmi usporiadaný – fotky neboli popísané, chýbal dátum i miesto. Osemnásť rokov spoločného života bolo náhodne poskladaných do jedného celku spomienok, v ktorom sa však rysovala cesta, ktorou rodina prešla. Bolo tam batoľa so širokým úsmevom, ktorému vôbec nevadilo, že má iba jeden zúbok. Dve deti hrajúce sa na pláži. Pastier pevne zvierajúci vypchatého barančeka vo vianočnej hre. Plno Vianoc, tetičiek a ujčekov, plno zvieratiek…
Odrazu zbadal fotku zastrčenú za obalom albumu. Usmieva sa na nej mladý muž – stojí v nemocničnej izbe a v náručí drží bábätko. Neskôr vybudoval obchodnú firmu, zasadal v mnohých radách a výboroch, dosiahol to, čo mnohí nazývajú úspechom. Napriek tomu si povzdychol: „Dnes by som to všetko rád vymenil za možnosť vrátiť tie roky naspäť a začať znova!“ Je preto zlý otec? Nestará sa o svoje deti? Nie, je príkladným otcom, miluje svoju rodinu, stará sa o ňu a snaží sa jej dať len to najlepšie. Keby ste sa ho spýtali, čo je pre neho dôležitejšie – práca, koníčky alebo rodina –, určite by bez zaváhania povedal, že manželka a deti. No teraz má päťdesiat, deti vyrástli a on cíti, že mu to ich detstvo akosi utieklo…
Sám tomu veľmi dobre rozumiem. Keď bol náš syn malý, chodieval za mnou ráno do kúpeľne, keď som sa holil a prosíkal: „Oci, povedz mi rozprávku!“ Chcel to každý deň. A potom jedného dňa neprišiel. Nijako to neavizoval, ani ma vopred nevaroval, jednoducho, raz ráno sa tieto dvere detstva potichúčku zatvorili.