Viditeľný svet je ako mapa, ktorá zobrazuje nebo – príbytok živého Boha…

Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel. (Rímskym 1,20)

Boh síce nie je kvetina,
avšak v každej kvetinke prešiel okolo nás.
Verím v Boha
a v každom steble trávy čítam jeho autogram.
Verím, že vo všetkom,
čo žije,
zanechal Boh stopu svojej lásky.
(Phil Bosmans)

Viditeľný svet je ako mapa, ktorá zobrazuje nebo – príbytok živého Boha. Človek sa učí vidieť Stvoriteľa tým, že vníma a prijíma krásu jeho stvorenia. Ľudská inteligencia môže odhaľovať ruku Umelca v podivuhodnom diele, ktoré dovŕšil. Ľudský rozum poznáva Boha prostredníctvom prírody.
Ježiš nás naučil vidieť ruku Otca v kráse poľných kvetov, nebeského vtáctva, hviezdnej noci, v poli pripravenom na žatvu, v tvárach detí, ale aj v potrebách druhého. Ak pozorujeme vesmír s čistým srdcom, uvidíme aj Božiu tvár, pretože zjavuje tajomstvo Otcovej lásky.
Boha, ktorý svet presahuje a súčasne je vo svojom stvorení najintímnejšie prítomný, však nemožno s jeho stvorením stotožňovať.
(podľa Jána Pavla II.)

 

Požehnaný je muž, ktorý dúfa v Hospodina, ktorého nádejou je Hospodin. Bude ako strom zasadený pri vode, zapustí korene pri potoku, nebojí sa, že príde horúčava; lístie mu ostáva zelené, ani v suchých rokoch nemá starosti a neprestajne rodí ovocie. (Jeremiáš 17,7-8)

Strom je jeden z najrozšírenejších a najbohatších symbolov. Je obrazom životodarnej sily,
ktorou Stvoriteľ obdaril prírodu.

Strom je pevný a stabilný len vtedy, ak má dobré korene. Čím je hlbšie zakorenený, tým je stálejší a odolnejší voči všetkým nepriaznivým vplyvom. Hlboké korene však samé osebe nestačia. Aby rastlina mohla žiť, musí byť zasadená v takej pôde, ktorá má dostatok vody a živín potrebných pre rast.

Platí, že:
– ten, kto dúfa v Boha a spolieha sa na neho, má v hĺbke svojej bytosti istotu a pokoj, ktoré nevyvráti nijaká životná búrka;
– ten, kto dúfa v Boha a spolieha sa na neho, čerpá vodu z „prameňa vody prúdiacej k večnému životu“ (Ján 4,14) a je „chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba“, po ktorom nebude nikdy viac hladný (Ján 6,32-33);
– ten, kto dúfa v Boha, sa nemusí obávať, lebo aj keď v jeho živote mnohé odumrie, konáre, lístie aj kvety rastú ďalej a taký človek potom „načas dáva ovocie“ (Žalm 1,3).

Strom spája to najnižšie s tým najvyšším. Svojimi koreňmi vysáva zem a svojimi listami pije slnko. Strom sa ponára do temnôt a vydychuje vo svetle. (Jean Guitton)

Je ťažké byť takým živým stromom, ktorý stále nesie ovocie. Máme problémy v práci, prenasledujú nás náročné situácie v rodine… starosti sa na nás valia zo všetkých strán, stále je čo riešiť… A my sa to všetko snažíme prekonávať, žiaľ, často sami. Nikomu inému do našich problémov predsa nič nie je, je to náš život, len my vieme, ako ho žiť! Možno si večer posťažujeme po telefóne kamarátke alebo priateľom pri pive, ale z bahna našich problémov nás oni vytiahnuť nemôžu. Možno si časom uvedomíme, v akej pustine to vlastne žijeme – osamelí, vyschnutí a bez života. Ale čo s tým? Nikdy nie je neskoro obrátiť sa k Bohu a zveriť do jeho rúk svoj život. On stále čaká na naše zavolanie. A rád si nás vypočuje. Keď sa mu otvoríme, náš život sa môže úplne zmeniť. Znie to jednoducho, avšak priznať si, že na všetko sami nestačíme, môže byť oveľa ťažšie, ako sa zdá. Navyše sa možno aj tak trochu bojíme, čo by sa vlastne stalo, keby sme Mu dovolili vziať do rúk naše problémy a riešiť ich spolu s nami. Bude sa nám potom výsledok páčiť? Nebojte sa toho! Boh predsa vidí ďalej ako my a vie, čo je pre nás dobré.