Ľudia už oddávna vnímali úžasnú rozmanitosť života na Zemi. V Biblii taktiež nájdeme veľa príkladov údivu nad bohatstvom a krásou stvorenia. Napríklad v knihe Jób nachádzame v Elihuovej reči hymnus na Božiu vznešenosť a jeho stvorenie. Alebo celý Žalm 104 je piesňou o divoch a rozmanitosti tvorstva. A to vtedy ľudia nemali také vedomosti, ako máme dnes.

Stále viac chápeme, ako všetko spolu súvisí a ako jedno od druhého závisí. Ja v tom všetkom vidím jasný odtlačok Boha – Božej Trojice.

Boh je tak, ako ho vníma kresťanstvo, dokonalou jednotou a spoločenstvom troch božských osôb, ktoré sú navzájom odlišné a súčasne neoddeliteľne zjednotené hlbokou spolupatričnosťou. Boh teda existuje vo vzťahu. Z toho vyplýva, že nemá rád uniformitu, pretože ani on sám vo svojej podstate nie je uniformný. Božie bytie je bytím v extáze, teda doslova vo vychádzaní zo seba smerom k druhému. Preto bohatstvo, pestrosť a hojnosť života prýšti z bohatstva, pestrosti a hojnosti života v Trojici. Božie osoby žijú v extáze nielen vnútri seba, ale aj navonok k stvoreniu. A my preto z pestrosti života a vesmíru môžeme vyčítať niečo o ich Tvorcovi. Príroda je taká kniha, ktorá predstavuje a opisuje svojho autora, Trojicu. Každý tvor nesie v sebe jeho stopu a existuje len vo vzťahu k druhým. Vesmír aj príroda nesú v sebe neprehliadnuteľný odtlačok Trojice. Ani vo vesmíre a v biosfére našej planéty neexistuje nič bez vzťahu k okoliu. Všetko je odtlačkom jednoty a vzájomného vzťahu v Trojici. Taktiež tvorstvo je bytím jednotlivostí v celku a celku v jednotlivostiach a vo svojej nekonečnej rozmanitosti odráža nekonečnú tvorivú silu a nápaditosť Ducha. Prekypovanie vnútornej Božej lásky chrlí jednotlivé tvory – svoje umelecké diela, veľkoryso rozdáva život, miluje rozmanitosť, farby, tvary, formy…

Všetka krása je však pominuteľná, všetko raz zanikne. Ako to, že nakoniec zvíťazí smrť? Nevieme a ani nemôžeme vedieť, čo je po smrti. Buď sme materialisti a veríme len tomu, na čo máme hmatateľné vedecké dôkazy a táto otázka je tým pre nás zbytočná, alebo sme ľudia viery a čerpáme pravdu aj z toho, čo nachádzame v našich najhlbších túžbach, túžbach po nekončiacom sa šťastí a radosti. Odkiaľ sa berie? Len z atómov a molekúl? Alebo naznačuje, že existuje aj niečo, čo je našim zmyslom nedostupné? A tak viera v Ježiša Krista, Spasiteľa, znamená pre nás istotu nádeje, že sa náš život smrťou nekončí, ale sa v smrti napĺňa. Kristus vstal z mŕtvych a my máme nádej, že aj my s ním raz vstaneme z mŕtvych. Predmetom našej kresťanskej nádeje je teda život večný.

Kým však sme tu v tomto živote, tak budeme vnímať smrť vždy s bolesťou v srdci. Utrpenie, bolesť a smrť pochopíme jedine prostredníctvom viery v optike Kristovho kríža. Hovoríme tomu vykúpenie. Nemecký teológ Karl Rahner hovorí, že podstata vykúpenia spočíva v samotnom Bohu, ktorý objíma ľudstvo a celý svet a pozdvihuje ich k sebe, aby mu boli podobní. Ježišovo vzkriesenie je premenou vesmíru v hlbšiu úroveň bytia. Kristus je prvotinou nového sveta, sveta premeneného a pozdvihnutého na vyššiu úroveň. Ako to čítame v Zjavení Jána: „Hľa, všetko tvorím nové.“ Nové stvorenie nie je negácia všetkého pozemského, ale naopak premena, novosť, obroda a prerod na vyššiu rovinu bytia.

Ako to teda bude v nebi vyzerať? To je určite mimo našu predstavivosť. My nedokážeme opísať, na čo sa máme tešiť. Myslím si však, že už všetka pozemská zmyslová krása a láska sú akýmsi odleskom neba.

Ako som už spomínal, podstatou Božieho bytia je extáza – teda schopnosť vyjsť zo seba smerom k druhému a toho druhého zahrnúť do seba, splynúť s ním. V tomto zmysle sú drogy, ktorými chce človek dosiahnuť takzvanú extázu, len lžou a podvodom, pretože človek v zdrogovanom stave už ani nie je sám sebou, nie to, aby bol ešte schopný obohatiť sebou niekoho druhého. Extáza, podobná Božiemu bytiu a tomu, čo sa prežíva v nebi, je skôr podobná medziľudskej láske alebo takým situáciám, keď človeka celkom pohltí radosť z nejakej udalosti či skutku a on s ňou akoby splynie. Napríklad, hubár sa dostane až do akéhosi tranzu, keď v lese, všade, kam sa pozrie, vidí len krásne pravé hríby. Myslí si, že už je „v raji“. Spomínam si, že keď som ako dieťa prvýkrát videl krásneho chrobáka fúzača, bol som taktiež doslova v tranze z tej jeho nádhery. A vlastne každá taká pozemská krása, či už ide o prírodu alebo umenie, nám môže aspoň trochu a nedokonale naznačiť, ako vyzerá raj. Samozrejme, to sú len veľmi nedokonalé prirovnania, ale snáď aspoň trochu naznačujú, čo pre nás všetko Boh pripravil, aby sme boli dokonale šťastní.

 

Všetko, čo vidíme a vnímame, sa tu neobjavilo len tak samé od seba. Nejaká sila musela vesmíru pomôcť, aby sa usporiadal a manifestoval v procesoch, ktoré môžeme pozorovať, skúmať a aj nad nimi žasnúť. Ako kresťan verím, že všetko viditeľné i neviditeľné stvoril Boh.

Príroda je obraz, ktorý vytvoril sám Boh. Je prestúpená jeho Duchom, je jeho živým dielom. Keď sme v prírode, pohybujeme sa priamo v Božom ateliéri. Všetko, čo vidíme okolo seba, sú produkty a výtvory, ktoré vzišli z jeho rúk. Môžeme sa ich dotýkať, môžeme ich pohladiť, ovoňať, preskúmať. Je to úžasná milosť. Keď sme v kontakte s prírodou – Božím dielom – privádza nás to k jej Autorovi. Pekne to vyjadril pápež František: „Keď sú naše oči osvietené Duchom Svätým a otvorené Bohu v kráse prírody, objavia, že všetko hovorí o Ňom a o Jeho láske.“

No len sa opýtaj zvierat, ony ťa poučia, a vtákov nebeských, a povedia ti, 8 alebo krovia zeme, ono ťa poučí, i morské ryby ti budú o tom rozprávať. 9 Kto z týchto všetkých nevie, že ruka Hospodinova to urobila? 10 V Jeho ruke je život všetkého tvorstva i duch každého ľudského tela. (Jób 12,7-10)

Obloha, slnko, mesiac, hviezdy… to všetko sú nebeské ornamenty a sú výbornými pomocníkmi na premýšľanie. Keď pozdvihnem hlavu a vidím oblohu, na nej slnko, kdesi presvitá mesiac, vyzýva ma to k modlitbe a k vnútornému chválospevu. V noci mlčky sledujem oblohu plnú svitu diamantových hviezd a vnímam, koľko lásky Večný Boh ukryl v ich svetle. Napĺňa ma to hlbokým pohnutím a zároveň ohromnou silou. Niekedy mi tečú slzy, som plný pokory, ale aj radosti, vďačnosti a lásky.

Som presvedčený o tom, že Boh nám dal týchto nebeských súputníkov našich životov k dispozícii aj preto, aby sme neboli malomyseľní a neupadali do beznádeje, keď nám život pripadá neznesiteľne ťažký. Svetlo slnka a ostatných hviezd nám pripomína, že nad nimi v obrovských diaľavách kraľuje Boh, vládca všetkých svetov viditeľných i neviditeľných.

 

Keď si sadnem na slnko, viem, že ma celkom zahaľuje hrejivá láska Božia. Tak, ako slnko zahrieva moju kožu, a potom preniká celým telom, aj Božia láska chce preniknúť do všetkých pórov môjho tela.
Božia láska nie je len čosi pomyselné. Je skutočná, môžeme ju vidieť a okúsiť práve v tvorstve, v slnku, ktoré ma hreje a prežaruje, alebo vo vetre, ktorý ma jemne pohládza. Božia láska (rovnako ako ľudská) potrebuje nežnosť. A práve takým gestom nežnosti je pre mňa vietor, pretože hladí moju kožu; kvetina, ktorá mi dáva svoju vôňu; slnko, ktoré ma hreje; vľúdne večerné svetlo, ktoré všetko halí teplým svitom…
Slnko ani vietor však samé osebe nemôžu túto skúsenosť Božej lásky prejaviť. Ak však v ňu verím, môže mi ju sprostredkovať aj teplý slnečný lúč. Ak sa všetkými zmyslami vystavím slnku a vetru, pocítim ich prostredníctvom dotyku samého Boha.

((M. Kocian, J. Doval a A. Grün)