Uverejnené

DESÍME SA RÝCHLOSTI, S AKOU SA BLÍŽIA VIANOCE…

Nechcel by som navodzovať sentimentálnu adventnú atmosféru, ale predsa len nám musím pripomenúť detské prežívanie predvianočného času. Ako dospelí sa totiž často desíme rýchlosti, s akou sa Vianoce blížia, a čo všetko preto nestihneme…

No ako deti sme sa neskutočne tešili. Tešili sa, čakali a vedeli, že sa dočkáme. A práve o to mi ide – o to čakanie a tešenie sa.

Moderná spoločnosť, ktorá má určite veľa kladných a krásnych stránok, niektoré veci nespravodlivo obchádza a iné dokonca vymazáva. Napríklad očakávanie, trpezlivé čakanie a tešenie sa už dnes nemajú žiadnu hodnotu. Zo všadiaľ nám totiž hlavne reklama znova a znova vnucuje, že to, čo chceme, môžeme mať celkom samozrejme a jednoducho hneď! Bez čakania, bez otáľania – a teda aj bez trpezlivosti a radostného očakávania. Je to však skutočne výhoda? Nestráca tak človek nejakú dôležitú dimenziu života?

Musíme uznať, že či už chceme alebo nie, žijeme v časoch, kedy je naozaj veľa vecí dostupných okamžite. Napríklad, vôbec nemusíme čakať na prvé letné jablká – jablká si môžeme kúpiť po celý rok. Podobne jahody, paradajky atď. Nepovažujem to, samozrejme, za nejakú zlú vec, len si uvedomujem, že veľa ľudí, vychovaných len a len v „supermarketovej kultúre“ stráca takto prístup k podstate: nevnímajú rast, dozrievanie a potrebné očakávanie na úrodu ako samozrejmú súčasť mnohých životných procesov.

V kultúre, ktorá je určovaná poľnohospodárstvom – kde je teda človek v dennom kontakte s prírodou, je to iné. Tam sa musí čakať na príslušné vegetačné obdobie, aby rast vôbec začal. Čaká sa aj na dozrievanie plodu. Termín zberu neurčujeme my, ale prírodné podmienky. Človek sa potom cíti byť skôr súčasťou tohto diania, ako suverénnym pánom všetkého. Jeho pohľad na život a svet môže byť pravdivejší.

No, nejde mi len o náš vzťah k poľnohospodárskym produktom. Ide mi hlavne o náš vzťah k svetu a životu, s ktorým je to podobné. Bez schopnosti čakať, bez vnímania, že mnohé musí, jednoducho, v svoj čas dozrieť, sa človek ľahko stáva koristníckym násilníkom. A to nielen vo vzťahu k veciam, ale aj vo vzťahu k ľuďom a k sebe samému. Tá spomínaná „supermarketová kultúra“ môže viesť k nesprávnym názorom, že môžem mať všetko hneď – kedy chcem a ako chcem. A že takisto môžem chcieť ľubovoľný životný výsledok od seba samého, od svojich podriadených, študentov, detí… skutočne vždy ihneď. Avšak akú má v našich očiach cenu to, čo možno vždy ľahko a okamžite dostať?
Nášmu spôsobu užívania sveta – rozumejme nás, ľudí v rozvinutých krajinách – sa niekedy hovorí výstižnou skratkou „Uži a zahoď!“ A to je presne ono: to, čo dnes ľahko získame, zajtra nebudeme šetriť ani odkladať. Pri veciach to nemusí až tak veľmi vadiť, aj keď ekologické dôsledky tohto prístupu nie sú radostné a vidíme ich všade okolo seba. Avšak vo vzťahu k ľuďom? Aj k ľuďom totiž možno pristupovať podľa tohto hesla. Človek je pre mňa cenný len dnes, len vtedy, keď od neho niečo potrebujem. A je pre mňa cenný iba ten, kto moje prianie vyplní. A potom – môžem ho „zahodiť“! Alebo, ak nedokáže moje prianie ihneď splniť, tak ma ani nezaujíma. Nebudem predsa čakať, kým dozreje!

Prečo sa tak málo investuje do vzdelávania? Veď ekonomický úžitok z predaja, napr. bánk, býva okamžitý, aj keď často za cenu veľkých finančných strát. Ale investovať do vzdelávania? To neprináša okamžitý efekt, lebo treba dlho čakať a navyše – neexistuje žiadna istota dobrého výsledku. Má zlá finančná situácia nášho školstva skutočne príčiny len ekonomické, prípadne politicko-organizačné? Nie je to taktiež prejav našej neochoty čakať, ktorý sa premieta do politických rozhodnutí? Rodič, pedagóg, ale aj hudobník či športovec vie, že aj ten najväčší talent potrebuje čas na rast a dozretie. Že ľudská kvalita sa nedá naordinovať, nadiktovať, kúpiť… teda získať hneď. Bez čakania sa mnohého nedočkáme. Všetko sa totiž skutočne nedá kúpiť. Možno však čakanie propagovať?

Mnohí z nás majú zlé skúsenosti s minulým režimom, keď nám znova a znova sľubovali šťastnú budúcnosť. Veľa sľubov však len zakrývalo neschopnosť zvládnuť to, čo sa v spoločnosti zvládnuť dalo aj malo. Tieto skúsenosti v nás naozaj môžu vyvolávať nedočkavosť a nedôveru, v ktorých nie sme ochotní čakať. Odsúvanie požiadaviek do čias „až budeme raz bohatší“ sa však deje aj dnes, napríklad práve pri spomínanom financovaní vzdelávania. No toto odsúvanie nie je dobré, pretože nemôžeme čakať, že budeme zbierať úrodu tam, kde sme nezasiali, že v budúcnosti prinesie úžitok niečo, čo sme v prítomnosti zanedbali…

Je tu však ešte ďalšia vec, a ja si myslím, že oveľa vážnejšia, ktorá vedie človeka k netrpezlivosti, k neochote čakať, v krajnom prípade aj k bezohľadnému „Urvi si, čo môžeš, a to hneď!“ Je to všeobecná neistota, ktorú prináša život. Žijeme na jednej strane vo svete, kde považujeme za samozrejmé zaistenie nielen základných podmienok pre život – ako je jedlo, teplo, odev… -, ale aj ďalších bežných služieb – ako je dodávka elektriny a pod. Na druhej strane vieme, a každá katastrofa nám to vždy silne pripomenie, že tento svet, zaistený a priveľmi stojaci na modernej technike, je veľmi zraniteľný. Dnes je už každému jasné, že život na celých kontinentoch by mohlo zásadným spôsobom ochromiť zosypanie sa počítačových sietí, bez ktorých by sme nemali ani vodu, ani elektrinu, ani veľa ďalších dôležitých vecí. A k poškodeniu či nabúraniu počítačových systémov netreba ani tanky, ani delá, ani tisícky pochodujúcich vojakov… V konečnom dôsledku bol, je a bude vždy zraniteľný ľudský život. Dnes už síce všeobecne nezomierame tak skoro ako predchádzajúce generácie, no aj tak umierame náhle a nečakane, či už v dôsledku choroby, nešťastia alebo iným spôsobom…

Asi som to vykreslil všetko príliš čierno… Vráťme sa však opäť k očakávaniu a radosti. Necháme ich iba deťom a sami sa vrhneme do života tak, ako väčšina ľudí okolo nás – teda v túžbe mať všetko hneď a teraz? To by bola škoda – nechať si strachom a obavami znetvoriť život.

Pozrime sa ešte raz do vlastnej minulosti a aj na dnešné deti. Ktoré dieťa sa v minulosti tešilo, hlavne na Vianoce, bez obáv, že bude sklamané? Veru ani nie tak dieťa tých najbohatších rodičov, ale dieťa, ktoré si uvedomovalo a uvedomuje fakt, že je milované. Milujúci rodič svoje dieťa nikdy nesklame. Rozumie mu a dokáže ho obšťastniť. Nesplní síce všetky jeho priania, no bude sa snažiť urobiť ho šťastným. Ten, kto má túto životnú skúsenosť, má pre svoj vzťah k svetu jedinečné obdarovanie – pevný základ pre postoje dôvery. A tak si dovolím tvrdiť, že nie výhry v lotériách a súťažiach, ani veľmi výhodný leasing, na ktorý okamžite získame to, na čo nechceme čakať, sú základom našej radosti a podkladom k dôvere voči premenám života, v ktorých môže človek aj čakať a tešiť sa. Oveľa väčšiu cenu má skúsenosť milovaného človeka. Skúsenosť s láskou, ktorou si môžeme byť istí a uistenie, že sme sami schopní spoľahlivo milovať. K tejto nesmierne cennej skúsenosti si môžeme navzájom pomáhať, môžeme si ju vo vzájomných vzťahoch darovať. Nielen my dospelí deťom, ale aj my dospelí medzi sebou navzájom. Je to úžasná možnosť! A môžeme ísť ešte ďalej. Ten, kto má otvorenú cestu k vnímaniu Boha, má taktiež otvorenú cestu k prežitiu jeho vernej lásky. Zvlášť keď ju nemeria len intenzitou príjemných pocitov či mierou splnených prianí. Oveľa istejšie je, keď človek napríklad zo slov Biblie pochopí, čo mu Boh zasľúbil, a potom vo svojom živote odhalí, ako sa tie zasľúbenia verne napĺňajú. Získa tak skúsenosť vedúcu k životnej istote a pred sebou veľa vecí, na ktoré sa môže tešiť a z ktorých naplnenia sa môže radovať.

(A. Opatrný)

Verzia pre tlač