Vianoce sa nezadržateľne blížia a s nimi možno plno predstáv a očakávaní – ako by to malo byť, ako to chcem alebo hlavne, nech to nie je takto…

Obavy z Vianoc

Možno nás premáha túžba mať všetko pod kontrolou, zabrániť chaosu, zachrániť rodinnú atmosféru, vytvoriť domácu pohodu atď. Alebo nás možno, naopak, premáha rezignácia, strach a túžba nech je to už za mnou…
Zviazanosť všetkými tradíciami nám možno berie chuť vôbec dýchať.
Nezabúdajme však, že Pánom nášho života a teda aj týchto Vianoc je Boh! A nie nejaké naše predstavy o Vianociach či neporušená línia tradíc. Boh môže a chce konať nové veci.
Možno by preto nebolo zlé sa zastaviť. Odovzdať svoje plány na splnenie tisíc a jednej drobnosti či svoju otupenosť a strach Bohu a povedať spolu s Máriou: Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova“ (Lukáš 1,38). Toto nie je pasivita, ale postoj očakávania a pripravenosti. Dávam ti, Pane, priestor, aby si ty jednal v mojom živote. A Boh môže a chce konať nové veci! Chce sa znova narodiť aj v tvojom srdci. Nevadí mu chliev tvojich slabostí. Jediné, čo mu bráni, je tvoj pocit vlastnej dôležitosti a nepostrádateľnosti, tvoj strach alebo to, že od tohtoročných Vianoc už vôbec nič nečakáš…

Vianoce často prinášajú sklamanie

Nemyslím tým ťažkú hlavu po vypitom víne, žlčníkové záchvaty či výdavky, ktoré nevyhnutne poznačia januárový rodinný rozpočet. Myslím na prázdne miesta pri štedrovečernom stole – tie sú tak veľmi bolestivé…

Čím je človek starší, tým viac bolesť pôsobiacich prázdnych miest okolo seba má. Vianoce môžu človeku priniesť aj rôzne iné sklamania – napríklad z nenaplnených očakávaní. V niektorých ľuďoch môžu zase Vianoce vyvolať určité obavy, pretože intenzívnejšie pociťujú svoj vlastný zármutok.

Dajú sa smútok a sklamanie, ktoré nás môžu počas sviatkov prepadnúť, predsa len trochu zmierniť? Vianoce nám pripomínajú, že je oveľa lepšie aj radostnejšie dávať ako brať, a preto si zaslúžia veľký obdiv tí, ktorí napriek všetkému dokážu na svoje vlastné trápenie, smútok a ťažkosti aspoň na chvíľu zabudnúť a radovať sa s druhými. Ap. Pavol nám hovorí: Plačte s plačúcimi, no hneď dodáva: Radujte sa s radujúcimi! Najlepšie je tým, ktorí majú vnímavé a súcitné srdce, a závisť – vlastnosť veľmi ľudskú a pochopiteľnú – dokážu celkom odsunúť. Takí ľudia, ktorí zabúdajú sami na seba, sa potom môžu otvoriť radosti, ktorú prežívajú tí druhí.

Zdieľať radosť s druhými a zabúdať na svoje trápenie – to je jeden z najkrajších prejavov kresťanskej lásky. Pripodobňujeme sa tak nebeskému Otcovi, ktorý sa radoval nad svojím Synom, dieťatkom ležiacim na sene, ktorému ľudia ako prístrešie ponúkli iba úbohú chatrč.

Vianoce prinášajú aj frustráciu…

Vianoce so svojimi obrovskými nárokmi prinášajú frustráciu všetkým, ktorí ich oslavu majú na starosti, teda hlavne dospelým a rodičom. Dohodnúť sa, ako budeme Vianoce oslavovať, môže byť pre niektorých veľkým problémom. Nielen, že neexistuje objektívny pohľad na to, čo je správna oslava, ale hlavne práve ohľadne Vianoc máme často svoje jedinečné interné predstavy, ktoré by sme radi naplnili. A v nich môže byť veľký rozdiel, a to nielen medzi jednotlivými rodinami, ale aj medzi mužmi a ženami.

Skutočnosť je neúprosná: nielen podľa štatistík, ale aj podľa klinickej skúsenosti, vianočný stres existuje a pre niekoho môže byť neznesiteľnou záťažou. Práve okolo Vianoc pribúda depresívnych problémov so všetkými nebezpečiami, ktoré k nim patria.
Ako sa teda vysporiadať so zvýšenou nervozitou, konfliktmi a hádkami? Treba si uvedomiť, že doba, ktorú považujeme za detsky rozprávkovú, je nabitá rôznymi zložitými úlohami, ktoré sa netýkajú len nás osobne. Každý, koho stretávame, má pred sebou rovnakú úlohu – pripraviť krásne Vianoce. Ak sa takých ľudí zíde veľa, je jasné, že dôjde aj ku konfliktom. Prvým a základným krokom je teda uvedomiť si, že sme na tom všetci rovnako – všetci sme rovnako uponáhľaní a možno aj nervózni.

Darčeky sú len zástupným symbolom našej neschopnosti vyjadriť, že máme niekoho radi. Z tohto pohľadu je úplne jedno, čo dostaneme. Dôležité je, že si na nás niekto spomenul. A ak sa nám darček páči, je to k tomu navyše ako šľahačka na torte.

Vianoce sú aj pre človeka, ktorý neoslavuje Kristovo narodenie, výzvou. Možno je to jediný čas v roku, kedy sme schopní a ochotní aspoň na chvíľu sa zamyslieť nad základnými otázkami človečenstva. Otázky typu: Kto sme?, Odkiaľ prichádzame a kam smerujeme? sme si možno kládli v časoch dospievania. V dospelosti nás tieto dôležité otázky napadnú aspoň okolo Vianoc.

Myslím si, že my, kresťania, na rozdiel od neveriacich máme zásadnú výhodu: vieme, čo oslavujeme. Vianoce sú pre nás dobrou správou o tom, že Boh sa v Ježišovi stotožnil s ľuďmi. Jeho príchod na zem by sa dal očakávať ako veľkolepý, triumfálny a vo „svetle reflektorov“. Že sám Boh príde v sláve, v bohatstve a v sprievode „celebrít“. On si však zvolil cestu spolupatričnosti s tými najposlednejšími, s prehliadanými, sklamanými.

Mocný Boh sa narodil ako bezmocné dieťa,
bohatý Boh prebýval v chudobnom chlieve,
Boh – najväčšia skutočná „celebrita“ – prišiel medzi obyčajných ľudí,
Boh – prameň nádeje, prišiel do obáv a iste aj do sklamania Márie, ktorú neprijali v žiadnom hostinci, takže musela Ježiša porodiť v maštali…

A to všetko preto, aby sme uverili, že je „Boh s nami“, že má s nami dobré úmysly, že nám rozumie, že mu nepadne zaťažko vychádzať nám v ústrety do všetkých našich „chlievov“ obáv, sklamaní a nenaplnených očakávaní.

(sprac. podľa D. Soneta a P. Goldmanna, www.vira.cz)