Cesta utrpenia a kríža vzbudzuje v človeku úzkosť a túžbu sa jej vyhnúť. Vieme však, že cesta,
ktorá viedla Krista cez púšť smrti, prešla nakoniec aj bránou vzkriesenia. Život, utrpenie, ale aj vzkriesenie patria k sebe. A to aj v našom živote. V tom je pre nás VÝZVA, ÚTECHA aj NÁDEJ.

Viera nás nezbaví smútku

Keď veríme v Kristovo vzkriesenie z mŕtvych, ktoré je aj naším vzkriesením, nemáme už viac miesta pre bolesť zo smrti. Lebo to, čo považujeme za smrť, je len odchod, a preto nemáme trúchliť za niekým, kto nás iba predchádza… (Tertullianus)

To, čo hovorí o smrti našich milovaných Quintus Septimius Florens Tertullianus, teologicky súhlasí. Nemusíme byť smutní, pretože naši milovaní len odišli a teraz odpočívajú v pokoji u Boha. Tento náhľad viery nás však nezbavuje bolesti. Lúčenie bolí vždy, aj keď vieme, že ten druhý odchádza do predivnej krajiny. Naši blízki nám chýbajú. A túto bolesť nemožno preskočiť. Smrť bolí… Odchod v nás vyvoláva plač, pretože dotyčný človek nám chýba. Smrťou sa čosi stáva neodvolateľným. Stráca sa jedna dôležitá osoba z nášho okruhu. Musíme sa nanovo zorientovať.

Zármutok nás však môže viesť do novej hĺbky. V smútku sa dotýkame nových možností, ktoré ležia ukryté v našej duši. Bez prežitého smútku ustrnieme a zatarasíme si prístup k týmto možnostiam. Nie náhodou Ježiš blahoslavil plačúcich. Oni nachádzajú prostredníctvom smútku bohatstvo, ktoré Boh ukryl v ich duši. A to ich život obnovuje a obohacuje. V prežívanom smútku častokrát poznávame niečo, čo sme doteraz nevnímali dosť jasne.

Dôležitou pomocou v prežívaní smútku sú kresťanské pohrebné obrady. Hoci smrť milovaného človeka vnáša do nášho vnútra zmätok, pohrebné rituály pomáhajú v našom srdci urobiť znova poriadok. Ponechávajú totiž dostatok priestoru na to, aby bol smútok vyjadrený: „Je dobre, že plačeš. Všetky tvoje slzy ťa privádzajú k dotyku lásky, ktorá žije aj naďalej, iba sa premenila. Smrť ju nemôže zničiť.“ Pohrebné kresťanské rituály ukazujú, že láska je silnejšia ako smrť.

Ďalšou ochranou pred tým, aby sme sa neutopili v sebaľútosti, môže byť aj pohľad na druhých. Ľudia trpiaci núdzou nás oslobodzujú od zamerania sa na vlastné utrpenie. Relativizuje to našu vlastnú bolesť…

Správaj sa k sebe ako k tomu, koho miluješ

Keby sa človek dokázal naučiť, ako sa nenechať tak ľahko zraniť! Lebo potom prichádzajú dni zúfalstva. Akoby sme už liezli na nervy celému svetu. Je jasné, že každý občas urobí chybu. Lenže od nás ju okolie vníma dvakrát-trikrát horšie. Občas by človek doslova plakal…
„Ako len môžem byť taký?!?“
Pozrite sa raz sami na seba. Ako je to s vami, keď niečo zbabrete? Začnete sa okamžite zahŕňať výčitkami? Stáva sa vám často, že zhadzujete sami seba na verejnosti? Možno ste v hĺbke duše skutočne presvedčení, že toto všetko ste si zaslúžili – krivé pohľady, štipľavé poznámky, jedovatú kritiku…
Ak je to tak, tak sa vám naozaj aj tá najnevinnejšia poznámka vpáli hlboko do duše. Dokáže vás zraniť každý, pretože veríte každému, kto si dovolí pohŕdavú poznámku na váš účet. A možno dokonca čakáte, že sa k vám ostatní budú správať neúctivo, pretože nedokážete vidieť seba samého ako človeka, ktorý si zaslúži lásku.

„Miluj blížneho ako seba, ako seba samého“ prikazuje Ježiš. Inými slovami: Preukazuj dobro rovnako rád druhým ako sebe. Je to veľmi praktická a jasná smernica pre správny život. Pretože láskaví k sebe dokážeme byť len vtedy, keď budeme sami seba považovať za lásky hodných ľudí.

Ak by vám to pripadalo ťažké, navrhujem nasledovné – aspoň si to vyskúšajte: Správajte sa k sebe ako k niekomu, koho milujete. Doprajte si odpočinok a potešte sa niečím pekným, hoci vašou obľúbenou hudbou, jedlom alebo krásnou kvetinou. Potom si ešte položte otázku: Čo sa mi doteraz v živote podarilo? Čo mi ide obzvlášť dobre? Čo sa mi na mne páči? A kto ma má mimoriadne rád?
Sú to len také drobné triky. Ale dokážu človeku pomôcť, aby občas prepočul aj nejakú tú urážku alebo aby vnímal bezohľadnosť len spolovice takú zlú… Veď v skutočnosti ste aj VY naozaj lásky hodný človek!

Urob niečo pre seba

Určite ste už počuli nejaký podobný výrok: „Nezabudni sa zastaviť a privoňať k ruži!“ Ako často si však v skutočnosti urobíme čas a vypadneme z hektického tempa svojho života, aby sme vzali na vedomie okolitý svet? Príliš často sa necháme uväzniť svojím nabitým každodenným programom a ani si neuvedomíme, že zabúdame žiť. SPOMAĽ, ABY SI SA MOHOL ROZHLIADNUŤ!
Urobme niečo pre seba práve teraz! Spomaľme a urobme si čas na to, aby sme sa mohli rozhliadnuť okolo seba a vidieť, čo sa deje práve teraz, práve tu, kde sme. Lebo inak sa určite ukracujeme o všetky nádherné veci.

Ježiš sa často odoberal na „opustené miesto“ – do prírody, aby sa zotavil. Neboj sa s ním vyjsť ani ty! Nájdi si pokojné miesto v prírode, záhrade, parku, lese, pri potoku či pri mori. Môžeš sa prechádzať, sedieť, ležať. Nechaj sa naplniť rytmom prírody, dažďa, potoka… plynúcich mrakov či slnka. Uvoľnený načúvaj zvukom i tichu prírody. Pozoruj konáre stromu pohybujúce sa vo vetre, žasni nad dúhou ukrytou v kvapkách rosy… Zostaň v pokoji tak dlho, kým tým celkom nenasiakneš, a potom z celého srdca ďakuj Bohu za všetko, čo si objavil. Tak v prírode prežiješ blízkosť Toho, ktorý to všetko stvoril. Len v Jeho blízkosti si môžeš skutočne oddýchnuť a do hĺbky sa zotaviť.