Uverejnené

KRÁTKE ÚVAHY NA ZAMYSLENIE alebo OKAMIHY ŽIVOTA

Často sedím na prahu svojho domu a obdivujem nádherný výhľad bez ohľadu na burinu rastúcu v záhrade… Viac čítam, kochám sa, premýšľam a menej upratujem…

Veľké veci mávajú nepatrné začiatky…

Ježiš povedal: Podobné je kráľovstvo nebeské horčičnému zrnu. (Matúš 13, 31)

Prečo Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k niečomu takému nepatrnému, prehliadnuteľnému, takmer neviditeľnému, ako je zrnko horčice?
Možno nám chce ukázať, že to nie je nejaké rozprávkové miesto za siedmimi horami a dolami, kam raz vstúpia tí šťastnejší. Nejedná sa totiž o Božie hotové a dokonané dielo, ale je to cesta. Na jej začiatku nestoja heroické výkony, ktoré každého ohúria už zdiaľky. Kráľovstvo totiž môže rásť a aj rastie z niečoho nepatrného, drobného a často nenápadného, čo sa denne odohráva v našich životoch. Rastie, keď pre jeho vernosť znova povieš: Bože, verím Ti, aj keď nerozumiem. Rastie, aj keď dúfaš, ale aj keď nemáš ľudskú nádej; rastie, keď si milosrdný, pretože On je milosrdný k tebe; rastie, keď odpúšťaš druhému, ako Boh odpúšťa tebe. Rastie, keď pre dôstojnosť, ktorú ti dáva, a s úctou, pristúpiš k druhému; rastie, keď v jeho pokore nájdeš silu mlčať a v jeho veľkorysosti prestaneš počítať. Rastie, keď zabudneš, čo chceš ty a povieš: dávam to do tvojich rúk. V očiach sveta sú to možno nepatrné maličkosti, ktoré si azda ani nevšimne, ale v skutočnosti je to semeno, ktoré z Božej moci RASTIE. A hoci je nepatrné, rastie aj v tvojom živote.

U lekára

Šiel som na preventívnu prehliadku a zistil som, že som chorý:
Keď mi Boh zmeral tlak, dozvedel som sa, že hladina mojej lásky je nízka.
Na EKG sa potvrdilo, že potrebujem opakované transfúzie lásky. Moje žily sú totiž postihnuté samotou, a preto nedostatočne zásobujú prázdne srdce.
Počas merania teploty zaznamenal teplomer 40° strachu.
Keďže som nedokázal kráčať so svojím bratom a bratsky ho podopierať, zašiel som za ortopédom. Ten zistil, že som si zlomil nohu, keď som zakopol o žiarlivosť.
Na klinike taktiež objavili, že som krátkozraký, pretože som sa nedokázal povzniesť nad negatívne stránky svojho blížneho.
Povedal som Bohu, že som aj akýsi hluchý a On skonštatoval, že som nedbal na to, aby som načúval Jeho hlasu.
Boh mi zo svojho veľkého milosrdenstva ponúkol liečenie zadarmo. Pri odchode z kliniky som preto sľúbil, že budem užívať len naozaj účinné lieky, ktoré mi predpísal počas tejto hodiny pravdy:
Na začiatku dňa si dám vždy lyžičku pokoja.
Každú hodinu si priložím jeden obklad trpezlivosti a prehltnem jednu tabletku pokory.
Po návrate domov si dám jednu injekciu lásky.
A pred spaním budem užívať dve tabletky zmiereného svedomia.

Aj ty máš príznaky podobnej choroby? Nebuď smutný, ani sa neznepokojuj. Boh dobre vie, ako sa cítiš. On aj v tejto chvíli dobre vie, čo sa bude v tvojom živote odohrávať. Boží zámer je neuveriteľne dokonalý. Boh Ti chce ukázať veľmi veľa vecí. Pochopíš ich však len vtedy, keď sa zmieriš s miestom, na ktorom práve si, a so situáciou, v ktorej sa práve nachádzaš. Nech Ti Pán Boh požehná!

Slovo života

Ešte nikdy si nepocítil smäd po niečom nekonečnom? Nikdy si v srdci nezažil spaľujúcu túžbu objať niečo nesmierne? Ani sa v tvojom vnútri nikdy neozvala nespokojnosť s tým, čo robíš alebo kým si? Ak áno, tak máš šťastie! Existuje totiž veta, ktorá by ti mala naplno poskytnúť to, po čom túžiš, lebo obsahuje čosi, čo ťa vyburcuje, aby tvoje dni neplynuli do nenávratna také poloprázdne…
Ide o vetu z evanjelia, ktorá núti človeka zamyslieť sa. A ten, kto si aspoň trochu uvedomí jej obsah, nesmierne sa poteší. Tá veta totiž obsahuje v skratke to, ako máme žiť. Obsahuje všetky pravidlá, ktoré Boh vtlačil hlboko do srdca každého človeka. Tá veta znie: Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci. (Matúš 7,12)
Táto veta dostala prívlastok „zlaté pravidlo“. Vyslovil ju Ježiš Kristus, avšak bola už všeobecne známa. Nájdeme ju už v Starom zákone. Poznal ju aj starorímsky filozof Seneca a na Ďalekom východe sa o nej zmieňoval čínsky filozof Konfucius. A známi sú aj iní.
Veta hovorí o tom, čo Bohu leží na srdci: ako chce, aby ju všetci ľudia považovali za normu svojho života. Krásne znie, ako výzva. Prečítaj si ju znova: Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci. Každého blížneho, ktorého stretneme počas dňa, máme takto milovať! Predstaviť si, že sme v jeho situácii, a správať sa k nemu tak, ako by sme chceli, aby sa k nám iní správali, keby sme boli na jeho mieste. A Boží hlas, ktorý je v nás, nám zakaždým vnukne, ako čo najvhodnejšie prejaviť lásku v akejkoľvek situácii. Je hladný? Predstavím si, že som to ja, a dám mu najesť! Krivdia mu? To mne krivdia! Je plný pochybností a vnútornej tmy? Akoby som to bol ja! Podelím sa s ním o jeho starosti, povzbudím ho a nebudem mať pokoj, kým sa jeho stav nezlepší. Veď aj my by sme chceli, aby sa s nami zaobchádzalo práve takto!
Mali by sme sa teda ku všetkým správať bez akéhokoľvek rozlišovania – na sympatických a nesympatických, na mladých a starých, na priateľov a nepriateľov, na domácich a cudzincov, na pekných a škaredých… Evanjelium hovorí KU VŠETKÝM!
Teraz akoby som počula všeobecné hundranie… Chápem ho… Hoci moje slová znejú veľmi jednoducho, vyžadujú od ľudí obrovskú premenu! Veď aké vzdialené sú od nášho bežného spôsobu myslenia a konania! Ale pokúsme sa o to, odvahu! Už len deň takto prežitý má cenu života! A večer nebudeme poznávať sami seba! Zaplaví nás radosť, akú sme ešte nezažili! Budeme plní novej sily, lebo bude s nami Boh – Boh je s tými, čo milujú. A všetky dni, čo prídu, budú naplnené!
Možno neskôr trochu zvlažnieme, budeme strácať odvahu, objaví sa pokušenie nechať všetko tak a vrátiť sa k starému spôsobu života. Tak to však nemá byť! Treba mať odvahu a Boh nám dá potrebnú milosť! Zakaždým začnime odznova! A keď vytrváme, budeme vidieť, ako sa svet okolo nás bude meniť. Pochopíme, že evanjelium robí život čoraz úžasnejším – vo svete zažíha svetlo a nášmu životu dáva tú pravú chuť, ba dokonca má v sebe návod, ako rozriešiť akýkoľvek problém. Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci.

Kto je môj blížny?

Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? Ježiš znovu riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho, a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. Čo myslíš, kto z tých troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk? A on odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Ježiš mu povedal: Choď a rob podobne! (Lukáš 10,29-37)

Možno sa pýtam podobne ako ten zákonník: „Kto je môj blížny? Za koho som zodpovedný, o koho sa mám starať? Ako široko okolo seba mám preukazovať lásku?“ S takýmito otázkami je spojená predstava, že kdesi existuje nejaká hranica, ktorá oddeľuje blížnych a „neblížnych“, a teda za touto hranicou se už nemusím o nikoho starať, nemusím nikomu pomáhať… Nechcem ospravedlňovať svoj nezáujem, neláskavosť a pod. práve tým, že toto už predsa nie sú moji blížni?
Ježiš nás svojím podobenstvom a následnou otázkou vyzýva k inému pohľadu: „Kto sa zachoval ako blížny k tomu, ktorého prepadli?“ Slovo blížny necharakterizuje ľudí okolo mňa, ale moje správanie sa v konkrétnej situácii. Zachoval som sa ako blížny? Ako reagujem na biedu, zložitú situáciu, trápenie, zranenie… ľudí, ktorých stretávam? Vyhnem sa im, alebo im preukážem milosrdenstvo?

Modlitba

Pane, neprosím o zázrak, ale o silu pre všedný deň.
Nauč ma umeniu malých krokov.
Učiň ma hľadajúcim i nachádzajúcim, učiň ma sebaistým v pravý čas.
Obdaruj ma jemným citom, aby som dokázal rozlíšiť dôležité od menej dôležitého.
Prosím o disciplínu, aby som sa len tak nekĺzal životom, ale aby som si rozumne rozdelil svoje dni, aby som nepremeškal záblesky svetla a životné vrcholy.
Nauč ma uvedomiť si, že snívať o minulosti ani budúcnosti mi nepomôže.
Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi považovať práve prežívanú chvíľu za najdôležitejšiu.
Nauč ma čakať.
Ochráň ma pred naivným sebaklamom, že v živote musí ísť všetko hladko.
Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka nim rastiem a dozrievam.
Pripomínaj mi, že srdce sa často vzpiera proti rozumu.
Pošli mi v pravú chvíľu toho, kto mi odvážne a v láske povie pravdu.
Daj mi každodenný chlieb pre telo aj dušu, prejav mi svoju lásku, priateľského ducha a aspoň niekdy náznak toho, že som užitočný.
Nauč ma vždy nechať dohovoriť Teba aj ostatných. Lebo to najdôležitejšie si nepovie človek sám, to najdôležitejšie mu povedia druhí.
Ty vieš, ako veľmi človek potrebuje priateľstvo. Daj aj mne dorásť do tejto najkrajšej, najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej podoby života.
Ukáž mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde budem môcť zanechať balíček dobra.
Chráň ma pred strachom.
Nedopusti, aby som premárnil svoj život.
Nedávaj mi to, čo si prajem, ale len to, čo potrebujem.
Nauč ma umeniu malých krokov.
(podľa Antoine de Saint-Exupéry)

Okamihy života

Často sedím na prahu svojho domu a obdivujem nádherný výhľad bez ohľadu na burinu rastúcu v záhrade.
Viac čítam a menej upratujem.
Trávim viac času so svojou rodinou a priateľmi a menej času prácou.
Kedykoľvek je to možné, vychutnávam si všetky životné momenty. Podotýkam, že vychutnávam a nie ich iba znášam. Skúšam zachytiť tieto okamihy a uchovať si ich.
Nič si úzkoprso neodkladám. Používam svoj najlepší porcelán a sklo pri každej príležitosti. Na nákupy chodím v najlepších veciach z môjho šatníka. Nešetrím si svoj najlepší parfém, použijem ho zakaždým, keď prejdem popri ňom.
Slová „niekedy“ a „raz“ sa z môjho slovníka pomaly vytrácajú. Pokiaľ existuje niečo, čo stojí za to vidieť, počuť, alebo urobiť, chcem to vidieť, počuť a robiť teraz.
Všetky bremená svojho života beriem ako samozrejmosť.
Neviem, čo by urobili iní ľudia, keby vedeli, že ich nečaká žiadny zajtrajšok. Možno, že by zavolali svojim rodinám a najbližším priateľom. Možno by zavolali bývalým priateľom a ospravedlnili sa im, a zavreli tak dvere za minulosťou. A možno by išli len von – na svoje obľúbené miesto, do svojej obľúbenej reštaurácie či na film…
Je veľa drobností, ktoré by ma nahnevali, keby som zistila, že môj čas sa naplnil – iste by ma hnevalo, že som nenapísala listy, ktoré som vždy chcela napísať, alebo by mi bolo ľúto, že som svojmu manželovi, rodičom, deťom či najbližším priateľom, nepovedala dostatočne často, ako veľmi ich mám rada…
A tak sa snažím už nič neodkladať, nedržať sa bokom a nevyhýbať sa ničomu, čo prináša radosť, smiech a vzrušenie do môjho životov.
Neverím na zázraky, ale spolieham sa na ne. Život možno nie je taký, v aký sme dúfali, ale pokiaľ sme tu, mali by sme ho žiť ako najlepšie vieme.
Každé ráno, každá minúta, každé nadýchnutie je totiž darom od Boha.

Sloboda robiť chyby

Život a práca sa dnes dostávajú do stále väčšieho protikladu. Práca často pohlcuje takmer celý náš voľný čas, a tak nám ho stále menej ostáva na súkromný život. Čas na rodinu vypĺňajú často pracovné starosti a problémy. Práca nahlodáva aj našu zdravotnú kondíciu a znižuje kvalitu života. Trpia nielen partnerské vzťahy, ale aj vzťahy s deťmi a priateľmi. Už nám nezostáva dosť času a energie, aby sme tieto vzťahy dokázali ďalej pestovať a rozvíjať.
Ako sa vysporiadať so stresom? Ako je to možné, že stále nestíham? Panuje na mojom pracovisku atmosféra strachu? Ako mám reagovať na vlastný neúspech? Ako sa vymaniť z pocitu viny? Prečo sa vraciam z práce taký uštvaný, alebo, naopak, prečo sa mi z práce ani nechce? Prečo mi v hlave neustále víria otázniky, či som sa rozhodol správne? Mám ostať vo firme, aj keď sa vo mne všetko búri? Kam sa vytratil môj súkromný život? Žijem ešte vôbec?

Niektorí ľudia sa nedokážu vyrovnať so svojím zlyhaním. Sú sami sebe tými najprísnejšími žalobcami. Neustále si premietajú svoje zlyhania. Z pocitu vlastnej viny sa môžu vymaniť len vtedy, keď sú ochotní si odpustiť. To však nie je také jednoduché. Človek to dokáže iba vtedy, keď pevne uverí, že Boh mu už dávno odpustil. On nás berie takých, akí sme. Nesúdi nás. Nespravodlivý sudca sa skôr ukrýva kdesi v nás. Naše superego nás môže bez prestania obžalovávať. Boh nám však dáva šancu, aby sme sa dokázali prijať – a to aj so svojimi chybami.

Ľudia, ktorí potláčajú vlastnú vinu, bývajú mimoriadne tvrdí a nemilosrdní voči chybám druhých. Namiesto toho, aby sa k vlastnej vine postavili čelom, šíria okolo seba ťažké ovzdušie, ktoré nepripúšťa zlyhanie – akoby jediná chybička mohla spôsobiť krach celého podniku. Keď k takému šéfovi príde niekto priznať svoju chybu, nikdy sa nestretne so snahou o porozumenie a pochopenie, ale len s výčitkami typu „Ako si len mohol byť taký neschopný?“ či „Prečo si na to či ono nedal lepší pozor?“ Chyba je neprípustná a je posudzovaná takmer ako zločin.

Človek dokáže odpustiť sám sebe iba za predpokladu, že sa rozlúči s vlastnou ilúziou o úspešnom živote bez viny a o svojom neustále perfektnom a bezchybnom konaní, a prizná si, že nie je schopný urobiť vždy všetko správne. Toto poznanie bolí, avšak poľudšťuje nás. My nie sme predsa Boh, ale len omylný človek. V žiadnom prípade nejde o nejaké sebaponižovanie. Vinu si treba priznať bez toho, aby sme stratili sebaúctu. Aj napriek mojej osobnej vine je moja dôstojnosť nedotknuteľná. Blahodarne sa to prejaví v mojom osobnom aj pracovnom živote. Človek, ktorý dokáže sám sebe odpustiť, bude jednať milosrdnejšie aj so svojím okolím a s omylnými spolupracovníkmi.

Ten, kto sám sebe dokáže odpustiť – pretože si je vedomý Božieho odpustenia –, zachová sa rovnako milosrdne aj k druhým, podobne, ako istý bankový riaditeľ z nasledovného príbehu: Vedúci oddelenia pôžičiek prišiel o pôžičku vo výške štvrť milióna eur. Keď si ho k sebe zavolal šéf, bol zúfalý, lebo očakával spŕšku výčitiek. Aby jej predišiel, priniesol mu rovno svoju výpoveď. Avšak riaditeľ mu povedal: Vynaložili sme také veľké peniaze na Vaše ďalšie vzdelanie a školenie, a Vy by ste teraz chceli odísť? Jeho zlyhanie pri danej pôžičke mu ani slovkom nespomenul… Ten, kto si nedokáže priznať vlastnú chybu, by v takejto situácii proti svojmu spolupracovníkovi určite tvrdo zasiahol a zničil by ho…
(sprac. podľa Ch. Lubich, P. Semelu a A. Grüna)

Verzia pre tlač