Ty mi dáš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti, v Tvojej pravici je večná blaženosť. (Žalm 16,11)

Ukáž mi cestu k životu, Bože! Nie je vari táto prosba prejavom slabosti? Nie je to utekanie dospelého človeka pred zodpovednosťou do akéhosi nezodpovedného oblaku viery? Povedzme si rovno: Mohlo by sa to tak zdať. Všetko na svete sa totiž dá zle pochopiť alebo zneužiť. No, všimnime si cieľ prosby. Ide o „cestu k životu“. Život je v biblickom chápaní niečo oveľa viac ako biologická existencia. Život podľa Biblie vychádza od Boha a má k Bohu smerovať. Je to dar, ktorý volá po dosiahnutí cieľa. A o toto má zmysel prosiť. Dá sa totiž žiť v zdraví a vonkajšej spokojnosti – a predsa živoriť (byť uväznený v hneve, závisti alebo túžbe, v područí drog, alebo sústredení na seba). Dá sa žiť, jednoducho, tak, že človek minie cieľ. Preto tá prosba: „Ukáž mi cestu k životu.“ Vôbec nejde o dĺžku života, ani o množstvo dosiahnutých úspechov. Ide o viac – o naplnenie života na zemi a o večnosť s Bohom. Preto treba prijímať múdrosť od Boha, aby si človek svoj život neničil a nesmeroval ho tam, kde skutočný život v plnosti lásky a pokoja nie je.
Aleš Opatrný

Nech nám oznámi Hospodin, tvoj Boh, cestu, ktorou máme ísť, aj čo máme robiť. (Jeremiáš 42,3)

Daj mi hneď zrána počuť svoju milosť. Daj mi poznať cestu, po ktorej mám kráčať, lebo ja dúfam v Teba, bo k Tebe pozdvihujem svoju dušu. (Žalm 143,8)

Vyučím ťa a ukážem ti cestu, po ktorej kráčať máš, radiť ti chcem a moje oko bude bdieť na tebou. (Žalm 32,8)