Na tom, že dnes sú medziľudské vzťahy akosi choré, sa asi zhodne väčšina z nás. Vidno to hlavne v rodinách, na pracoviskách, medzi politikmi…

Tento stav podporujú nepriamo aj médiá, ktoré svojim divákom, čitateľom či poslucháčom servírujú rôzne pokrútené vzťahy ako bežný štandard či dokonca žiadaný tovar. Pritom každý človek, aj keď to práve takto nepomenuje, túži najviac po láske. A k nej určite patria aj dobré a zdravé vzťahy. Pre ne je zásadná správna komunikácia, ktorá sa vo svete techniky, počítačov a televíznych programov pomaly vytráca. A podmienkou dobrej komunikácie je vedieť načúvať. Na aktuálne otázky práve o vzťahoch odpovedá známy pražský teológ Aleš Opatrný.

Myslíte si, že verbálna komunikácia je jednoduchý spôsob dorozumievania sa medzi ľuďmi?
To si nemyslím. Stretávame sa totiž ako ľudia rôzni a to môže viesť k nedorozumeniam. Ak však spolu žijeme, potrebujeme spolu aj hovoriť. Komunikácia je veľmi dôležitá, jedinečná a nenahraditeľná, aj keď si ňou môžeme ubližovať. Pretože sme rôzneho veku, máme rozdielne životné skúsenosti, rôzne povahy, záujmy, priority, rôzne ladenú psychiku…

No hovorí sa, že sa protiklady priťahujú…
Áno. Často sa pre rôznosť vyhľadávame, môže to byť pre nás prínosom. Ak sme málovravní a máme problém rozvinúť rozhovor, vyhľadávame človeka, ktorému to nerobí problémy a my sami na tom nejako profitujeme. To je tá dobrá stránka veci. Tá horšia je, že práve táto rôznosť môže viesť k nedorozumeniam, ktoré nás zraňujú.

Čoho sa teda máme vyvarovať?
Napríklad strachu. Je rozdiel, keď hovorím s človekom, pred ktorým sa cítim v bezpečí, alebo s niekým, z koho mám strach – bojím sa, že ma bude nejako skúšať, hodnotiť, alebo ma nejako zhodí. Môžem mať strach aj z prehry, hanby alebo z toho, že mi ten druhý zdevalvuje nejakú hodnotu… Toto všetko rozhovor narúša, deformuje alebo nás v ňom brzdí. Môžeme síce reagovať útekom, ale ten nič nerieši, naopak, môže nedorozumenie prehĺbiť. Alebo začneme túžiť po víťazstve, po odvete, a z toho, samozrejme, žiadna príjemná komunikácia nevznikne.

Čo ešte bráni dobrej komunikácii?
Keď sa poruší zásada rovnakej úrovne dvoch ľudí. Samozrejme, existujú rôzne úlohy, ktoré sú legitímne. Rodič vychováva, učiteľ učí a známkuje, veliteľ velí, nadriadený rozhoduje, ale nikdy nesmie dôjsť k ponižovaniu, znižovaniu dôstojnosti človeka. Vo vzťahu dvoch dospelých, platí to hlavne o manželstve, je nevyhnutné, aby sa v komunikácii zachovala úroveň dospelý-dospelý, nikdy nie rodič-dieťa. Do párového vzťahu nepatrí, aby jeden druhého cielene vychovával, hodnotil a známkoval, nepatrí tam ani vzťah nadriadený-podriadený. Taktiež je nefér, keď dospelý človek v párovom vzťahu zaujme pozíciu dieťaťa a zbaví sa zodpovednosti. Prestane tak byť tomu druhému oporou, a to sa opäť prejaví konfliktnou komunikáciou. Škodlivé je aj vnucovanie dobra. Dá sa povedať, že niečo, čo je objektívne dobré, človek pocíti ako dobro, len keď to prijme dobrovoľne. Niekedy to však ten druhý hovorí a zdôrazňuje v neúnosnej miere. Ja k tomu dodávam: pred takou dobrotou sa chráň, kto môžeš! Človek totiž potom často zaujme odmietavý postoj, hoci za iných okolností by to prijal. Niekedy to hraničí až s nátlakom. Vtedy sa komunikácia práve pre túto manipulačnú tendenciu stáva kontraproduktívna. Menej je niekedy viac…

Čiže všetkého veľa škodí?
Áno, to je veľká brzda dobrej komunikácie. Škodí prílišná chvála aj príliš málo chvály, prílišná kritika aj prílišná nekritickosť, ktorá môže vyplývať z nezáujmu. Niekomu vadí príliš málo rečí, inému priveľa. Problém je v tom, že mieru toho „príliš“ máme každý inú. To, čo je pre niekoho akurát, je pre druhého priveľa a pre tretieho málo.
Dobrý rozhovor je taký, keď primeraným spôsobom vnímame a berieme na vedomie toho, s kým sa rozprávame, a keď ten, s ktorým hovoríme, je v tom rozhovore dôležitejší ako my sami, aj vec, o ktorej hovoríme.

Prečo ľudia často nevnímajú, čo im hovoríme?
Ľudia často nevnímajú, čo im ten druhý chce povedať. Dôležité je vedieť načúvať. Väčšina problémov vyplýva z nepochopenia a nedorozumenia. Napríklad veta: Včera som bol za babičkou, môže znamenať, že včera som bol za babičkou a ty si tam už týždeň nebol, alebo že ty sa ma stále pýtaš, čo robím, a ja navštevujem babičku. Takto vzniká krásna možnosť nedorozumenia, pretože ten, kto niečo hovorí, je presvedčený, že poslucháč dobre vie, prečo to hovorí.
V rozhovore musím druhému dopriať, aby bol sám sebou. Nemôžem chcieť, aby bol tým, čím chcem ja. Musím pripomenúť známu pravdu, že najviac ma môže zraniť alebo nahnevať ten, na ktorom mi najviac záleží, koho mám rád. Keby mi bol ľahostajný, tak nad tým len mávnem rukou. No zranenia od blízkej osoby sú citlivejšie ako od niekoho, na kom mi nezáleží. To platí hlavne vo vlastnej rodine. Tá zloba je totiž rubom lásky, ktorú nezvládli.

Ako je to v zamestnaní?
Tu je dôležité vedieť, že niekto je nadriadený a niekto podriadený. Vždy treba dbať na vzájomnú úctu, aby boli obaja schopní rešpektovať a objasniť si pozíciu toho druhého. Myslím si, že ani netreba upozorňovať na to, ako komunikáciu narúša nefér správanie, ohováranie, lži, nadávky či keď jeden neustále hovorí len o sebe, o svojej dobre vykonanej práci, o svojich úspechoch. Dobre vieme, aké dôležité sú slová povzbudenia, pochvaly a záujmu o druhého.

Čo platí o komunikácii v rodine?
V rodine sú úplne špecifické vzťahy charakterizované tým, že sú dané, nie volené. Pre takúto komunikáciu je zásadné mať čas, mať čas a mať čas. Mať čas pre toho, kto to potrebuje, mať chuť na rozhovor, aj keď ju v skutočnosti nemám. Zo skúseností vieme, že manželské šťastie veľmi úzko súvisí s množstvom času, ktorý partneri trávia spolu. O lásku sa treba starať. Rovnako je nenahraditeľný rozhovor s dieťaťom v prostredí dôvery – keď to dieťa vie, že rodič je tu teraz len preňho. Pri dospievajúcich deťoch hrá veľkú úlohu nielen čas, ale aj prostredie rozhovoru, dôvera a úcta. Dôležité je taktiež vedieť vycítiť ten správny okamih, kedy môžem to alebo ono povedať. Sú totiž veci, o ktorých síce hovoriť chceme, ale niekedy musíme počkať na vhodnú príležitosť. K rozhovorom od srdca k srdcu nedochádza automaticky. Nedostatočná komunikácia je najväčším nebezpečenstvom partnerských vzťahov. Na tom už veľa manželstiev stroskotalo. Komunikácia se nedá nahradiť vecami. Žiadne peniaze, ktoré muž prinesie domov, nenahradia rozhovor. Medzi manželmi by taktiež nemalo byť žiadne tabu. Mali by sa spolu deliť o svoje sny, záujmy, obavy aj nádeje.

Existujú nejaké zakázané slová v manželskej komunikácii?
Napríklad výrok „S tebou sa o tom nebudem baviť!“ je priam na červenú kartu, pretože toho, komu je adresovaný, veľmi poníži. Veta „Ty vždy na všetko zabudneš!“ zase nie je pravdivá, pretože ten človek určite v živote aspoň raz na niečo nezabudol. Stopka je vystavená aj na konštatovanie „Ty nikdy neurobíš nič, čo by ma potešilo!“, „Keby si ma počúval…“ alebo „Toto v našej rodine nikdy nebolo…“ Takéto výroky k nevedú k ničomu a nikomu ani nepomôžu.

Bez čoho sa v komunikácii neobídeme?
Ako veriaci tvrdím, že do komunikácie neodlučiteľne patrí modlitba. Neobídeme sa ani bez ochoty odpúšťať alebo pripustiť, že sa ten druhý mení. Keď povieme „Ty už iný nebudeš!“, to je ako zaliať človeka do betónu. A ak sa nám v komunikácii podarí druhých povzbudiť, a to spôsobom, ktorý je pre nich prijateľný, tak tá komunikácia nebola zbytočná.

Na záver prezraďte, ako by ste charakterizovali neužitočný rozhovor, prípadne poraďte, ako sa z neho dostať von?
Chcem upozorniť, že nie všetko, čo si myslím, že je neužitočné, naozaj aj také je. Môžem sa po čase dozvedieť, že pre toho druhého bolo užitočné to, čo som ja tak nevidel. A pre niekoho môže byť aj zdanlivo neužitočné rozprávanie vyslobodením zo samoty, a to nie je vôbec málo.