Hovorí sa, že láska je slepá. Ale možno je to práve naopak, možno až milujúcim pohľadom vidíme správne. Apoštol Pavol ide ešte ďalej: s rastom pravej lásky rastie naše poznanie i vnímavosť, dokážeme rozpoznať a voliť dobro.

Človek, ako Božie stvorenie, je niekto, kto v sebe nesie Boží obraz, a preto je hodný úcty bez ohľadu na to, či je vzdelaný, šikovný, mladý alebo starý, zdravý alebo postihnutý… Je hodný úcty, pretože v sebe nesie Boží obraz a to dáva jeho človečenstvu tú najväčšiu hodnotu.
Boh stvoril človeka ako muža a ženu, teda ako pár, ako polaritu. Je Bohom chcená a preto základná a má svoj odraz v správaní sa človeka. Boh sám rozhodol, že táto polarita má byť naplnená trvalým zväzkom a človek je Bohom naplánovaný tak, aby bol schopný tento trvalý zväzok žiť. Lenže v ľudskom živote je prítomný aj hriech, ktorý kazí všetko dobré a narúša tento zväzok. Narúša ho, no nemusí ho zničiť. Človek, ktorý hriech vníma a vie, čo s ním, dokáže prekonať všetky rozdeľujúce momenty. Toto všetko sa dá považovať za prirodzený základ, na ktorom však nie sme schopní len tak, z ľudskej prirodzenosti a skúsenosti, stavať. A navyše, naše bytie je ešte všelijako zdeformované tým, kde sme vyrástli, čo sme zdedili, čím sme prešli a čo sme prežili…
Naša láska je vždy zmiešaná so sebectvom. Správne a do hĺbky poznáva len Boh, pretože On je Láska sama. My však môžeme prosiť, aby Boh našu lásku prečisťoval a rozhojňoval. Nemali by sme sa uspokojiť len s tým, že máme sem-tam niekoho trošku radi a že občas urobíme niečo dobré. V spojení s Ježišom Kristom totiž môžeme hľadať, milovať a žiť naplno. Z toho vychádza aj náš pohľad na manželstvo, vnímame ho ako zväzok pred Bohom.
(P. Semela a A. Opatrný, upr., www.vira.cz)

A za to sa modlím, aby vaša láska čoraz viac rástla v pravom poznaní a vo všestrannom chápaní, aby ste vedeli rozoznať, čo je dobré a čo nie… (Filipským 1,9-10)