Po nemecky sa pokora povie „Demut“, t. j. „Mut zu dienen“, odvaha, ochota k službe.
Latinské „humilitas“ súvisí so slovom humus, teda „zem“. Človek je „humilis“, pokorný, doslova zemitý, ak stojí pevnými nohami na tejto zemi. Slovo „pokora“ teda doslova charakterizuje človeka, ktorý pozná svoju mieru a rešpektuje ju. Pokorný človek vie, že je tvorom „zo zeme“, a že má teda svoje medze – hranice. Že je bytosťou obmedzenou svojimi pudmi a vitálnymi potrebami. Človek, ktorý sa neodvažuje na seba pozrieť reálne, je slepý.
O tom nám rozpráva známy príbeh o uzdravení slepca v 9. kapitole Jánovho evanjelia. Stretávame sa tu s človekom slepým od narodenia. Jeho oči boli zatvorené pred skutočnosťou. Ježiš ho uzdravil tak, že napľul na zem, zemský prach zmiešal so svojimi slinami a touto nevábnou kašičkou potrel slepcove oči. Akoby mu tým povedal: „Aj ty predsa pochádzaš zo zeme. Tak sa vyrovnaj aj s blatom, ktoré je v tebe. Potom budeš opäť vidieť. Potrebuješ odvahu k pravde, k svojmu človečenstvu, k svojej zemitosti. Potom budeš môcť ísť životom s otvorenými očami!“
Ten, kto sa vyvyšuje nad druhých, koho ovládajú pudy a nálady, sa s pravdou o sebe ešte nestretol. Keď sa niekto povyšuje nad druhých, nevie s nimi súcitiť, necíti s nimi jednotu. A pritom je taký ako oni. Pokorní nie sú tí, ktorí zo seba robia trpaslíkov, ktorí neprevezmú žiadnu úlohu, lebo si neveria. Nie sú to ani tí, ktorí pokrytecky hovoria: ja som najmenší z najmenších. Naopak, sú to tí, ktorí sa priznávajú k svojmu pravdivému obrazu, a preto vystupujú skromne. Vedia, že aj v nich sú všetky priepasti sveta, a preto nikoho neodsudzujú. Pretože sa sklonili k hline svojej pravdy, môžu sa stať anjelmi pokory – poslami Lásky, ktorí dokážu narovnávať ohnutých a stroskotaných. Pre všetkých totiž existuje Láska, ktorá ich môže premeniť.
Humilitas má niečo spoločné aj s humorom. Pokorný človek máva zmysel pre humor. Dokáže sa zasmiať aj sám sebe, lebo má k sebe odstup, vie sa na seba pozrieť s nadhľadom, pretože dokáže byť taký, aký je: človekom zeme aj neba, plným chýb a slabostí a súčasne hodným lásky.
Prajem ti, aby ti anjel pokory daroval odvahu prijať samého seba so svojou pozemskosťou a so svojím človečenstvom. Potom bude z teba sálať nádej a dôvera a tie sa budú prenášať na všetkých, s ktorými sa stretneš – pokora okolo teba vytvorí priestor, v ktorom nájdu ľudia odvahu na zostup do vlastnej skutočnosti a prijať sa, a aj na výstup do pravého života, života v radosti, života s Bohom.
(sprac. podľa www.vira.cz)
