Keď na prvých kresťanov doliehalo prenasledovanie, vytrvalo sa modlili. Vo svojich modlitbách neprosia, aby boli zbavení prenasledovania, ale aby sa nenechali zastaviť nejakými prekážkami a nestratili odvahu zvestovať Božie slovo. Aký bol výsledok?

Prichádza Duch svätý a dodáva im silu a odvahu. Aby sme mohli evanjelizovať, musíme sa modliť, veľa sa modliť. Evanjelizácia je totiž dielom Ducha svätého, ktorý sa dotýka sŕdc poslucháčov a premieňa vlažné a kolísavé srdce zvestovateľov radostnej zvesti.
Môžem povedať, že sa naozaj modlím za šírenie evanjelia? Modlím sa, aby som získal rovnakú neohrozenosť, akou vynikali prví apoštolovia a učeníci? Som skutočne presvedčený, že bez Ducha svätého bude moje pôsobenie neúčinné? Prví kresťania sa modlili predtým, ako zvestovali evanjelium, počas jeho hlásania a aj po jeho skončení, aby prostredníctvom ich služby mohol neobmedzene pôsobiť Duch svätý. Robím tak aj ja, alebo patrím k tým, čo venujú more času príprave misijných plánov a stratégií, a len málo času „strácajú“ modlitbou?
Dnes by som sa mal pýtať, ako sa vlastne modlím. Smeruje moja modlitba len k prvej, alebo aj k druhej časti Pánovej modlitby? Týka sa skôr mojich vlastných potrieb a toho, čo ťaží ľudí, ktorých poznám, alebo prosieb za šírenie evanjelia, aby „prišlo Božie kráľovstvo“ a aby sa vo svete rozšírila radostná zvesť? Podľa toho totiž, ako vyzerá moja modlitba, môžem spoznať, ako sú moje túžby a prosby presiaknuté duchom evanjelia. Je v mojom srdci miesto pre šírenie Božieho slova? Aj vtedy, keď ho nehlásam ja alebo členovia môjho spoločenstva? (upr. z www.pastorace.cz)

Večer i ráno i na poludnie sa budem úpenlivo modliť a pokorne a nástojčivo volať, a vyslyší môj hlas. (Žalm 55,18)

Lebo naše evanjelium, ktoré sme vám zvestovali, nezáležalo iba v slove, ale aj v moci a v Svätom Duchu a v mnohej istote… A vy ste sa stali našimi nasledovníkmi a Pánovými prijmúc slovo v mnohom súžení s radosťou Svätého Ducha. (1. Tesalonickým 1,5-6)