Prinášame vám vyhodnotenie minuloročnej Hádanky pre všetkých. Okrem správnych odpovedí sa dozviete aj niekoľko zaujímavostí z našej histórie a prírody.
1) Svätý Anton
Do r. 1998 Antol. Pod lesom v obci Sv. Anton, neďaleko od Banskej Štiavnice sa nachádza pomerne dobre zachovaný neskorobarokovo-klasicistický kaštieľ s rozsiahlym parkom. Od r. 1985 je sprístupnený verejnosti. Prvé zmienky o obci Svätý Anton sú z r. 1266, keď sa Scentantollo spomína ako jedna z dedín čabraďského panstva, ktoré vlastnil starý hontiansky rod Huntovcov. V 16. st. už obec patrila panstvu Sitno, ktoré vlastnili Pálffyovci. V polovici 16. st. sídlo panstva hrad Sitno násilne obsadil Melichar Balassa. Od r. 1580 panstvo pripadlo Illésházyovcom. V r. 1629 daroval kráľ Ferdinand II. za vojenské zásluhy v bojoch proti Turkom hrad Sitno spolu s majetkami Petrovi Kohárymu, ktorý mal panstvo v prenájme už od r. 1622. Koháryovci vlastnili Svätý Anton až do r. 1826, keď ich rod vymiera po meči. V r. 1829 získal sitnianske panstvo Ferdinand Juraj August Coburg, manžel jedinej dedičky koháryovských majetkov Márie Antónie Gabriely. Coburgovci sa vo Svätom Antone zdržiavali s prestávkami až do r. 1944, keď odtiaľ odchádza posledný Coburg – bulharský cár Ferdinand.
Na mieste staršieho hradu vznikol neskorobarokový jednoposchodový štvorkrídlový kaštieľ s obdĺžnikovým nádvorím, ktorý potom prebudovali ešte počas renesancie, v 17. st. Prevažná časť miestností, sál a chodieb si zachovala pôvodný interiér z obdobia baroka, rokoka a empíru. V priestoroch kaštieľa sú dnes expozície múzea. Na prvé poschodie sa prichádza z podjazdu hlavného vchodu v severnom krídle reprezentačným schodišťom s kamennými sochami. Z obdobia stavby kaštieľa sú aj nástenné maľby nad schodišťom a v kaplnke. Na prvom poschodí kaštieľa je viacero honosných izieb.
O kaštieli sa traduje, že jeho stavba symbolizovala kalendárny rok – má 4 brány = ročné obdobia, 12 komínov = mesiacov, 52 izieb = týždňov a 365 okien = dní, dnes po prestavbe to však už nie je možné potvrdiť. Od r.1954 je tu sídlo Lesníckeho, drevárskeho a polovníckeho múzea.
2) Vrbové
Jedna z najkrajších synagóg na Slovensku stojí neďaleko Piešťan v centre mestečka Vrbové. Pochádza z 19. st., je postavená v exotickom maurskom slohu. Ide o jednoloďovú budovu s rovným uzáverom, v interiéri zakončenou výklenkom s dvoma kompozitnými hlavicami. Fasády člení pásová bosáž a pilastre, ozdobná kordónová rímsa a listová atika. Nárožia a rizality zdôrazňujú vežičky. V interiéri sa zachoval drevený strop s pestrofarebnou ornamentálnou orientálnou výzdobou. Objekt je dnes neprístupný a v značne poškodenom stave.
Z historických záznamov je doložená informácia o početnej židovskej komunite, ktorá sa v meste vyskytovala od 17. st. V r. 1683 sem z Moravy prišlo vyše 200 Židov. Židovská komunita sa postupne rozrastala a podľa všetkého si v r. 1731 zriadila náboženskú obec. V tom čase mali už Židia vo Vrbovom synagógu. Terajšia bola postavená až v r. 1882-1883. V tom čase tvorili Židia 1/3 obyvateľstva. Projekt bol dielom bratislavských architektov Kittlera a Grätzela. V r. 1942 prestala plniť svoju náboženskú funkciu, a tak ju židovská obec predala. Po znárodnení slúžila ako sklad.
3) Beladice
Kaštieľ v Beladiciach Pustom Chotári dala vybudovať šlachtická rodina Jesenských okolo r. 1820 vedľa dnes už neexistujúceho starého renesančného kaštieľa z roku 1620. Bol sídlom šlachtickej rodiny Szirányii – Õtõmõs. Neskôr ho odkúpil barón Henrik Lindelóf, ktorý ho koncom storočia prestaval a zväčšil v duchu neoklasicizmu. Kaštieľ vtedy dostal podobu dvojpodlažnej trojtraktovej budovy obdĺžnikového pôdorysu s ústredným rizalitom, ktorý je na záhradnom priečelí zastrešený kupolou. Okolo rizalitu bol vybudovaný balkón na liatinovej konštrukcii, popod ktorú sa priamo z parku vchádza do oválnej sály terreny. Zábradlie neoklasicistického hlavného vstupného schodišťa je od viedenského umeleckého zámočníka J. Wagnera. Z vnútorného zariadenia zostal zachovaný fajansový krb v podobe pseudorenesančného príborníka z 19. st., maľované vitrážové okná hlavného vstupu, kazetové drevené stropy, drevené obloženie stien a zvyšky knižničného zariadenia. V neoklasicistickej podobe sa kaštieľ zachoval dodnes, ale v zmenšenej pôdorysnej dispozícií. V roku 1937 počas stavebných úprav majiteľa Dr. Krausa boli rozobraté bočné krídla. Novým majiteľom sa po krátkej dobe stala rodina Ďurčanských, ktorá vlastnila kaštieľ do roku 1945. V nasledujúcich rokoch slúžil na rôzne účely, v súčasnosti slúžiaci ako hotel.
Pri kaštieli bol vytvorený park, v ktorom sú vzácne exempláre. Zaujímavá je „beladická lipa“, ktorá je stará cca 300 rokov, no zastúpené sú tu aj také druhy ako Ginkgo dvojlaločné, Korkovník amurský a vzácny Ľaliovník tulipánokvetý. Okolo r. 1874 v ňom postavili rodinné mauzóleum Szentiványiovcov v romanticko-neorenesančnom slohu, ktoré má polygonálny pôdorys, vstupný stĺpový portikus a kupolu. V jeho vnútri sú sarkofágy a sochárska výzdoba od budapeštianskeho sochára Jána Fadrusza.
4) Tvrdošín
Pýchou Tvrdošína a jeho najstaršou zachovanou stavebnou pamiatkou je gotický drevený rímskokatolícky Kostol Všetkých svätých na miestnom cintoríne. V roku 2008 bol zapísaný s ďalšími 7 drevenými kostolmi Karpatského oblúka do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Pochádza z druhej polovice 15. st., v 17. st. ho renesančne upravili. Jeho dominantou je barokový oltár z konca 17. st. s obrazom Všetkých svätých. Predchodcom dnešného oltára bol nízky gotický oltár, z ktorého sa zachovalo krídlo s maľbou sv. Petra a sv. Jána Krstiteľa. Strednú časť gotického oltára pôvodne tvoril obraz Oplakávanie Krista z 15. st., ktorý v r. 1919 previezli do múzea v Budapešti. Interiér kostola bol dotvorený v polovici 17. st. Pri prehliadke kostola zaujmú najmä obrazy apoštolov, neskororenesančná kazateľnica s postavami evanjelistov z r. 1654 a obraz sv. Juraja na koni v boji so šarkanom – ide o temperu na dreve, ktorá pochádza z obdobia okolo r. 1653. Prekrásne klenbové maľby (obloha s hviezdami, anjeli a kazetový strop) dotvárajú gotickú mystiku priestoru.
5) Belianske Tatry
Vysoké, Belianske a Západné Tatry tvoria chránené územie Tatranský národný park. Belianske Tatry tvorí súvislý 14 km dlhý vápencový hrebeň, ktorý sa pripája kolmo k Vysokým Tatrám v Kopskom Sedle (1750 m).
Majú odlišný geologický podklad ako Vysoké Tatry a tým aj odlišný celkový vzhľad a tvar. Široké sedlo (1825 m) rozdeľuje Belianske Tatry na dve časti. Pre západnú časť sú typické výrazné vrcholy Muráň (1889 m), Havran (2151 m) a Ždiarska vidla (2141 m). Východná časť je charakteristická mierne zvlneným hrebeňom s najvyšším vrchom Hlúpy (2061 m). V Belianskych Tatrách sú vyvinuté krasové útvary – jaskyne, priepasti, tiesňavy. Jediná verejnosti prístupná jaskyňa v Tatrách je práve Belianska jaskyňa. Nachádza sa na severnom svahu Kobylieho vrchu (1108 m) nad osadou Tatranská kotlina.
Belianske Tatry sú prísne chránenou rezerváciou, pohyb v nich je obmedzený.Prístupné sú iba sezónne otvorené Monkova dolina, Dolina Siedmych prameňov a Zadné Meďodoly. Belianske Tatry majú zásadité pôdy, preto sú pre ne typické jedle, buky a javory. Rastú tu klinčeky, vstavače, ostropysky, ba aj plesnivce.
6) Topoľčany
Medzi najvýznamnejšie kultúrno-historické pamiatky v Topoľčanoch patrí rímsko-katolícky kostol. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o kostole je z r. 1285, kedy sa kostol uvádza ako fília podzoborského kostola sv. Martina. Kostol i faru v priebehu 13. až 15. st. spravovali benediktíni. Nie je presne známe, komu bol kostol pôvodne zasvätený, z listiny z r. 1559 sa dozvedáme, že to bol kostol sv. Ondreja. Začiatkom 18. st. zachvátili mesto požiare, ktoré ho zničili. Zhorel i kostol. Od týchto čias – ako pamiatka na tieto katastrofy – je patrónom mesta sv. Florián. Kostol bol v r. 1740 znova vysvätený Žigmundom Berényim. Dnešný vzhľad kostola pochádza až z významnej neskorobarokovej prestavby ukončenej v r. 1792-1802. Nový kostol zasvätili Nanebovzatiu Panny Márie. V r. 1802 po ukončení všetkých stavebných úprav a vybavenia interiérov kostol posvätil belehradský biskup a prepošt ostrihomskej kapituly Jozef Vildt. V r. 1634 grófka Katarína Forgácová rod. Pálffyová dala vybudovať ako poďakovanie za záchranu manžela zo smrteľného nebezpečenstva 4 prícestné kaplnky. V jednej z nich dala postaviť drevenú sochu Sedembolestnej, ktorá sa neskôr dostala na hlavný oltár. Socha je dielom neznámeho umelca. V r. 1856 ju prišiel kardinál Ján Sczitovszky posvätiť. Pri tejto príležitosti sochu korunoval a osobitným dekrétom vyhlásil farský kostol za mariánsku svätyňu.
7) Bratislava – SND
Slovenské národné divadlo v Bratislave začalo písať svoje dejiny v r. 1920. Po vzniku ČSR sa pomaly začala zhmotňovať myšlienka profesionálneho slovenského divadla. V r. 1919 poverili Družstvo SND založením Slovenského národného divadla. To uzavrelo zmluvu s riaditeľom Východočeskej spoločnosti B. Jeřábkem. Bol to práve jeho operný a činoherný súbor, ktorý v r. 1920 začal prevádzku všetkých troch súborov SND v budove bývalého Mestského divadla. Opera SND začala svoju činnosť 3. marca 1920 inscenáciou opery Hubička od Bedřicha Smetanu, o deň neskôr uviedol činoherný súbor hru Aloisa a Viléma Mrštíkovcov Mariša, balet debutoval inscenáciou baletu Coppelia od Léa Delibesa 19. mája 1920. Prvé predstavenie v slovenskom jazyku sa uskutočnilo až v máji 1920 uvedením jednoaktoviek Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe. Aj naďalej sa však hralo prevažne v češtine, pretože nebolo dosť slovenských hier, prekladov, hercov či spevákov. Prví slovenskí profesionálni herci boli: Andrej Bagar, Ján Borodáč a Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbét vytvorili jadro Propagačného činoherného súboru SND. Tomuto súboru sa vravelo aj Marška (z nem. slova Marschkompanie – pochodujúca čata) – v r. 1921-1922 vykonával zájazdovú činnosť po slovenskom vidieku a hral po slovensky.
Dnešné Slovenské národné divadlo tvoria tri zložky so stálym profesionálnym umeleckým súborom: činohra, opera a balet. Súbory SND hrávali v troch divadelných budovách – súbor činohry hral v budove Divadla P. O. Hviezdoslava a na Malej scéne SND, opera a balet sídlili v budove SND. V r. 2007 sa SND presťahovalo do novej budovy SND, v ktorej pod jednou strechou hrajú všetky tri súbory v troch divadelných priestoroch – opernej a baletnej sále, činohernej sále a v experimentálnom štúdiu. Tieto tri divadelné priestory poskytujú spolu zhruba 1 700 miest pre divákov. Okrem novej budovy SND aj naďalej používa aj historickú budovu.
SND je divadlom repertoárového typu – teda na jeho repertoári je viacero inscenácií. Predstavenia sa počas divadelnej sezóny (tá trvá od septembra do júna) konajú zväčša každý deň (opera a balet), respektíve každý deň okrem pondelka (činohra). Umelecké súbory tvoria: balet, činohra, opera, orchester a zbor SND.
8) Strečno
Strečno sa nachádza na rozhraní Turčianskej a Žilinskej kotliny v mieste prechodu rieky Váh cez pohorie Malá Fatra. Na kopci Zvonica sa nachádza pamätník Francúzskych partizánov. Postavený bol zo spišského bieleho travertínu v r. 1952-1956 na počesť francúzskych partizánov, ktorí padli počas SNP. V kryptách pod pamätníkom je pochovaných 24 partizánov. V Domašínskom meandri Váhu sa vypína Starý hrad, ktorý patrí na Považí medzi najstaršie. V listinných prameňoch sa prvý raz objavuje v r. 1241 ako kráľovský majetok. Počas vlády Matúša čáka Trenčianskeho bol Starý hrad sídlom provincie. Starý hrad sa spomína aj ako hrad Varín (Varna).
Strečniansky hrad stojí na začiatku strečnianskej tiesňavy proti toku Váhu na jeho ľavom brehu na strmej vápencovej skale v nadmorskej výške asi 420 m. V minulosti bol najbezpečnejšou pevnosťou horného Považia. Dejiny hradu sa začali síce až v polovici 14. st., no jeho prvé osídlenie je omnoho staršie – archeolgické nálezy dokladajú osídlenie hradného kopca už od mladšej doby kamennej. Písomný dôkaz o jestvovaní hradu pochádza z r. 1384, keď sa spomína pod názvom „comitatus castri Strechyn“. V nasledujúcich storočiach bol hrad rozšírený a renesančne prestavaný. Jeho pohnuté dejiny trvali do konca 17. st., keď ho na príkaz cisára Leopolda zbúrali. Hrad vlastnilo viacero majiteľov (Ján Korvín, Ján Zápoľský, Pongrácovci, Pavol Kiniži, Kostkovci, Deršfiovci, Vešeléniovci). Dnes je čiastočne zrekonštruovaný: hlavná brána, hlavná veža, južný palác, severný palác a kaplnka, severná veža a predbránie, čiastočne východný palác, parkánová hradba a delové opevnenie. V r. 1995 bol hrad sprístupnený verejnosti. Je národnou kultúrnou pamiatkou.
9) Bytča
Prvá písomná zmienka o Bytči (terra Bycha) je z r. 1234. Najväčší rozkvet zaznamenalo mesto na konci 16. a začiatkom 17. st., keď patrilo rodine Thurzovcov.
Na mieste dnešného Bytčianskoho kaštieľa stál v 13. storočí menší hrad. Jeho vzhľad poznáme z historických rytín – opevnená obytná veža s dvorcom. Patril nitrianskemu biskupstvu. V r. 1563 ho kúpil František Thurzo, ktorý na jeho mieste dal postaviť nový renesančný kaštieľ. Jeho stavbou poveril talianskeho majstra Jána Kiliana z Milána. Vznikol kaštieľ s pravidelným štvoruholníkovým pôdorysom so štyrmi nárožnými vežami a veľkou hranolovou vežou nad vstupom do nádvoria. František Thurzo zomrel v r. 1574 na Lietavskom hrade a jeho rozsiahle majetky zdedil syn Juraj, ktorý sa za zásluhy v bojoch proti Turkom stal uhorským palatínom. V r. 1601 vybudoval v areáli kaštieľa tzv. Sobášny palác. Juraj Thurzo sa nepriklonil k Bočkayovmu povstaniu, a tak sa stal terčom hajdúskych povstaleckých vojsk, ktoré ničili majetky zemepánov verných cisárovi. V máji 1605 Bytču a jej kaštieľ hajdúsi podpálili a vyplienili. Opravou kaštieľa bol poverený ďalší taliansky majster, Andrej Pocabello. 7. januára 1611 sa tu konal súd nad spoluvinníkmi krvavej panej čachtického hradu, Alžbety Báthoryovej. Po smrti Juraja Thurza v r. 1616 získal jeho dedičstvo jediný syn Imrich, ktorý však v r. 1621 zomrel. Panstvo na základe vdovského práva prevzala jeho manželka Kristína Nyáry, ktorá sa v r. 1624 vydala za Mikuláša Eszterházyho, ktorý sa taktiež stal uhorským palatínom a bytčianske panstvo dostal do daru. Eszterházyovci ho vlastnili až do polovice 19. st. V r. 1868 panstvo predali obchodníckej rodine Popperovcov, ktorá neskôr kaštieľ prebudovala na byty a Sobášny palác na okresný súd. Tieto úpravy a najmä poškodenie počas druhej svetovej vojny značne narušili pôvodnosť stavby. V r. 1950 prešiel Bytčiansky kaštieľ do vlastníctva štátu. Dlhodobými úpravami sa postupne vracia areálu podoba z thurzovského obdobia. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky.
10) Špania Dolina
Špania Dolina leží 11 km severne od Banskej Bystrice na rozhraní Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, vo výške 728 m n. m. Je starobylou baníckou obcou s bohatou históriou, ktorej začiatky súviseli so vznikom banskej činnosti už od doby bronzovej. Lokalitou európskeho významu sa stala Špania Dolina v 15. st. v čase fungovania Thurzovsko-Fuggerovskej mediarskej spoločnosti. Prvé bane v lokalite boli otvorené v r. 1006. Majitelia baní tzv. waldbürgeri boli Karoli, Jung, Ernst, Königsberger, Mühlstein, Kolmann, Lang. Ich ťažiarske práva boli deklarované výnosom Bélu IV už v r. 1242. V r. 1494–1496 zakúpil alebo ako náhradu dlhov prebral Ján Thurzo za podpory Fuggerovcov všetky bane súkromných ťažiarov na Starých Horách, Pieskoch a Španej Doline. Ján Thurzo začal na Španej Doline už v r. 1494 hĺbiť šachtu nového typu, tzv. hlavnú, neskoršie tiež nazývanú dolnú alebo Ferdinandovu šachtu. Dosiahla hĺbku 250 m. Touto šachtou sa odvodňoval celý špaňodolinský revír a ťažila sa takmer všetka ruda až do poslednej štvrtiny 16. st.
Po prvých ťažkostiach sa začali hĺbiť na Španej Doline nové štôlne a šachty. Šachta Maximilián, Mária, a najhlbšia šachta Ludovika 440 m. Konské gáple na pohon banských ťažných strojov začali nahrádzať vodné kolesá poháňané vodou z unikátneho banského vodovodu. Približne 36 km dlhá trasa zberných, náhonových a spojovacích jarkov privádzala vodu až spod Prašivej v Nízkych Tatrách k šachtám v Španej Doline. Vodovod sa začal budovať v 15. st. a bol funkčný do začiatku 20. st.
Bane ukončili prevádzku v r. 1888. Po ich likvidácii pracovali obyvatelia prevažne v lesoch a v železiarňach. Ženy si zarábali výrobou čipiek – dedina je dodnes známa paličkovanou čipkou. V obci sa nachádza pôvodne renesančná banícka klopačka zo 16. st., neskororenesančná budova fary z prvej polovice 17. st., gotická kaplnka z konca 15. st. a rímskokatolícky kostol, ktorý vznikol prestavbou staršieho, prevdepodobne románskeho kostola v r. 1593.
11) Dreveník
Je to travertínová kopa tvaru stolovej hory vystupujúca z ílovca v Hornádskej kotline na hraniciach okresov Spišská Nová Ves a Levoča. Názov travertínového masívu je pravdepodobne odvodený od „dreveného hradu“, ktorý tu kedysi stál. Je to národná prírodná rezervácia chránené od r. 1925. Spolu s neďalekým Spišským hradom je od r. 1993 zaradený medzi lokality svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Kopa bola vytvorená z prameňov minerálnych vôd na tektonickom lome. Vznikla spojením viacerých vápencovo-travertínových kôp (Pažie, Kozia, Ostrá hura). Je najstarším útvarom svojho typu a najväčšie travertínové územie na Slovensku. Medzi zaujímavé skalné útvary patrí roklina „Peklo“ a skalné mesto „Kamenný raj“. Nachádza sa tu ešte množstvo iných skalných útvarov, závrtov, puklín, ľadových a kvapľových jaskýň. Dreveník je aj archeologickou lokalitou, našli sa tu pozostatky mamuta, pamiatky z mladšej doby kamennej, doby bronzovej i z doby hradištnej.
12) Rožňava
Mesto sa nachádza v Rožňavskej kotline v údolí Slanej, pod južnými výbežkami Volovských vrchov. Vzniklo ako banícke sídlisko so zlatými, striebornými a medenými baňami. Prvá písomná zmienka je z r. 1291.
Renesančná mestská veža uprostred námestia bola súčasťou pôvodnej gotickej radnice. Stavbu veže ako dôležitého prvku ochrany proti tureckému nebezpečenstvu začali v r. 1643 za richtára Martina Weiszera, dokončená bola až v r. 1654, za richtára Mateja Bakoša spišským staviteľom Jurajom Gerscheuerom. Na južnej strane veže umiestnili vzácnu renesančnú pamätnú tabuľu s menami dvoch richtárov, datovaním stavby a erbom mesta a do jej strechy uložili pamätnú listinu, v ktorej Ján Althuem Missnico podrobne opísal všetky udalosti uplynulých 11 rokov. Nad tabuľou sa nachádza turecká kamenná delová guľa. Na ôsmom podlaží 38 m vysokej veže bola miestnosť pre stráž, ktorá z pavlače kontrolovala mesto a okolie. V r. 1766 vyhorela a počas opravy dostala dnešnú barokovú šindľovú strechu. Dnes ako vyhliadková veža poskytuje prekrásny pohľad na mesto a blízke okolie.
13) Fiľakovo
Už v 12. st. stál pravdepodobne na mieste hradného vrchu kamenný hrádok, pretože prvá zmienka o hrade pochádza z r. 1242, z listu pápežovi, v ktorom sa hrad spomína ako jeden z tých, ktoré prežili tatárske nájazdy. Pôvodný hrad tvorila štvorboká veža, obvodový múr a val s palisádami. Neskôr sa k nim pristavali obytné budovy tvoriace horný hrad. Hrad vlastnilo viacero majiteľov, medzi nimi aj Matúš Čák Trenčiansky. V r. 1348 a 1385 sa v listinách spomína už ako kráľovský majetok. V r. 1435 ho dostali do zálohy Perényovci, v r. 1440 Ján Jiskra. V r. 1483 dobili hrad vojská kráľa Mateja Korvína, od r. 1490 je správou hradu poverený kapitán Rakšaj, ktorého dcéru si vzal za ženu František Bebek a hrad dostáva ako veno. V r. 1551 ho pre hrozbu tureckého nebezpečenstva dáva prestavať podľa plánov taliana DaVerdaneho na mohutnú renesančnú pevnosť. Spolu s hradom sa vybuduje aj mestské opevnenie. Turci ho však dobyli, vlastnili ho 39 rokov. V r. 1593 ho cisárske vojská dobyli späť a hrad bol obnovený a viackrát upravený. Bola tu trvalo umiestnená posádka. V hrade sa konajú zasadania a porady okolitých žúp. V r. 1682 hrad dobyl za pomoci Turkov Thököly, hrad vyhorel a spolu s hradom zhorel aj župný archív, mesto bolo zničené. Odvtedy je hrad v ruinách. Od r. 1972 sa hradné ruiny konzervujú, verejnosti bol hrad sprístupnený v r. 1993. Zakonzervovaná je hodinová veža a múr s delostreleckými pozíciami stredného hradu. V obnovenej Bebekovej veži je historická expozícia. Polygonálne delové bašty zo 16. storočia si zachovali celý rad pôvodných, architektonických článkov a delových strieľní.
14) Nitra
Nitriansky hrad sa nachádza na skalnatom vrchu, ktorý bol osídlený už v 9. st. Súčasný vzhľad hradu pochádza zo 17. st. Pozostáva zo štyroch častí: z katedrály, biskupského paláca, hospodárskych budov a vonkajšieho opevnenia hradu. Najvýznamnejším historickým miestom a umeleckou pamiatkou na hrade je hradná katedrála. Jej najstaršou časťou je románsky kostol sv. Emeráma postavený v 11. st. V r. 1241 odolal vpádu Tatárov, po požiari v druhej polovici 13. st. ho prestavali a po zničení vojskom Matúša Čáka Trenčianskeho v r. 1317 pripojili k novostavbe gotického kostola. Dnešný vzhľad katedrála získala v r. 1710 až 1736, pričom z tohto obdobia pochádza aj zariadenie interiéru. Medzi jeho najvzácnejšie pamiatky patrí hlavný oltár s motívom Snímania z kríža v Dolnom kostole od rakúskeho sochára J. Perneggera vytvorený podľa obrazu D. Volteru. Pôvodne gotický Biskupský palác, ktorý stojí vedľa biskupskej katedrály, získal neskorobarokovú podobu tiež v prvej polovici 18. st. V 15. st. bolo vybudované gotické opevnenie hradu, ďalšie opevnenie bolo postavené v 16. st. na ochranu pred tureckými vojskami. Legendárna je najmä Vazilova veža, ku ktorej sa viaže povesť o väznení uhorského kniežaťa Vazula. Dnes na hrade sídli biskupský úrad a archeologický ústav Slovenskej akadémie vied.
15) Gerlachovský štít
Je to najvyšší štít (2655 m) Vysokých Tatier. Leží v juhovýchodnej rázsoche Zadného Gerlachovského štítu, od ktorého ho oddeľuje Gerlachovské sedlo. Z vrcholu pokračuje hrebeň na Kotlový štít, kde sa rozvetvuje a vytvára známy Gerlachovský kotol. Vrchol sa týči nad dvoma dolinami – Velickou a Batizovskou. Gerlachovský štít je pre svoju výšku, dostupnosť a krásnu horskú scenériu jedným z najnavštevovanejších vrcholov. Výstup na Gerlachovský štít je povolený len s horským vodcom.
Názov vystihuje polohu štítu na niekdajších tatranských pozemkoch Gerlachova. Jeho výškové prvenstvo dokázali barometrické merania jelšavského lesníka z koburgovského veľkostatku Ľudovíta Greinera (dovtedy sa pokladal za najvyšší vrch Kriváň, Lomnický alebo Ľadový štít). Merania tatranských štítov robil v r. 1937 a 1838, verejnosť však Greinerovu informáciu neprijala. Stalo sa tak až v 70. rokoch 19. st. Gerlach mal rôzne v minulosti mená: Gerlsdorfer Spitze, Gerlachfálvicsúcs, Štít Františka Jozefa, Gerlachovka, Štít Legionárov, Slovenský štít, Stalinov štít…
Pravdepodobne prvým človekom, ktorý dokázateľne stál na vrchole, bol v r. 1834 spišský Nemec Ján Still, učiteľ na katolíckej škole v Novej Lesnej. Na tejto túre sa zúčastnil spolu so svojím švagrom Gellhofom, staviteľom z Veľkej, Martinom Urbanom Spitzkopfom, mlynárom z Novej Lesnej a s dvoma ďalšími neznámymi lovcami kamzíkov. Slovenský prvovýstup cez Batizovskú próbu vykonali v r. 1875 horskí vodcovia zo Štôly Ján Ruman Driečny ml. a Ján Pasterňák.
16) Krásny Brod
Monastier Zoslania Svätého Ducha pri obci Krásny Brod v okrese Medzilaborce je jeden z najstarších a najvýznamnejších monastierov (monastyrov, kláštorov) gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Monastier – dnes zrúcanina kláštora a kostola baziliánskej rehole pochádza zo XVI. st. Jeho prvý drevený kostol spolu s kláštorom bol zničený r.1603. V r. 1752 bol vybudovaný barokový pútnický kostol a v r. 1759 postavili kláštor vedno s kaplnkou zázračného Obrazu Krásnobrodskej Madony. Kláštor i kostol boli v prvej svetovej vojne zničené a od roku 1915 ležia v ruinách. Zrúcanina kláštorného kostola Zostúpenia sv. Ducha je v súčasnosti zakonzervovaná. Kaplnka sa zachovala. Veľká plocha okolo chrámu so starými lipami a gaštanmi slúžila ako cintorín mníchov. Na sever od chrámu bola studnička s liečivou vodou. Okolie a časť sadu boli ohradené kamenným múrom.
Po nežnej revolúcii sa do Krásneho Brodu opäť vrátili baziliáni. V r. 2002 baziliáni vysvätili nový monastier, postavený len niekoľko desiatok metrov od ruín toho starodávneho.
17) Hervartov
Obec sa rozprestiera na východnom svahu pohoria Čergov. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z r. 1406, pravdepodobne však vznikla už v 11. st. V stredoveku patrila panstvu Hertník, neskôr mestu Bardejov. V minulosti sa popri poľnohospodárstvu darilo viacerým remeslám a to najmä tesárstvu, ovčiarstvu, korytárstvu a šindliarstvu. Hervartovské šindle pokrývali strechy v širokom okolí, najmä v stredovekom Bardejove. Dodnes v Hervartove vyrábajú kvalitný ručne štiepaný šindel.
Sakrálnou dominantou obce je rímskokatolícky chrám zasvätený sv. Františkovi z Asissi. Drevená gotická stavba pochádza z 15. st. a jeho architektúra sa zachovala až do dnešných čias. Kostol bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a zaradený do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kostol postavili z červeného smreka, je najstarším a najzachovanejším dreveným kostolíkom na Slovensku. K najcennejším častiam jeho interiéru patria gotické tabuľové obrazy a nástenné maľby z r. 1655 a 1805. Stavba sa skladá z polygonálnej svätyne, lode, sakristie a podvežia, ktorého úpravou vznikol babinec. Interiér prešiel viacerými zmenami, v časoch reformácie pribudli vzácne nástenné maľby z r. 1665. V 18. st. pribudla časť barokovej výzdoby a maľby J. Mirejovského. Hlavný oltár – oltár Panny Márie, sv. Kataríny Alexandrijskej a sv. Barbory – z r. 1460-1470 je zreštaurovaný do pôvodnej podoby.
18) Holíč
Mesto leží na severe Záhorskej nížiny 88 km od Bratislavy. Najstaršie pomenovanie Holíča – Wywar – Nový hrad sa vzťahuje na pôvodný vodný hrad. Vďaka výhodnej polohe na dôležitej obchodnej ceste sa pôvodný strážny hrad stal predmetom záujmu mnohých politických kruhov a centrom politického diania.
Po tatárskom vpáde r. 1241 začali Arpádovci budovať v Holíči kamenný hrad, pričom využili prírodné danosti miesta v tvare polostrova. V 13. st. sa stáva mesto sídlom pohraničného kráľovského komitátu, ktorý zaniká v r. 1296. Jeho nástupcom je hradné panstvo, ktorého veľkosť je doložená v donačnej listine kráľa Žigmunda v r. 1389. V r. 1228 zriadil Ondrej II. v Holíči pohraničnú colnú stanicu. Mestečko a hrad patrili kráľovi, ktorý ho zapožičiaval rôznym feudálom a tak sa medzi majiteľmi objavujú Matúš Čák Trnečiansky či Stibor zo Stiboríc, chvíľu ho vlastnilo aj České kráľovstvo. V druhej polovici 16. st. nahradila hrad pevnosť v tvare štvoruholníka s nárožnými bastiónmi a vodnou priekopou. Od r. 1506 boli majiteľmi Czoborovci a Révayovci, ktorí do stredu opevnenia postavili kaštieľ. V r. 1736 predal J. Czobor kaštieľ F. Lotrinskému. Noví majitelia kaštieľ prestavali podľa projektov J. N. Jadotu. Na výzdobe reprezentačných priestorov pracoval J. B. Chamant, ktorý pokryl steny a klenby niektorých priestorov zložitými kompozíciami nástenných malieb. Jeho dnešný neskorobarokový výzor je výsledkom prestavby na reprezentačné letné sídlo rodiny Habsburgovcov. Trojpodlažná obytná budova s pôdorysom v tvare písmena „U“ je obohnaná mohutným dvojnásobným systémom hradobného múru a priekopami, za ktorými do roku 1919 pokračoval rozsiahly ohradený park. V súčasnosti je kaštieľ bez využitia a verejnosti neprístupný.
Najreprezentatívnejším priestorom je Čínska sála, ktorej steny pokrývajú kožené maľované tapety s motívmi čínskej krajiny. Kaplnka má barokový vzhľad. Slávnostné schodište je zaujímavé svojím technickým riešením samonosnej konštrukcie na štíhlych vysokých stĺpoch a nie je klenuté. Barokovo-klasicistické fasády sú strohé. Súčasť areálu tvoria aj prízemné hospodárske budovy. K zámku priliehajú pozemky niekdajšieho parku, bažantnice a rybníka, ohradené kamenným barokovým múrom.
Odmenený výherca: Suchá Danka a Ľudka, Dolný Kubín
