Musíme milovať až to bolí! Nestačí povedať: Milujem! Musíme túto lásku vložiť do
konkrétnych skutkov. (Matka Tereza)

Slová „milujem ťa“ dnes vypúšťame z úst ako komiksovú bublinu, ktorá sa vznáša nad našimi hlavami s roztúženými výrazmi. Povedať niekomu „milujem ťa“ je rovnako nezáväzné, ako pochváliť mu auto alebo šaty. Slová o tom, že láska je spojená aj s bolesťou, sa zdajú byť ako nepatričné narušenie tejto idylky, ako moralizovanie, ktoré človeku komplikuje život. Vari bolesť nevyhnutne patrí k takému úžasnému pocitu, akým je zamilovanosť? Život nás však učí, že láska a bolesť chodia spolu v divnej symbióze, dokonca sa vzájomne potvrdzujú. Keď matka dáva dieťaťu život, vždy to bolí. No pre radosť z nového života matka na bolesť okamžite zabúda, láska ju premieňa na radosť… Lásku, samozrejme, veľmi bolí, keď jej niekto krivdí alebo keď naráža na nepochopenie a odcudzenie. Najviac ju však trápi, keď nevie, čo si má počať, aby pomohla tomu, na kom jej záleží. Musíme si položiť dôležitú otázku: Keď hovoríme, že milujeme, vydávame sa naozaj cele? Nie je to skôr tak, že chceme milovať, ale nechceme trpieť? Bolesť si nás aj tak nájde, aj keď nie sme ochotní prinášať obete. No a smrť nám nakoniec vezme aj to, čo nám bolo najdrahšie. Len skutočná láska a odovzdanosť znižuje prah našej chúlostivosti. Takú lásku spojenú s obeťou potom prijíma sám Pán a premieňa ju na radosť.