Je to len vzájomná sympatia, romantická zamilovanosť, citové vzplanutie, sex, cnosť alebo niečo viac?

Rozdielnosť predstáv o láske prináša veľa nedorozumenia a bolesti. Preto dnes mnohí psychológovia, ale aj duchovní, radšej používajú namiesto slova láska výraz prijatie. Lebo milovať niekoho v podstate znamená prijať ho – prijať ho takého, aký je. Tým však ešte nie je vyčerpaný celý obsah slova láska. Tá v sebe zahŕňa ďalšiu dimenziu. Milujúci totiž túži toho, koho prijal, aj nejako obohatiť, obdarovať. A to nielen tým, čo má, ale všetkým, čím aj sám je. Túži po dobre pre toho druhého a všetko pre to robí. Milovať znamená chcieť byť tu pre druhého a chcieť preňho len dobro.
Boh je láska (1. Jána 4,8). V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna… (1. Jána 4,10) Podstatou kresťanstva nie je naša láska k Bohu, ale Božia láska k nám. Božie slovo nás ubezpečuje o tom, že Boh miluje každého z nás. To znamená, že každého človeka prijíma a túži mu dať sám seba, túži po našom dobre a ponúka nám aj prostriedky na jeho dosiahnutie. Vrcholom svedectva o Božej láske k nám je fakt, že Boh sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, vzal na seba všetky naše previnenia a hriechy a umrel za nás. Smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista sa však iniciatíva Božej náklonnosti voči nám nekončí. Naopak. Stáva sa celkom osobným dotykom a oslovením: Božia láska je nám vyliata do srdca prostredníctvom Ducha svätého, ktorý nám bol daný (Rímskym 5,5). Takouto láskou nás miluje Boh a súčasne nám umožňuje milovať jeho aj ostatných ľudí. A to je nová schopnosť milovať. Tým sme pozvaní a taktiež spôsobilí odpovedať na Božiu lásku a vstúpiť s ním do skutočne dôverného vzťahu.
(podľa R. Cantalamessy)

Je láska slepá? Kto povedal, že je láska slepá? Veď len ona jediná vidí dobre: objavuje krásu tak, kde druhí nevidia nič… (André Frossard)