Opäť vám prinášame vyhodnotenie vašej obľúbenej HÁDANKY PRE VŠETKÝCH. Poďte sa pozrieť na tieto zaujímavé miesta Slovenska, trochu vám ich priblížime:


1. Levoča – radnica
Prvá písomná zmienka o Levoči je z r. 1249. Historické jadro mesta bolo v r. 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Nachádza sa v Hornádskej kotline na južnom úpätí Levočských vrchov, katastrálnym územím mesta preteká Levočský potok, prítok Hornádu.
Zaujímavosti: Hymna SR „Nad Tatrou sa blýska“ sa spievala prvýkrát v levočskom lýceu v 19 storočí. Na prednej strane stokorunovej bankovky bola zobrazená Madona z hlavného oltára v kostole sv. Jakuba zhotoveného v dielni Majstra Pavla. Na zadnej strane bankovky boli črty kostola sv. Jakuba a radnice, spolu s ilustráciou gotickej kamennej hlavy zo sakristie starého kostola Minoritov.
Mesto a jeho okolie bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej. Stará Levoča ležala po ľavej strane cesty, ktorá vedie z Levoče do Spišskej Novej Vsi, kde archeológovia vykopali základy románskeho kostola úctyhodných rozmerov: jeho dĺžka je 23,5 m, šírka lode je 12 m a apsida má niečo vyše 8 m. Bol to kostol sv. Mikuláša z prelomu 11. a 12. storočia. Ďalšia veľká osada sa nachádzala pri dnešnej Košickej bráne spolu s rotundovitým kostolom z 11. st. Keď v 12. storočí a tiež po pustošivých nájazdoch Tatárov v r. 1241 prišli do Levoče nemeckí kolonialisti, našli tu pôvodné osady, ktoré sa spolu s ich novými sídlami stali základom dnešného mesta.
V meste je zachované množstvo kultúrno-historických pamiatok – Chrám sv. Jakuba – s na svete najvyšším gotický oltárom (18,62 m) vyrobeným z lipového dreva v dielni Majstra Pavla v 16.st., Radnica, Evanjelický kostol, stredoveký pranier – klietka hanby a viac ako 60 meštianskych domov pochádzajúcich väčšinou zo 14.-15. st. tvoriacich Námestie Majstra Pavla. Námestie si zachovalo svoj stredoveký tvar obdĺžnika o stranách v pomere 3:1, ktoré patrí k najväčším námestiam tohto typu v Európe a spolu so zachovanými renesančnými domami svedčí o bohatstve mesta v stredoveku. Najpozoruhodnejšími zachovanými meštianskymi domami na námestí sú Thurzov dom, Dom Majstra Pavla, Mariássyho dom, Spillenbergov dom, Krupekov dom, Budova divadla, veľký a malý župný dom, Starý kostol minoritov, Starý kláštor minoritov – s jedinou úplne zachovanou krížovou chodbou na Slovensku zo 14. st., Barokový kostol a kláštor minoritov a veľa iných. Takmer kompletne zachovaný je aj hradobný systém, z 15 bášt a veží sa zachovalo šesť, z toho tri brány: Košická, Poľská a Menhardská.
Radnica – jej pôvod siaha do 15. storočia. V r. 1550 zhorela, ďalší požiar ju postihol v r. 1599. V r. 1615 ju rozšírili o južnú časť a arkády s podlubiami na prízemí i poschodí. Na fasádu medzi okná na poschodí boli umiestnené maľby. Predstavujú symboly občianskych cností: striedmosť, opatrnosť, udatnosť, trpezlivosť a spravodlivosť. Budova radnice je dnes spojená s renesančnou vežou, ktorá bola postavená v rokoch 1656 – 1661 a slúžila ako zvonica. V radnici na poschodí má svoje expozície Spišské múzeum.

2. Čertova skala pri obci Budča
Na Strednom Slovensku, neďaleko okresného mesta Zvolen, sa nad údolím rieky Hron vypína nevšedný geologický útvar. Nevšedný svojim tvarom, i názvom. Volajú ho totiž Čertova skala. Čertova skala je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Boky. Mohutná sopečná bomba z andezitu drží iba na tenkej tufovej podložke. Ojedinelý prírodný útvar vznikol odlišným zvetrávaním andezitovej a tufovej vrstvy. Sopečná bomba, ktorá má asi 5 kubických metrov, stojí na podloží z tufu pevne a menej odolnú tufovú časť prirodzeným spôsobom chráni. Mnohí návštevníci rezervácie skúšajú, či skala na stopke naozaj drží. Skala má však dobrú stabilitu.
Pôvod jeho vzniku a teda i názvu opisujú viaceré povesti, najčastejšie tradované ústnym podaním. Asi najrozšírenejšia z nich hovorí, že čert chcel v minulosti potrestať obyvateľov neďalekej obce Budča postavením priehrady. Preto vzal v noci veľký kameň až za kopcom v Dubovom a odtiaľ ho chcel preniesť do údolia Hrona. Lenže na svahu nad Budčou ho zastihol úsvit a ako bol osvietený prvými slnečnými lúčmi, skamenel aj so skalou na pleci…
Z prírodovedného hľadiska je vznik tohto skalného hríbu oveľa prozaickejší. Vznikol rozdielnym zvetrávaním nadložnej skaly a podložia. Skalné útvary podobného charakteru môžu byť vzhľadom na podložie nestabilné a keďže sa na ňom môžu akoby kývať, označujeme ich pojmom kývavce, alebo viklany. Pri Čertovej skale sa najnovšími výskumami ale zistilo, že by mala byť pevne spojená so svojim podložím a preto sa geológovia prikláňajú ku názvu skalný hríb. V rezervácii sú z drevín najčastejšie zastúpené drieň obyčajný a dub cerový. Rezerváciou vedie náučný chodník.

3. Topoľčiansky hrad
Hrad sa vypína na mohutnom dolomitovom brale na juhovýchodnej strane Považského Inovca priamo nad obcou Podhradie. Najstaršia písomná zmienka pochádza z r. 1235, kde sa uvádza ako kráľovský majetok. Neskôr vystriedal množstvo majiteľov. Od 13. storočia bol stredisko hradného panstva s 26 obcami. Pôvodné jadro hradu tvorila hranolová veža, palác a malé polkruhové predhradie s parkanom a priekopou. Od r. 1389 patril Széchényiovcom, v rokoch 1431-34 ho dobyli a užívala ho posádka husitského vojska. Keď dobylo hrad husiti, pôvodné jadro rozšírili o druhé veľké predhradie, ktoré na južnej strane zosilnili päťbokou vežou. Takto opevnený hrad vojsko uhorských magnátov nemohlo dobyť a muselo ho od husitov nakoniec vykúpiť za odstupné deväťtisíc dukátov. V r. 1434 ho kúpou získal župan Peter Čák. Hunyadyho vojská hrad v r. 1446 dobyli a vypálili. V druhej polovici 15. storočia sa hrad dostal aj s panstvom do vlastníctva rodiny Országovcov. Forgáchovci, ktorí získali hrad v r. 1595, boli jeho majiteľmi až do začiatku 18. storočia. V 16. storočí v rámci protitureckých obranných opatrení pristavili na východnej strane k hradu tretie predhradie a rozšírili jeho obytné priestory. Za protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí bol hrad viackrát poškodený a opravovaný. Začiatkom 18. storočia ho za povstania Františka II. Rákociho veľmi poškodili cisárske vojská. V polovici 18. storočia ho ešte opravili, ale neskôr, keď upadol jeho vojenský význam, začal pustnúť. Ďalšie, 18. a 19. storočie je obdobím neustálych majetkových zmien. Poslednými majiteľmi boli Stummerovci, ktorí sa v polovici 18. storočia presťahovali do pohodlného reprezentačného a priestranného kaštieľa v Továrnikoch (dnes súčasť Topoľčian). Koncom 19. storočia bola v romantickom slohu dostavaná hlavná veža, čím sa vytvorila aj nová silueta hradných zrúcanín, a zakonzervovaná časť opevnenia.

4. Banská Bystrica – mestský hrad Barbakan
Banská Bystrica leží vo Zvolenskej kotline, v údolí rieky Hron medzi Kremnickými a Starohorskými vrchmi a Poľanou. História mesta sa začala písať v 13. storočí. Z pôvodne slovenskej osady Bystrice sa zásluhou niekoľkých rodín saských kolonistov, ktorí na území dnešného mesta vytvorili hospodársko-správnu a remeselnícku základňu banskej výroby v tejto oblasti vyvinulo dôležité stredisko, ktoré v r. 1255 kráľ Belo IV. povýšil na mesto. Do novodobých dejín Slovenska sa mesto zapísalo 29. augusta 1944, keď tu bolo vyhlásené SNP – ozbrojený odpor proti fašistickej okupácii.
V roku 2005 bolo 510. výročie vzniku Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti. Tento banskobystrický mediarsky podnik so svojím obrovským komplexom spracovateľských závodov, dobre premyslenou organizáciou výroby, hustou sieťou skladov a podvojným účtovníctvom patril k najväčším a najmodernejším podnikom svojho druhu v Európskom baníctve a hutníctve.
Mesto Banská Bystrica bolo ako jedno z prvých miest na Slovensku vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Medzi najcennejšie pamätihodnosti patrí areál mestského hradu (Barbakan), námestie s kostolmi Panny Márie a sv. Kríža, starou radnicou, Matejovým domom, barbakanom a zvyškami mestského opevnenia. Srdcom mesta je veľké, obdĺžnikové námestie s Mariánskym stĺpom a šikmou hodinovou vežou. Námestie ohraničujú honosné meštianske domy, z ktorých sú najvýznamnejšie Beniczkého a Thurzov dom. Pešia zóna z námestia pokračuje aj na Dolnej ulici, kde je kostol sv. Alžbety a Bethlenov dom, v ktorom vyhlásili sedmohradské knieža Bethlena za uhorského kráľa. Historické meštianske domy sú aj na Lazovnej a Hornej Striebornej ulici. V mestskej časti Radvaň sa nachádza Tihaniovský kaštieľ.
Mestský hrad je charakteristická dominanta a symbol historického jadra s typickou siluetou dvojice cibuľovitých veží. Je situovaný hore na námestí. Vznikol popri pôvodnej baníckej osade, ktorá predchádzala založeniu mesta. Už v tých časoch tu stál farský kostol Panny Márie, ktorý sa v stredoveku stal centrom novej pevnosti. Funkciou mestského hradu bolo chrániť výnosy z ťažby drahých kovov, najmä z medi a striebra, a kráľovskú pokladnicu. Sídlil tu zástupca kráľa a cirkvi, schádzala sa tu mestská rada. Jednotlivé budovy rôznorodej funkcie obohnali spoločným opevnením, ktoré chránilo patriciát pred vonkajšími nepriateľmi i vnútornými nepokojmi, najmä počas baníckych vzbúr. Prvotné zemné valy a palisády neskôr nahradili vysoké kamenné múry posilnené baštami a umelou vodnou priekopou. V 16. storočí si turecké nebezpečenstvo vynútilo ich spevnenie a doplnenie. Z pôvodných hradieb sa zachovala asi štvrtina a zo štyroch bášt stoja tri: Farská, Banícka a Pisárska bašta. Areál mestského hradu sa skladá z neskororománskeho Kostola Nanebovzatia Panny Márie, neskorogotického Matejovho domu z 15. st., tzv. slovenského kostola – Kostol sv. Kríža z r. 1452, pôvodne gotickej, v súčasnosti renesančnej Starej radnice – Praetórium, budovy fary a kamenného opevnenia s baštami, vstupnou bránou s barbakanom s vežou, ktorým sa do areálu vchádzalo. Bol vybavý padacím mostom ponad vodnú priekopu. Súčasnú barokovú podobu barbakan nadobudol úpravami, ktoré si vynútil požiar v roku 1761. V roku 2005 – 2006 bol barbakan znovu rekonštruovaný.

5. Súľovské skaly
Národná prírodná rezervácia Súľovské skaly je časťou Súľovských vrchov. Nachádzajú sa približne 10 km smerom na juh od mesta Bytča. Je turisticky vyhľadávanou lokalitou. Ide o relatívne malú plochu územia s vysokou koncentráciou geomorfologických tvarov ako sú poskladané skalné veže, strmé bralá, ihly, okná, homole… s často bizarným tvarom. Na území rezervácie sa nachádza vzácna fauna aj flóra. Po celom území vedie značený náučný chodník vystavaný r. 1975, neskôr viackrát rekonštruovaný a upravený. Je dlhý 7,5 km a má 16 zástavok. Trasa náučného chodníka vedie centrálnou časťou Súľovských skál. Po celej ceste môžeme pozorovať treťohorné zlepence, z ktorých je budované celé územie. Môžeme tu vidieť Tiesňavy, Kamenný hríb, rôzne vežičky vymodelované vplyvom poveternostných podmienok, charakteristické útvary Sova a Sovička, Gotickú bránu – jednu z najkrajších a azda najznámejších útvarov v Súľovských skalách, mohutný amfiteáter, ktorý tvoria zlepencové veže Roháča, nepravú jaskyňu Šarkania diera, Obrovskú bránu, ktorá vznikla rozšírením pukliny v zlepencoch – je 8 metrov vysoká a pôsobí skutočne mohutným dojmom a 15 m vysoký, dvakrát zalomený vodopád. V Súľovských skalách sa nachádza aj zrúcanina Súľovského hradu. Hrad pochádza z 15. storočia. Jeho funkcia bola strážiť cesty. V r. 1550 ho zničil požiar a od r. 1763, kedy ho poškodilo zemetrasenie, je v ruinách. Aj vo zvyškoch múrov však môžeme obdivovať zručnosť stredovekých staviteľov, ktorí murivom dômyselne pospájali prírodnú skalu. Z vrcholu hradu je krásny výhľad: na severe je hrebeň Javorníkov, na západe Maníny, za nimi na obzore Vršatec, na juhu sa vypínajú Strážov, Kľak, Žibrid, Martinské hole. V blízkom okolí vidíme celý veniec Súľovských skál.

6. Krásna hôrka
Hrad Krásna Horka sa nachádza neďaleko Rožňavy, je situovaný na osamelom homolovitom kopci a tvorí dominantu širokého okolia. Hrad vznikol na ochranu stredovekej cesty, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského Rudohoria. Pravdepodobne stojí na mieste staršieho hradiska, ktoré poskytlo v r. 1241 útočisko kráľovi Belovi IV. pred Tatármi. Kráľ daroval Akošovcom (z ktorých pochádzajú Bebekovci) rozsiahle majetky v Gemeri, kde sa aj usadili a vládli na krásnohorských majetkoch vyše 300 rokov. Prvá zmienka o hrade pochádza z r. 1333. Z nej sa dozvedáme, že hrad dali v r. 1318 postaviť Mariássyovci, ktorí kúpili Krásnu Hôrku od Akošovcov. Pôvodný hrad tvorila hranolová veža a obytný palác so spoločným opevnením. V r. 1441 Jiskrovo vojsko obsadilo Gemer, ale hrad nezničilo. Keď posádka hrad opustila, patril až do r. 1566 opäť Bebekovcom. Hrozba tureckého vpádu a boje o kráľovský trón prinútili Františka Bebeka v r. 1539 – 1545 vybudovať nové opevnenie podľa projektov talianskeho architekta A. de Vedano. Bebek však skončil vo vyhnanstve, a keď v r. 1567 smrťou jeho posledného potomka, syna Juraja, vymrel celý rod, majetky obsadili cisárske vojská. Na hrade sa potom striedali kráľovskí kapitáni, čo hradu veľmi neprospievalo, pokiaľ sa na hrad nedostal mladý, ambiciózny Peter Andrássy. Keď hrad získal do dlhodobého prenájmu, začal koncom 16. st. s prestavbou hradu, ktorá napokon trvala 100 rokov. V r. 1642 získali Andrássyovci hrad donačnou listinou. Postupne ho prebudovali na šľachtické reprezentačné sídlo, ktoré obsahovalo všetky prvky dômyselnej obrany. Juraj Andrássy, syn Mikuláša, sa stal zakladateľom novej vetvy rodu. Hrad po r. 1710 upravili (súčasne z kaštieľom Betliar, ktorý vlastnil Štefan Andrássy). Baroková kaplnka vznikla prestavbou delovej bašty v r. 1770. Hrad v r. 1818 vyhorel, bol len núdzovo opravený. Juraj pokračoval v prácach a Krásna Hôrka sa napokon stala v roku rodovým múzeom, sprístupneným verejnosti po r. 1875. V r. 1903 gróf Dionýz Andrássy zriadil v priestoroch hradu pietne múzeum svojej manželky grófky Františky Hablawcovej. Neďaleko Krásnohorského Podhradia jej dal postaviť aj secesné mauzóleum, vystavané z rôznofarebného mramoru privezeného zo všetkých svetadielov. Sú v ňom sarkofágy D. Andrássyho a jeho manželky Františky. Socha psíka je od A. Stróbla. Andrássyovci hrad užívali až do r. 1945. Odvtedy je hrad majetkom štátu a po jeho pamiatkovej obnove je opäť sprístupnený verejnosti.
Základom expozície je pôvodné bytové zariadenie hradu a zbierky rodového múzea. Mimoriadne zaujímavý je interiér hradnej kuchyne v dolnom hrade, zbierka zbraní a výzbroje zo 16. a 17. storočia a bývalá zasadacia sien župných kongregácií Gemera v strednom hrade. Z hradného zariadenia sa zachovali aj pece, vzácna je modrá renesančná ornamentálna pec zo Spiša. Veľké bronzové kanóny pred hradnou bránou patria do pôvodného inventáru hradu.

7. Tatranská Javorina – drevený kostolík
Tatranská Javorina je malá obec pod Belianskymi Tatrami. Osada sa vyvinula zo sezónneho majera tzv. lendackého veľkostatku. Založenie železnej huty a hámrov roku 1759 vytvorilo podmienky pre trvalé osídlenie. Roku 1879 kúpilo javorinský revír pruské knieža Kristián Kraft Hohenlohe. Tatranskú Javorinu pretvoril v lesnícku osadu a v sídlo riaditeľstva svojho veľkostatku, nechal si tu vybudovať drevený poľovnícky kaštieľ (1885) a drevený kostol (1903), ktorý je dnes pamiatkou ľudovej architektúry.

8. Dobroslava – chrám sv. Paraskievy
Obec Dobroslava vznikla v doline, ktorá dostala v čase druhej svetovej vojny pomenovanie „Údolie smrti“. Odohrali sa tu najtuhšie boje. Aj dnes, v 21. st., o tom svedčí množstvo munície stále sa nachádzajúcej v okolí.
Drevený chrám v tejto obci vznikol na začiatku v r. 1705. Zaujímavosťou dreveného chrámu sv. Paraskievy je, že je postavený na pôdoryse gréckeho kríža. Je to jediný takto vybudovaný chrám na území Slovenska. Pôvodne bol jednoloďový. Chrám je kvôli svojmu tvaru v podstate päťdielny, päťpriestorový, hoci si zachováva klasické členenie: predsieň – loď – svätyňa. Postavený je na kamennom základe. Je vybavený troma vežami a piatimi krížmi. Strechy veží sú v tvare nízkej zrezanej pyramídy. Veža i stupňovité kupoly nad svätyňou i loďou sú zakončené baňami, obité vertikálne doskami a lištami, pokryté šindľom.V hlavnej veži je v súčasnosti zavesený zvon z r. 1790. V chráme sa nachádza vzácny ikonostas pochádzajúci z 18. st., ktorý má päťradovú architektúru – s ikonami rozmiestnenými na piatich poschodiach. Hlavný rad predstavuje ikony sv. Mikuláša, Bohorodičky Hodigitrie, Krista Učiteľa a ikonu sv. Paraskievy. Uprostred sú dvojkrídle cárske dvere so šiestimi medailónmi štyroch evanjelistov a Zvestovania. Druhý rad obsahuje ikony sviatkov v strede s ikonou Poslednej večere. Tretí rad je tzv. apoštolský, kde uprostred je Kristus Veľkňaz. Štvrtý rad je radom prorokov, skladá sa zo šiestich medailónov s dvojicami postáv. Vrchol ikonostasu tvorí trojramenný kríž, po stranách s Bohorodičkou a sv. evanjelistom Jánom. Piaty rad pozostáva z nasledovných ikon: Útek do Egypta, sv. Peter a Pavol, Vtelenie Božie, sv. Paraskieva. Interiér dopÍňajú aj iné umelecky a historicky cenné ikony a predmety. Gréckokatolícky chrám sv. Paraskievy bol zreštaurovaný v rokoch 1880 a 1932, keď k nemu pristavali dve bočné kaplnky, následkom čoho sa zmenil aj pôvodný trojdielny pôdorys stavby, ktorý má teraz tvar kríža. Posledné reštaurovanie exteriéru bolo v rokoch 2001 – 2002.

9. Banská Štiavnica – Kalvária
Banská Štiavnica je starobylé banské mesto, ktoré sa rozkladá na svahoch Štiavnických vrchov, ktoré sú sopečného pôvodu. V oblasti, ktorá bola osídlená už v neolite, vznikla okolo hradiska osada na vrchole kopca Glanzenberg. Bolo to na mieste, kde rudné žily vychádzali na povrch a dali sa ľahko dolovat‘. Nové súčasné mesto bolo založené na prelome 12. – 13. st. Po osídlení nemeckými kolonistami, ktorí zaviedli hlbinnú ťažbu, sa stala obec v r. 1245 slobodným kráľovským mestom. Ťažila sa tu polovica striebra celého Uhorska, neskôr aj zlato a neželezné rudy. V r. 1571 sa mesto stalo sídlom Hlavného komornogrófskeho úradu. V polovici 16. st. tu vznikla prvá svojpomocná charitatívna ustanovizeň Bratská pokladnica, ktorej členovia, baníci, sa navzájom finančne podporovali v starobe, chorobe, pri úmrtí a pod. V tomto období sa mesto dostalo na čelo svetového rozvoja v banskej technike. V r. 1627 použili v bani prvýkrát na svete pušný prach; v r. 1732 čerpali vodu z baní parným strojom. V tomto období vznikol v banskoštiavnickom revíri jedinečný vodohospodársky systém, pozostávajúci z vyše 40 umelých nádrží. Na jeho energetickej základni pracovali takmer všetky banské a úpravnícke zariadenia. V r. 1735 založili banské učilište, z ktorého r. 1763 vznikla Banská akadémia, prvá vysoká škola svojho druhu v Európe. V r. 1807 k nej pribudla Lesnícka akadémia. Pôsobil na nej aj významný profesor Ch. T. Delius, ktorý napísal prvú vysokoškolskú učebnicu baníctva na svete, ktorá bola preložená aj do francúzštiny. V rokoch 1525 – 1526 sa banskoštiavnickí baníci zapojili do najväčšieho protifeudálneho povstania v Európe. Banská Štiavnica mala v 18. st. až 24 tisíc obyvatel’ov. Bola tretím najväčším mestom v Uhorsku.
Okolo mesta je viacero dominánt. Banskoštiavnická kalvária, komplex kostolov a kaplniek na niekdajšom Ostrom vrchu, je dielo jedinečnej zladenosti a krásy. O jej vybudovanie sa zaslúžil člen jezuitskej misie, ktorá pôsobila v meste od r. 1649, páter František Perger. Celý jeho projekt sa realizoval pod jeho priamym vedením. Pracovali tu miestni murári, tesári, kamenári, ale aj drevorezbári, maliari a ďalší odborníci. Kalvária bola vybudovaná a kostoly a kaplnky zariadené za necelých sedem rokov, ako prejav vďačnosti Bohu. Prvou stavbou bol tzv. Horný kostol. V r. 1746 bola dohotovená kaplnka Božieho hrobu a Dolný kostol. Celý komplex pozostáva zo štyroch častí – z troch úvodných kaplniek, piatich väčších stavieb a kríža, zo siedmych staníc, postavených pri chodníku na ľavej strane od osi a zo siedmych staníc, postavených pri chodníku napravo od osi. Stanice majú tvar kaplniek s polkruhovito ukončeným obzorom. V plytkom obzore sa nachádza reliéf. Prvé tri znázorňujú odchod Ježiša na verejnú činnosť, pokúšanie od diabla a umývanie nôh. Prvou stavbou v osi Kalvárie je Dolný kostol. Jeho súčasťou je kaplnka, dve veže a oltáre v ich prízemí. Na jednej strane medzi kaplnkou a vežou je sakristia, na druhej strane byt strážcu Kalvárie. Kríž na kamennom podstavci stojí na svahu nad Dolným kostolom. Sväté schody sú napodobeninou rímskych svätých schodov pri Lateránskej bazilike. Na štiavnickej kalvárii je 34 schodov, v každom z nich bola relikvia niektorého svätca. Stanica Ecce homo (Hľa človek) je dvojetážová baroková kaplnka. V Spodnej časti je figurálna scéna korunovania tŕním, v hornej výjav, v ktorom Pilát ukazuje Krista zástupu. Horný kostol pozostáva z oválnej lode medzi hranolovými vežami. Loď má vysoký polkruhovito ukončený portál medzi dvojicami iónskych stĺpov, poškodených počas vojnových udalostí r. 1945. V lodi je oltár zasadený do umelo vytvoreného kopca kalvárie. Na kalvárii je trojica krížov s telom Krista a dvoch lotrov, pod krížom postava P. Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény. Pod oltárom je očistec. Kaplnka na opačnom svahu kopca (Boží hrob) obsahuje oltár a za ním hrob s mŕtvym telom Kristovým. Pri hrobe sú sochy troch žien s nádobami mastí. Sedem kaplniek na ľavej strane znázorňuje utrpenie Kristovo. Sedem kaplniek na opačnej strane znázorňuje bolesti P. Márie. Slávnostná posviacka celej Kalvárie sa konala 13. septembra 1751. Na sviatok Najsvätejšej Trojice prišli na Kalváriu vzácni hostia, medzi nimi aj cisár František Lotrinský. Náklady na kalváriu dosiahli 25 899 zlatých. Ale tento obnos nezahŕňal práce obetavých veriacich, ktorí ochotne a zdarma pracovali na tomto krásnom diele. Zalesnenie holého kopca sa robilo tiež premyslene. Pri pohľade z výšky vidieť, že výsadba bola urobená do tvaru kríža – smerujúca na štyri svetové strany.

10. Trenčiansky hrad
Trenčiansky hrad vznikol na mieste staršieho osídlenia, ktoré tu existovalo od doby bronzovej. Zo staršieho veľkomoravského hradiska sa v dobe vzniku uhorského štátu stal komitátny kráľovský hrad. Najstaršou kamennou stavbou hradu je predrománska rotunda. Koncom 11. st. vznikla kamenná útočištná veža. Svojou kónickou zbiehavosťou smerom k vrcholu tvorí na Slovensku ojedinelý prvok hradnej architektúry. Je stredobodom hradnej akropoly a najvýraznejšou dominantou panorámy mesta. V jej tesnej blízkosti vznikli jednotlivé hradné paláce. Najstarším bol zrejme Matúšov palác zo začiatku 14. st., z ktorého sa zachovala iba jedna stena, ktorá dnes tvorí súčasť Barborinho paláca. Hrad bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý z neho urobil svoj sídelný hrad a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. „Matúšovej zeme“ alebo aj Terra Mathei, pod ktorú patrilo takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Matúšovou smrťou v r. 1321 sa hrad vrátil do majetku uhorskej koruny, čiže kráľa Karola. Od 15. storočia sa pôvodne kráľovský hrad postupne dostával do rúk šľachtických vlastníkov, či už záložným právom alebo kúpou. Medzi najvýznamnejších patrili Thurzovci, Forgáčovci, tirolský gróf Pirrhus z Arcu, kráľovský taverník Juraj Zrínsky, Ladislav Popel mladší z Lobkovíc, vlastnícky podiel tu mali napríklad aj Rákociovci. Uhorský palatín Alexius Thurzo dal v polovici 15. st. postaviť v severnom rohu dolného nádvoria renesančnú Delovú baštu, ktorá svojimi delami chránila Hornú „Vodnú“ mestskú bránu s mostom. Anjuovskú dobu pripomína gotický Ľudovítov palác, ktorého stavba sa pripisuje synovi Karola Róberta Ľudovítovi. Gotický sloh reprezentuje i Barborin palác, ktorý vraj dal vystavať cisár Žigmund Luxemburský pre svoju druhú manželku Barboru Cellskú. Posledným, tretím palácom je Palác Zápoľských, ktorý dal postaviť zrejme Štefan Zápoľský. Jeho syn, neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský, prišiel o hrad zásluhou habsburského vojvodcu J. Katzianera, ktorého vojská hrad obľahli v r. 1528. Po ostreľovaní delami, ktoré spôsobilo výbuch hradnej prachárne sa posádka hradu vzdala. Po tomto hrad lepšie opevnili, pribudli dve suché priekopy, nové strieľne a smolné nosy, dve delostrelecké bašty nového typu, Jeremiášova bašta a Mlynská veža. Z architektonického hľadiska ide o unikátny fortifikačný systém, v strednej Európe ojedinelý. Nemenej unikátnou stavbou z tejto doby je i budova kasární pre hradnú posádku. Doba vlády Štefana Zápoľského zrodila i jednu z najstarších a najkrajších slovenských povestí o Studni lásky. V Paláci Zápoľských je dnes obrazáreň. Od r. 1548 prebiehali opravy hradu poškodeného Katzianerovými vojskami. Gróf Imrich Forgáč pozval na hrad talianskych a nemeckých kamenárskych majstrov a murárov, aby ho opravili a zveľadili, pribudol barbakan Prvej brány s dvoma valcovitými baštami. V r. 1594 získal záložné právo na hrad Štefan Ilešházi a v r. 1600 ho aj kúpil. Ilešháziovci už len dokončili rekonštrukciu, ktorú zahájil Forgáč. Vpád Turkov na Považie v r. 1663 inicioval posledné spevňovanie obrany hradu. Južné opevnenie bolo zosilnené barokovým hviezdicovým bastionovým prvkom. Cisár sem umiestnil vlastnú posádku, asi 400 mužov, a Ilešháziovci sa definitívne presťahovali do svojho nového zámku v Dubnici nad Váhom. Ku koncu 18. st. stratil hrad svoj vojenský význam a cisárska posádka odišla. Obrovský požiar 11. júna 1790, ktorý takmer zničil mesto, veľmi zasiahol aj hrad. Posledný člen slávneho rodu, Štefan II. Ilešházi predal v r. 1834 Trenčianske panstvo i s hradom bankárovi grófovi Georgovi Sinovi. Posledná majiteľka, Iphigenia De Castris D´Harcourt darovala hrad mestu Trenčín v r. 1905. Prvé opravy schátralých ruín začali ešte v r. 1912, systematická rekonštrukcia prebieha od r. 1956 dodnes.
Trenčiansky hrad nezažil iba vojnu a násilie. Hostil vo svojich múroch korunované hlavy takmer z celej Európy, bol tu poľský kráľ Kazimír, uhorský kráľ Karol Róbert, český kráľ Jan Luxemburský, Ľudovítom Veľkým, rímsky cisár Karol IV., cisár Žigmund Luxemburský, Matej Korvín, poľský kráľ Žigmund.
Trenčiansky hrad videl pod svojimi hradbami nepriateľské vojská českých a poľských kráľov, tatárske hordy, Bočkaiových a Bethlenových hajdúchov, cisárskych landsknechtov, janičiarov a bašibozukov tureckého sultána, Tatárov krymského chána, kompánie saského vojvodu, Kurucov i Labancov. Nikdy však nebol dobytý priamym útokom.

11. Komárno – bastion
Komárno je najväčším, najvýznamnejším a najzachovalejším pevnostným komplexom na Slovensku. Komárňanská pevnosť je jedinečnou ukážkou fortifikačnej architektúry 16. až 19. storočia. Možno tu vidieť bastiónový, polygonálny aj fortový systém opevnenia. Vo svojej dobe bola najväčšou a najsilnejšou obrannou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Vzhľadom k svojej monumentalite a zachovalosti patrí medzi unikáty aj v európskom meradle.
Výhodné strategické miesto na sútoku Váhu a Dunaja s brodom vzbudzovalo záujem od dávnych čias. Lokalita dnešnej pevnosti Komárna sa spomína v Anonymovom diele Gesta Hungarorum. V období tatárskych vpádov, kedy bola veľká časť nášho územia spustošená, sa dokázalo ubrániť len niekoľko silných hradov. Medzi ne patrilo i Komárno. V r. 1265 dostáva mestské práva. Vznik prvého murovaného hradu v Komárne možno datovať do rokov 1265 – 1268. V roku 1317 sa za hradbami komárňanského hradu bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi. Reprezentatívnu podobu renesančného paláca dala komárňanskému hradu prestavba v dobe panovania Mateja Korvína vykonaná talianskymi majstrami. Komárňanský hrad sa na konci 15. storočia stal významným komplexom budov s prepychovo vystavaným palácom, zodpovedajúcim náročným kráľovským požiadavkám. Charakter hradu a jeho ďalší vývoj zmenili až turecké vojny. Po obsadení Budína Turkami v r. 1541 rozhodol Ferdinand I. o výstavbe pevnosti v Komárne. Vyhotovením plánu komárňanskej pevnosti poveril P. Ferraboscu, ktorý navrhol päťuholníkový bastiónový systém. V r. 1546 sa začala výstavba pevnosti na mieste staršieho hradu. Zdokonalili sa zemné valy a prehĺbili vodné priekopy. Tým sa ukončila výstavba tzv. Starej pevnosti. Jarná povodeň v r. 1570 ju veľmi poškodila, a tak bola pevnosť pod osobným vedením U. Süessa znovu postavená. Jej tvar sa dodnes prakticky nezmenil.
K ďalšej dôležitej fortifikačnej činnosti došlo v dobe panovania Leopolda I., keď v rokoch 1663 – 1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná protiturecká reťaz prelomila. Stavajú sa ďalšie dve bastiónové pevnosti: pevnosť Leopoldov a Nová pevnosť v Komárne. Prvá etapa výstavby Novej pevnosti trvala do r. 1663 – vybudovali sa len zemné valy. Po r. 1663 sa začala druhá etapa výstavby, v ktorej namiesto dočasných zemných valov vybudovali bastióny a kurtíny z kameňa a pálených tehál. Projekty vypracoval F. Wymes. Dôkladná výstavba Novej pevnosti bola ukončená v r. 1673. Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare. Pred jej hlavnou bránou bol vystavaný nepravidelný ravelin, chrániaci vstup. Nová pevnosť mala väčšiu rozlohu než stará, mala tiež tvar päťuholníka a jej dva východné bastióny sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným bastiónom Starej pevnosti. Z piatich bastiónov Novej pevnosti bol najväčší západný s hrotom smerujúcim k mestu. Široká vodná priekopa okolo obvodových múrov sledovala tvar pevnosti. V hradbách boli vybudované kazematy. Pevnosť zažila zaťažkávajúcu skúšku v r. 1594, keď sinanský paša so stotisícovým vojskom celý mesiac bez úspechu obliehali pevnosť. Keď turecká armáda utrpela v r. 1683 pri Viedni závažnú porážku, začala hraničná pevnosť strácať na svojom význame a starostlivosť o jej údržbu klesla na minimum. Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783 na dlhší čas spečatili jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a z toho dôvodu ju vojsko opustilo. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v roku 1784 predané na dražbe.
Až vplyvom napoleonských vojen sa začala nová expanzia výstavby pevnostného systému Komárna. Vybudovalo sa tehlové severné krídlo Novej pevnosti, ktoré bolo dovtedy zo zeminy. Túto činnosť možno nazvať aj treťou etapou výstavby Novej pevnosti. Práce sa začali v r. 1808, pribudli aj kasárne a veliteľská budova. Neskôr prestavali aj Starú pevnosť. V priebehu 19. stroročia pokračovala veľkorysá výstavba pevnostného komplexu polygonálneho typu ďalšími prvkami – Palatínskou líniou, Vážskou líniou, Vážskym a Dunajským predmostím, fortom Sandberg a fortom Igmánd až do dnešnej podoby. Po výstavbe týchto fortifikačných prvkov plnili centrálne pevnosti už len úlohu bastiónového vnútorného opevnenia. Fortifikačný systém Komárna je v podstate zachovaný. K rozbúraniu niektorých častí pevnosti došlo ešte v prvej polovici 20. storočia. Tento osud postihol vonkajšie články a priekopy centrálnych pevností a časti Palatínskej línie. Z bastiónu sa zachovala len Bratislavská brána.
Okrem pevnosti a objektov pohraničného opevnenia sa v Komárne nachádza ešte jeden zaujímavý objekt. Ide o fort (opevnenú strážnicu) pri železničnom moste. V rakúsko-uhorskej monarchii sa podobné stavby realizovali na ochranu dôležitých mostov a komunikačných uzlov. Je to jediný objekt tohto druhu na našom území. Zo stavebného hľadiska ide o jednopodlažnú stavbu obdĺžnikového pôdorysu. V stenách objektu sa nachádza veľké množstvo strieľní, určených pre pechotné zbrane. Objekt nemal delostreleckú výzbroj. Okrem strieľní sa v stenách objektu nachádzajú aj okná s kovovými okenicami, opatrenými zatvárateľným strieľňovým otvorom.

12. Brežany – chrám sv. Lukáša
Obec Brežany leží v Šarišskej vrchovine v okrese Prešov. Najstaršia písomná správa o Brežanoch je z r. 1329. Dedina vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou už v druhej polovici 13. storočia. Do roku 1956 sa obec úradne nazývala Bujakov, predtým Buják. Brežany boli a sú filiálkou starobylej gréckokatolíckej farnosti Klenov. Kostol je z architektonického pohľadu atypická trojdielna zrubová stavba s výraznými vplyvmi gotickej rímskokatolíckej sakrálnej architektúry. Typická je samostatne stojaca veža, ktorá je obitá doskami a má ihlanovitú strechu. Drevená zrubová stavba tohto chrámu sa skladá z presbytéria s rovným uzáverom a pozdĺžnej lode. Presbytérium tvorí s loďou jednotný celok. Má lomený strop, zatiaľ čo v lodi je rovný. V interiéri je trámová konštrukcia vymazaná hlinou. Vysoká sedlová strecha je pokrytá šindľom. Barokový ikonostas pochádza z r. 1773. Je viacradový, s čiastočne obnovený maľbami. Členený je točenými stĺpmi s vínnou révou. Ikonostas zachováva tradičnú byzantskú schému rozmiestnenia ikon. Bočný oltár Piéty je maľovaný na dreve, ďalší bočný oltár Krista s Knihou života je z druhej polovice 18. st., chór je z polovice 18. storočia. Na jeho parapete sú maľované scény Utrpenia Pána s cyrilskými nápismi, oddelené iluzívnymi barokovými stĺpmi s vínnou révou. Obraz Korunovania Panny Márie od Františka Ferdynandyho z r. 1782 je vložený do stĺpovej oltárnej barokovej architektúry. V súčasnosti je kostolík plne funkčný a slúžia sa v ňom rímskokatolícke bohoslužby. Kostolík je súčasťou historického cintorína, kde sa nachádzajú aj vyše storočné hroby a kríže.

13. Betliar
Sedem kilometrov od baníckeho mestečka Rožňava sa nachádza malebná dedina, ktorá sa môže pýšiť honosným kaštieľom s pôvodným zariadením a zbierkami. Nebol spustošený ani počas vojny. Osadu Betliar, ako súčasť rozsiahleho brzotínskeho panstva v stredoveku vlastnili Bebekovci, a pravdepodobne oni si na mieste dnešného kaštieľa dali postaviť malý vodný hrádok. Bebekovci však už v r. 1566 museli územie Horného Uhorska opustiť a ich majetky prešli do rúk cisárskeho dvora, ktorý ich spravoval prostredníctvom kapitánov z hradu Krásna Hôrka. V r. 1578 bol na Krásnu Hôrku prevelený Peter I. Andrássy, čím sa v Gemeri začalo takmer štyristoročná „vláda“ jeho rodu. Počiatočné fázy stavebných dejín kaštieľa sú nejasné. Vieme len o dvoch rozsiahlych stavebných úpravách kaštieľa, ktoré sa spájajú s menom rodu Andrássy, ktorý koncom 18. storočia získal grófsky titul a stále viac sa angažoval v železorudnom priemysle. Kaštieľ bol vo vlastníctve Andrássyovcov takmer nepretržite až do r. 1945, len niekoľko rokov 19. storočia bol v rukách rodu Nádasdyovcov (kúpou od Imricha Andrássyho), ktorí ho zasa predali Pálffyovcom a Grovestinsovcom. Starý rodový majetok so sídlom získal späť pre Andrássyovcov gróf Emanuel I., ktorý sa stal významnou osobnosťou Uhorska, prezývali ho „Železný gróf“. Práve k jeho menu sa viaže posledná veľká prestavba kaštieľa v rokoch 1881 – 1886, ktorá mu dala dnešný vzhľad. Pôvodný klasicistický objekt bol nadstavený o jedno celé poschodie, na západnej strane vybudovali mohutnú vežu schodiska, na východnej strane zase vežičku podľa vzoru veže slávneho sedmohradského hradu Hunyadiovcov Vajdahunyad (Nebojsa) s dlátkovou strieškou, ostatné veže majú striešky francúzskeho typu. Táto prestavba sa podpísala aj na interiéroch sídla, ktorého funkcia sa zmenila na výlučne poľovnícko-reprezentačnú. Pohodlie rodiny i hostí zabezpečovali salóny, pracovne, herňa i apartmány s kúpeľňami. Najväčšou cennosťou je ústredná knižnica, kde je vyše 20 000 zväzkov najmä teologických, historických, geografických a filozofických diel z 15. až 19. st., napísaných v 15 rôznych jazykoch. Okrem vzácnej knižnice je v kaštieli vzácna zbierka obrazov a múzeum historickej bytovej kultúry. Okolo kaštieľa je anglický park, ktorý je zapísaný v zozname svetových historických záhrad. Je najväčším udržiavaným parkom na Slovensku. Vznikol na ploche 70 ha.

14. Divín – kostol Všetkých svätých
Obec Divín sa nachádza v severnej časti regiónu Novohrad na hranici okresov Lučenec a Detva a v blízkosti vodnej nádrže Ružiná. S históriou obce sa spája množstvo významných rodov pôsobiacich počas jej vývoja v Novohrade. Vybudovali tu hrad, ktorý hral významnú úlohu najmä v dobe tureckých vojen, pod ním drobný renesančný kaštieľ, malú barokovú kaplnku a pôvodne gotický kostolchránený pozoruhodným protitureckým bastiónovým opevnením.
Samotná obec, kedysi poddanské mestečko, bola v minulosti opevnená. Meno Divín sa v zemiach západných a južných Slovanov vyskytuje častejšie. Na všetkých lokalitách označených týmto menom sa spravidla vyskytuje vyvýšené miesto, ktoré starí Slovania považovali za sídlo božstva, a pod ním nejaká vodná plocha, ktorú považovali za sídlo démonov. Táto situácia bola aj v našom Divíne. Tu vyvýšené miesto tvoril dnešný hradný kopec, pôvodne skalné bralo strmo sa dvíhajúce nad sútokom dvoch potokov, okolo ktorých sa naširoko rozkladali močiare. Slovanské osídlenie sa tu zachovalo nepretržite dodnes. Dokazujú to archeologické nálezy datujúce slovanské osídlenie až do doby avarsko–slovanskej, aj miestne názvy slovanského pôvodu z 9. až 11. storočia. Väčšina z nich zároveň umožňuje rekonštruovať systém strážnych miest, ktoré chránili priechody do oblastí obývaných slovanským obyvateľstvom Zdá sa, že s týmto prvotným slovanským osídlením súvisia aj počiatky hradu.
V súvislosti so Zlatou bullou Ondreja II. z r. 1222 sa Divín spomína ako mesto s kvitnúcou farnosťou, teda aj s kostolom. Farnosť Divín sa prvýkrát samostatne spomína v sérii fár Ostrihomského arcibiskupstva v roku 1397. Divín aj s kostolom boli údajne zničené aj počas „husitských potuliek“ po Novohrade v r. 1440. Po nešťastnej bitke pri Moháči sa celý Novohrad dostal pod tureckú moc. Odolával len hrad Divín a pri pokusoch o jeho dobytie v r. 1554 si to opäť odniesol kostol, lebo Turci vypálili podhradie aj kostol. Ján Balassa, vtedajší pán hradu, dal kostol opraviť, do tohto obdobia sa datuje aj vybudovanie pôvodného ohradného múru okolo kostola. Ďalšia obnova hradu a kostola bola až po oslobodení Divína spod tureckej správy. No v r. 1605 bol kostol opäť spustošený Bočkayovými hajdúchmi počas stavovských povstaní v Uhorsku. V r. 1657 dal hradný pán Imrich III. Balassa prestavať pôvodný kostol, v podstate ho dal len zväčšiť a opevniť bastiónovým opevnením, ktoré tvoria vysoké hradné múry na pôdoryse nepravidelného štvoruholníka. Nevieme, prečo dal Imrich III. Balassa kostol tak náročne opevniť, môžeme sa len domnievať, že chcel chrániť obyvateľov podhradskej osady, alebo chcel pod hradom vytvoriť ďalší oporný bod, ktorý by viazal nepriateľské sily pri obliehaní hradu. Hrad aj s obcou boli totiž viackrát obliehané, čo spôsobilo veľa škôd. Po r. 1686, keď sa pánom divínskeho panstva stal Štefan I. Zichy, nastali pre mestečko (práva mu udelil v r. l650 Imrich III. Balassa) oveľa lepšie a pokojnejšie časy. Stal sa dobrým patrónom mestečka i jeho kostola. Z pokoja bol Divín vyrušený za Rákoczyho povstania v r. l708, keď s Čajaghy, jeden z náčelníkov povstania aj s svojím oddielom usídlil medzi múrmi kostolného dvora a odtiaľ napádal cisárske vojsko. Pokoj opäť nastal až po uzavretí szatmarského mieru v r. 1711. Kostol znova opravovali. V tom čase ho skrášľovalo 5 oltárov. K divínskej katolíckej farnosti patrilo jedenásť filiálok. Ďalší veľký požiar v r. 1773 zaznamenal novú skazu pre mesto a jeho obyvateľov. Podstatné stavebné zmeny a úpravy kostola sa udiali koncom 19. a hlavne v priebehu 20. storočia. Ich priebeh a štruktúra charakterizujú postoje správcov farnosti, ale i situácia v mestečku pod hradom Divín.

15. Ľubovniansky hrad
Najstaršia písomná zmienka o meste Stará Ľubovňa je z r. 1292. Po postavení hradu Ľubovňa sa obec zmenila na podhradie a tým sa zväčšil jej význam. Pre rozvoj mesta bol významný rok 1364, kedy kráľ Ľudovít I. povýšil Starú Ľubovňu na kráľovské mesto a dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov. Ďalší vývoj podstatne ovplyvnilo zálohovanie územia poľskému kráľovi v rokoch 1412 až 1772. Mesto sa stalo známym hospodárskym a kultúrnym centrom. Po skončení zálohu mesto stratilo výnimočné postavenie, opustili ho úradníci a šľachta. Stará Ľubovňa sa stala centrom len širšieho okolia.
Dominantou mesta je bezpochyby hrad Ľubovňa, ktorý sa vypína na vápencovom brale. Prvá písomná zmienka o hrade ako o jednom z kráľovských sídiel je z r. 1311. Najstaršiu časť hradu tvorí hlavná veža a gotický palác. Do jeho najstaršej histórie sa zapísali príslušníci významných uhorských šľachtických rodov: Omodejovci a Drugethovci. V závere 14. storočia hrad navštívila kráľovná Mária i panovník Žigmund Luxemburský. Najvýznamnejšia udalosť v dejinách hradu sa odohrala v r. 1412, keď tu panovníci Uhorska a Poľska podpísali dohodu o mieri. V rovnakom roku dal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský poľskému panovníkovi Vladislavovi II. Jagellovskému do zálohu Ľubovniansky hrad a ďalších 16 spišských miest. V rokoch 1412 – 1769 sídlili na hrade poľskí starostovia zálohovaných spišských miest, čo prospelo jeho rozvoju. K najznámejším starostom patrili príslušníci poľských šľachtických rodov – Kmitovci a Lubomirskí. V čase, keď hrad spravovali Poliaci, ho svojou návštevou poctili aj panovníci: Vladislav II. Jagiello, Ján Albert, Ján Kazimír a Ján III. Sobiesky. V rokoch 1655 – 1661 v ňom boli pred Švédmi ukryté poľské korunovačné klenoty. V r. 1553 zasiahol hrad veľký požiar. Poľský kráľ Žigmund August nariadil jeho obnovu, počas ktorej sa zmenil na veľkú renesančnú pevnosť. Na najneprístupnejšom mieste hradného brala vybudovali podľa plánov J. Frankensteina veľkolepý renesančný palác. Taliansky architekt A. Italicus zasa vybudoval v tom čase najmodernejší západný bastión. Ďalšia veľká prestavba hradu pod vedením viedenského architekta Pochsbergera sa udiala v polovici 17. storočia za starostovania Stanislava Lubomirského. Vybudovali novú vstupnú bránu, východný bastión, ranobarokový palác a kaplnku. Opravné práce pokračovali ešte v polovici 18. storočia pod vedením talianskeho architekta F. Placidiho. Po r. 1772, keď sa skončila poľská správa nad časťou územia Spiša, stratil Ľubovniansky hrad svoje významné postavenie. Začiatkom 19. storočia sa dostáva do rúk uhorského šľachtica Juraja Felixa Raisza, od r. 1883 sa stal majetkom poľského šľachtického rodu Zamoyských. Posledným súkromným majiteľom hradu (do r. 1945) bol gróf Ján Zamoyský, ktorého manželka Izabela de Bourbon pochádzala zo španielskeho kráľovského rodu. K najcennejším objektom hradu patrí hlavná veža, v barokovom paláci je expozícia dobového nábytku a v bastióne expozícia Zamoyských. Pod hradom je skanzen ľudovej architektúry.

16. Rajecká Lesná – betlehem
Rajecká Lesná – po starom Frivald je známe pútnicke miesto asi 26 km južne od Žiliny. Prvá písomná zmienka o nej z roku pochádza z r. 1413. Dnes sem ročne prichádzajú tisícky ľudí, aby navštívili farský kostol Narodenia Panny Márie so sochou Frivaldskej Panny Márie zo 16. st. Stojí tu aj kalvária, pod ktorou vyteká liečivý prameň.
V strede obce, hneď vedľa kostola, stojí Dom Božieho narodenia. V novembri 1995 bol v tomto dome otvorený Slovenský Betlehem. Je to obdivuhodné dielo majstra Jozefa Pekaru z Rajeckých Teplíc, ktoré začal v r. 1980 a tvoril ho pätnásť rokov. Myšlienkou J. Pekaru bolo včleniť do biblického prostredia obrazy zo života slovenského ľudu. Stredobodom celej kompozície je chudobná maštaľ. Okolo Ježiša v jasličkách, Márie a Jozefa, sú aj postavičky dedinského chlapčeka, ktorý prináša svoju obľúbenú hračku – koníka, troch kráľov Gašpara, Baltazára a Melichara, pastierov a zvieratiek. Ďalšie postavy prichádzajú v sprievode pred maštaľ, na ich čele sú sv. Cyril a Metod. Celý betlehem je plný rôznych postavičiek, typických pre určité oblasti Slovenska, napr. čičmianska rodina prináša krčah mlieka, vinohradníci prinášajú putne hrozna, sú tu drotári, chlap a žena s košíkom hríbov zo Ždiaru, chlapec z Detvy nesie na rukách jahňa, muž, ktorý nesie fujaru, druhý gajdy, žena zo Šariša nesie košík s husou… Nad maštaľkou je mohutná pastvina, na ktorej pasie pastier 122 oviec. Pomáha mu ovčiarsky pes. Medveď kradne ovcu, naháňa ho pes, mladý pomocník a starý bača. Dielo zobrazuje aj práce a remeslá, ktorými sa voľakedy náš ľud zaoberal, jeho národné kroje, zvyky a spôsob života. Postavy, ktorých je asi 300, sa pohybujú, pracujú, i zabávajú.
Scéna Božieho narodenia sa nachádza uprostred a je začlenená do obce Rajecká Lesná. Okolo nej sú zastúpené všetky slovenské regióny, sú tu hrady Devín, Bratislava, Trenčín, Orava…, katedrály v Nitre, Trnave, Spišskej Kapitule, Košiciach a iné. V pozadí sa týči Kriváň, symbol slovenskej krajiny. Celý betlehem je 8,5 m dlhý, 2,5 m široký a 3 m vysoký.

17. Bojnický zámok
Dejiny mesta sú spojené s Bojnickým hradom. Už v prvej písomnej zmienke o Bojniciach z r. 1113 sa spomína bojnické podhradie, čím sa stal hrad najstaršou historicky doloženou stavebnou pamiatkou Bojníc. V tejto listine je aj zmienka o fare, kostol sa však spomína až v roku 1244. V listine sa uvádzajú aj liečivé pramene. Rozvoju Bojníc napomohlo získanie mestských výsad, ktoré im udelil kráľ Ľudovít I. v r. 1366.
Hrad bol pôvodne drevený, ktorý sa vyvinul zo staršieho hradiska. V priebehu 13. st. bol už ako majetok rodu Poznanovcov postupne prebudovaný na kamenný. Obvodové múry hradu priliehali k nerovnostiam skalnatého terénu a tvorili nepravidelný pôdorys so širokým opevnením. Koncom 13. st. sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky, hrad mu patril do r. 1321. Po ňom sa tu v 14. a 15. storočí vystriedali majitelia z rôznych šľachtických rodov: Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci. Výsledkom vtedajších stavebných aktivít je dodnes zachovaný pôdorys v tvare pretiahnutého oválu strednej obytnej časti hradu postavenej okolo malého nádvoria so studňou. Bojnický hrad i panstvo boli vždy kráľovským majetkom. Kráľ ich prideľoval do zálohy alebo dedičného vlastníctva oddaným veľmožom. V r. 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Podľa povestí sám kráľ Matej rád chodieval do Bojníc a sedával pod lipou oproti vstupu do hradu, ktorú nazvali lipou kráľa Mateja. V jej tieni údajne diktoval úradné listiny začínajúce slovami: Sub nostris dilectis tillis Bojniciensibus… Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská, ktoré ho obývali ho až do r. 1526. Vtedy bolo vybudované mohutné hradné opevnenie, ktoré zostalo zachované v murive aj s vežami dodnes. K vstupnej bráne s padacím mostom sa pripájali vnútorné hradné múry prerušované v pravidelných odstupoch štyrmi vežami. Zároveň bolo vybudované aj vonkajšie parkanové opevnenie. V r. 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Thurzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Po vymretí rodu Thurzovcov hrad opäť pripadol korune a kráľ Ferdinand III. ho v r. 1643 daroval Pavlovi Pálffymu za pomoc v boji proti Turkom a odbojnej uhorskej šľachte. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. V tejto stavebnej etape so starým jadrom hradu príliš nepočítali. Obytné a reprezentačné priestory sa presunuli do predhradia. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa už v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v r. 1852 jeho posledný majiteľ – gróf Ján František Pálffy. Bol významným súkromným zberateľom. Jeho vrodený cit pre umenie sa odzrkadlil v zámernom a systematickom zbieraní umeleckých predmetov. (Po jeho smrti, v roku 1910, odhadli jeho majetok na 90 miliónov korún. Okrem viedenského a budapeštianskeho paláca mal na Slovensku šesť sídiel: palác v Bratislave, kaštieľ v Kráľovej, kaštieľ v Pezinku, zámok v Bojniciach, kaštieľ v Suchej nad Parnou a kaštieľ v Trstenej na Ostrove.) Pálffy sa snažil vytvoriť z hradu jednotný slohový celok exteriéru i interiéru, preto ho dal prestavať podľa vzoru francúzskych gotických zámkov v údolí rieky Loire. Hlavným architektom prestavby bol bratislavský architekt J. Hubert. Rozsiahla neogotická prestavba zmenila hrad na čarokrásny zámok. Gróf Pálffy sa jej úplného dokončenia nedožil, pretože zomrel vo Viedni 2. júna 1908. Už vo svojom testamente gróf Pálffy vyslovil želanie, aby jeho paláce vo Viedni a Budapešti, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach boli sprístupnené pre verejnosť a aby umelecké diela zostali na pôvodných miestach a prehliadka bola umožnená všetkým záujemcom. Dnešné múzeum je súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol zámok vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

18. Vyšný Kubín – Kubíniovský kaštieľ
Vyšný Kubín sa nachádza neďaleko okresného mesta Dolný Kubín, leží v údolí 2 kopcov, Veľký Choč a Vyšnokubínske skalky. V obci sa nachádzajú vzácne kultúrne pamiatky: kostol Svätej Trojice z 15. st., Kubíniovský kaštieľ zo 17. st., Arpádovský kaštieľ z 18. st., najstaršia zachovaná budova – drevenica je z r. 1699 a stará lipová aleja.
Obec sa spomína už v r. 1325 ako Superior Kolbin, neskôr ako Felseukolbyn alebo Kubbyn a v r. 1920 ako Horný Kubín. V tomto roku magister Rytier Dônč daroval osadu potomkom grófa Hudku z Liptova. Začali sa dejiny rodov Kubínyovcov a Meškovcov, ktorých potomkovia žijú na Orave dodnes. V r. 1355 kráľ Ľudovít túto obec ju oddelil od Oravského panstva a pridelil ju vyšnokubínskym zemanom. Odvtedy sa Vyšný Kubín spomína ako zemianska dedina. Za zemianske rodiny sa pokladali: Kubínyiovci, Meškovci, rodina Orszáhg-Gazda a Ivanovičovci. Narodili sa tu Pavol Országh Hviezdoslav, (vlastným menom Pavol Országh) – slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ i spisovateľka Margita Figuli. V r. 1778 mala obec 455 obyvateľov, dnes okolo 550.
Vo Vyšnom Kubíne sa nachádzajú dva kaštiele. Arpádovský kaštieľ – horný, dnes v ňom sídli obedný úrad. Kubíniovský kaštieľ – dolný je renesančný a pochádza zo 17. st. Tvorí ho prízemná budova s dvomi nárožnými vežičkami s cibuľovitými strechami. Medzi barokovými vežami sú trojuholníkové tympanóny. V jeho areáli sa nachádzajú chránené vzácne dreviny – smreky a červené smreky. Kaštieľ je chránená kultúrna pamiatka. Verejnosti nie je prístupný.

Výhercovia:

Budáčová Jana, Ružomberok
Stančeková Ľubica, Hybe