Dlho sme čakali na vaše odpovede na našu hádanku. Asi sme vybrali naozaj menej známe lokality, pretože sme dostali pomerne málo a veľmi opatrných riešení. Nech vás to však do budúcna neodradí, veď pokúste sa aspoň hádať! I keď na internete dnes nájdete naozaj všetko, len to chce trochu námahy a trpezlivosti.
Teraz vás zavedieme aspoň na našich stránkach na tieto zaujímavé miesta Slovenska a trochu vám ich priblížime. Tu je správne riešenie minuloročnej hádanky:
1) Smolenický zámok
Pod malebným juhovýchodným úpätím Malých Karpát sa rozprestiera obec Smolenice. Po prvýkrát sú doložené v listine z roku 1256 ako villa Solmus. Názov Smolenice je pravdepodobne odvodený od smoliarov, výrobcov smoly. Smolenice patrili v 13. storočí do komplexu pezinsko-svätojurských grófov, koncom 14. stor. Ctiborovi zo Ctiboríc, potom opäť pezinsko-svätojurským grófom, v 16. stor. Országovcom a od 17. stor. sa stali poddanskou obcou hradu Smolenice, ktorý patril Pálffyovcom. Na prelome 15. a 16. stor. sa stali Smolenice mestečkom, boli ohradené stavaným múrom so strážnymi vežami, baštami. Hrad bol pôvodne gotický, postavený v 15. storočí. Patril uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému a plnil funkciu strážneho hradu pri obchodnej Českej ceste. Počas niekoľkých storočí Smolenický hrad prekonal ťažké obdobie. V období Napoleonských vojen vyhorel a zostalo po ňom iba torzo. Terajší Smolenický zámok sa začal budovať na rumoviskách hradu z roku 1853. Výstavbu hlavnej budovy začal v roku 1911 nový majiteľ Jozef Pálffy starší. Z pôvodného hradu zostali len bašty. V súčasnosti je zámok súčasťou Kongresového centra SAV.
2) Morské oko
Morské oko je veľkou prírodnou zvláštnosťou slovenskej prírody. Nachádza sa na východnom Slovensku v pohorí Vihorlat. Vzniklo sopečnou činnosťou. Mohutný zosuv z východného svahu Motrogonu a Jedlinky zahradili dolinu potoka Okna a za vzniknutou bariérou vzniklo prírodné jazero. Morské oko je výnimočné svojim pôvodom, polohou aj fyzikálno-chemickým a biologickým režimom. Leží v nadmorskej výške 619 m a dosahuje hĺbku až 25,1 m. Maximálna dĺžka jazera je 775 m a šírka 312 m. Dnešná podoba jazera existuje od osemdesiatych rokov 19. storočia, keď bol vybudovaný umelý priehradný múr. Asi 7 ha plocha jazera po zvýšení vodnej hladiny o 5 m vytvorila dnešnú plochu 13,8 ha. Do jazera ústi 6 stálych prameňov a niekoľko periodických. Prebytočnú vodu z jazera odvádza potok Okna. Pobrežie je veľmi členité. Jeho západná a severná časť má mierny sklon a je pokrytá jemným pieskom. Východný breh je strmý a kamenitý. Hlbšie časti jazera sú pokryté hrubou vrstvou bahna. V blízkosti prítokov sa hromadí lístie, z ktorého sa celoročne uvoľňuje metán. Na ochranu prírodných hodnôt a krás bolo jazero spolu s okolitými lesmi v roku 1984 vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu, ktorá má v súčasnosti 108,48 ha.
3) Románsky kostolík v Dražovciach
Neďaleko Nitry sa nachádza malá obec Dražovce. Na kopci nad ňou stojí Kostol sv. Michala Archanjela z 12. storočia. Predstavuje typ románskeho emporového kostola s jednoloďovým priestorom ukončeným polkruhovou apsidou. Loď má rovný strop a na západnej strane poschodovú emporu. Fasády sú hladké, v strede priečelia je veža, zakončená murovanou ihlanovou strechou. Pôvodne patrilo toto územie k zoborskému kláštoru. Kostol mal 2 empory /chóry/, jednu pod vežou, druhú na epištolovej strane, bohostánok na stene. Na oltári boli pôvodne umiestnené sochy sv. Michala, Róchusa, Rozálie, Šebastiána a obraz P. Márie. Samostatnou farnosťou sa kostolík stal od r. 1787. Aj napriek tomu, že kostolík so vstupom z južnej strany prešiel skoro v každom storočí viacerými úpravami, dodnes si zachoval románsky výraz. V jeho okolí bolo odkrytých 55 hrobov s mincami, ozdobami a súčasťami odevov, najstaršie pochádzajú z 11. storočia. Zaujímavosťou je, že tento kostolík je vyobrazený na slovenskej 50 korunovej bankovke.
4) Gejzír v Herľanoch
Obec Herľany sa nachádza pod úpätím Slanských vrchov, približne 28 km od Košíc. Prvý písomný doklad o histórii obce Herľany je z roku 1487, kde sa uvádzajú pod názvom Haryan ako súčasť svinického panstva. Na základe starších dokumentov však vieme, že dedina mohla vzniknúť niekedy v rozmedzí rokov 1431 – 1487. V roku 1601 už Herľany patrili panstvu Trebišov. Herľany už v 17. storočí boli známe ako kúpeľné mesto, kam chodili ľudia z Košíc a Zemplína. Avšak na prelome 17. a 18. storočia sa obec opäť vyľudnila, jej obyvatelia sa vysťahovali do susedných dedín. V závere 18. storočia údajne už boli zase známe kúpeľné miesto, ktoré navštevovali aj cudzinci. Kúpeľný ráz obce zanikol po roku 1945. V r. 1851 sa spomínajú Herľany ako nemecká dedina, nemecké obyvateľstvo sa sem nasťahovalo za vlády Jozefa II. Keďže v roku 1872 minerálne pramene nestačili kryť spotrebu minerálnych vôd, začal sa hĺbiť vrt, ktorého výsledkom bol svetový unikát – Herľanský gejzír. Od iných gejzírov sa líši nízkou teplotou vody. Základné údaje o herľanskom gejzíre: hĺbka je 404,5 m, pri erupcii dosahuje výšku cca 20 m, erupčná činnosť trvá 30 min., interval medzi jednotlivými erupciami je 32 až 36 hod., teplota vystrekovanej vody je 14-18 °C a voda je silne mineralizovaná. Priemerná výdatnosť je 25 – 30 litrov vody za sekundu. Gejzír je európskym unikátom a je vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku. V súčasnosti postupne stráca na sile a čas medzi erupciami sa predlžuje.
5) Kolový vodný mlyn v Jelke
Obec Jelka leží na juhozápadnom Slovensku medzi Galantou a Bratislavou. Názov obce sa prvýkrát spomína v kráľovskej darovacej listine z roku 1197 v podobe ILKA (Listina kráľa Bela IV. z roku 1239). V súčasnosti sa obec skladá z troch samostatných častí: z Veľkej Jelky, Malej Jelky a Novej Jelky. Nová Jelka bola pripojená k Jelke v roku 1960. Život obce vo veľkej miere ovplyvňoval Malý Dunaj aj so svojimi nespočetnými mŕtvymi ramenami. Malý Dunaj sa hadí skoro 23 km v južnej časti chotára obce. Jeho význam v minulosti okrem rybárstva podporuje aj to, že ešte aj nedávno tu mlelo sedem vodných mlynov. Pýchou obce je chránený strom, platan východný, ktorý je najväčším svojho druhu nielen v okrese, ale aj na Slovensku. Ozdobou a pýchou obce je Németov vodný mlyn zrekonštruovaný v rokoch 1992-1994 a obecný skanzen. Németov mlyn bol postavený r.1894 ako plávajúci – lodný mlyn, r.1906 ho prestavali a ukotvili na pilóty a takto pracoval až do r.1951.
6) Vojenský pamätník na Dukle
Pamätník československej Armády na Dukle je spolu s cintorínom padlých vojakov národnou kultúrnou pamiatkou. Na tomto cintoríne našlo miesto posledného odpočinku 565 príslušníkov československého Armádneho zboru, ktorí padli počas karpatsko-dukelskej operácie pri oslobodzovaní Československa. Pamätník na ich počesť a spomienku bol postavený v roku 1949. Dukelské múzeum, dnes Vojenské múzeum, vyniklo 2. júna 1965. Jeho prvá expozícia bola otvorená pri príležitosti 25. výročia bojov o Dukliansky priesmyk 4. Októbra 1969. Múzeum je zriadené preto, aby dokumentovalo dejiny vojsk na východnom Slovensku. Expozícia, ktorá bola po reinštalácii sprístupnená v roku 1996 verejnosti, dokumentuje vojenské dejiny. Je v nej taktiež zachytený vojensko-strategický význam Duklianskeho priesmyku počas svetových vojen. Súčasťou múzea je i 20 km prírodné dukelské bojisko so zbraňami, bunkrami a ostatnými pamiatkami. Tanky, ktoré sú nainštalované v múzeu, symbolicky pripomínajú tankovú rolu v útoku. Je to rarita nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. V blízkosti Duklianskeho priesmyku sa nachádza vyhliadková veža, ktorá slúži návštevníkom na oboznámenie sa s históriou duklianskych bojov v jeseni roku 1944.
7) Zvonica v Spišskej Sobote
Na starej historickej ceste, vedúcej údolím rieky Poprad cez Kežmarok a Červený Kláštor smerom k Baltu, pri jej sútoku s Velickým potokom vznikla na kopci na jej ľavom brehu v 12. storočí trhová osada Spišská Sobota. Založili ju zrejme na mieste staršieho hradiska. Od poslednej tretiny 13. storočia patrila k Spoločenstvu spišských Sasov. Dominantou Spišskej Soboty je zvonica stojaca pri pevnostnom múre kostola. Je to mohutná štvorboká stavba, najväčšia spomedzi spišských zvoníc. Kordónovú rímsu nahrádza oblúčikový vlys s kamennými krakorcami, obiehajúci po obvode, ktorý dodáva stavbe plasticitu a malebnosť. Nad ním sú na troch stranách tri veľké združené polkruhovito zakončené zvukové okná. Na západnej strane je okno zdvojené. Zo severnej strany je podstavaná štíhla valcová vežička s točitým schodišťom. Zvonicu postavil v rokoch 1588-1589 kežmarský majster Ulrich Matern. Kamenárske práce vykonával Henrich Arlot, tesármi boli Michal Maltz zo Spišskej Novej Vsi a Pavol Miller zo Spišskej Soboty. Stavba stála 805 florénov. Opravovali ju v r. 1668, 1697 a po požiari roku 1775. Pri oprave okolo roku 1780 odstránili renesančnú štítovú atiku. Atiku nahradili neskorobarokovou so štukovou rokokovou výzdobou. Do začiatku 50. rokov 20. storočia stála pri severnej strane veže prízemná prístavba, v ktorej boli pôvodne mestské miery a váhy. Vo zvonici sa nachádzajú štyri zvony zo spišských dielní. Najstarší pochádza zo spišskonovoveskej kovolejárskej dielne a vznikol približne v polovici 14. storočia (Ø 118 cm). Najväčší zvon (Ø 142 cm) vznikol v rovnakej dielni a ulial ho Ján Waner roku 1511. Podľa spišskosobotského Marckbuchu stál zvon 400 florénov a jeho majster dostal za prácu 60 florénov. Srdce zvona vyhotovil Ján Keiszmann v Spišskej Sobote roku 1861. Tretí zvon (Ø 93 cm) ulial Majster Michal roku 1564. Najmenší zvon je poškodený (Ø 31 cm) a pochádza z roku 1719.
8) Budova bývalej železničnej stanice na Štrbskom plese
Tatranská osada Štrbské pleso bola založená v roku 1873 veľkostatkárom Jozefom Szentiványm z Liptovského Jána, ktorý vlastnil pozemky v okolí Štrbského plesa. Okrem toho, že sám dal postaviť na južnom brehu Štrbského plesa zrubovanú chatu, povolil Uhorskému Karpatskému spolku turistickú chatu. Tým bol aktivovaný turistický ruch v tejto lokalite. V auguste 1895 začali práce na zemnom telese železničnej trate. Robili ich robotníci z okolitých obcí, najmä z Važca. Vedením stavby boli poverení stavitelia Adolf Niedenthal a Zigmund Koruhauser. Projektant a stavitelia ozubnicovej železnice na Štrbské pleso si vybrali za vzor tyrolskú ozubnicovú železnicu z Jendachu k jazeru Achensee. Obe trate mali rozchod 1000 mm, Riggenbachovho typu. Parné rušne pre obe železnice vyrobila tá istá fabrika vo Floridsdorfe pri Viedni. Rozdiel v ich konštrukcii bol len v tom, že rušne pre tirolskú železnicu mali sklon kotla voči koľajnici 80 promile a na rušňoch pre tatranskú zubačku bol sklon kotla voči koľajnici 60 promile. Aj osobné a nákladné vozne mali podobnú konštrukciu, len pre tirolskú zubačku mali po dve brzdárske plošiny, zrejme kvôli väčšiemu sklonu trate. Ozubnicová železnica na Štrbské pleso mala celkovú dĺžku 4, 77 km, s výškovým rozdielom rovných 430 metrov a s najväčším sklonom trate 127 promile.
9) Kaplnka sv. Michala v Košiciach
Pôvodne cintorínsku kaplnku dali postaviť mešťania mesta Košice približne v druhej polovici 14. storočia na južnej strane farského kostola sv. Alžbety, na území stredovekého mestského cintorína. Cintorínska kaplnka mala v stredoveku dôležitú funkciu nielen pri pohrebných bohoslužbách resp. pri slúžení zádušných omší za duše mŕtvych. Do jej podzemia sa ukladali zvyšky kostí z okolitých hrobov, keď sa celý cintorín zaplnil, a bolo potrebné vytvoriť nové miesta pre pochovávanie. Aj podzemie košickej kaplnky slúžilo podobným účelom. Úzke okienka podzemia, viditeľné v južnej a východnej stene, zabezpečovali odvetranie tzv. kostnice. Dôležitým obdobím v existencii košickej kaplnky sv. Michala sa stal začiatok 15. storočia, kedy Juraj Szatmáry, košický rodák, neskôr ostrihomský arcibiskup – prímas a hlavný kancelár krajiny, daroval mestu bohatú základinu na farský kostol i na Michalskú kaplnku. V tomto období sa k severnej stene kaplnky pristavala ďalšia loď, pôdorysne skoro rovnako veľká ako pôdorys samotnej kaplnky. V nepokojnom období reformácie a protireformácie vnútro kaplnky využívali na pravidelné bohoslužby menšiny. V rokoch 1903-1904 zbúrali prístavbu, a podľa starších kamenných prvkov, ktoré boli sekundárne zamurované v jej stenách, rekonštruovali polohu i tvar schodiskovej vežičky s kupolou, ktorú obnovili pri severozápadnom nárožnom pilieri kaplnky. Zbúrali aj novšiu sakristiu na južnej strane, a obnovili pôvodnú sakristiu, ktorej základy sa našli pod dlažbou prístavby.
10) Grassalkovičov palác v Bratislave
Grasalkovičov palác alebo Prezidentský palác je osovo symetrická rokoková budova na Hodžovom námestí v Bratislave, v ktorej sídli prezident Slovenska. Dal ju v r. 1760 postaviť chorvátsky gróf Anton Grassalkovich, advokát, strážca kráľovskej komory a poradca Márie Terézie, neskôr predseda Uhorskej kráľovskej komory podľa architekta A. Mayerhofera. Palác stál pôvodne na voľnom priestranstve pred vtedy ešte opevneným mestom. Súčasťou paláca je rozsiahla záhrada upravená vo francúzskom štýle, ktorá nadväzuje na rozsiahlu záhradu bývalého letného arcibiskupského paláca. Nachádza sa tu pomník Johanna Nepomuka Hummela, významného skladateľa a bratislavského rodáka. V paláci koncertoval aj hudobný skladateľ Joseph Haydn. V rokoch 1939 – 1945 bol palác sídlom prezidenta prvej Slovenskej republiky, neskôr ho využívali deti a mládež Bratislavy na svoju záujmovú činnosť pod názvom Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda. V dnešnej dobe je Grasalkovičov palác známy najmä pod názvom Prezidentský palác, keďže sa palác stal opäť sídlom prezidenta Slovenskej republiky.
11) Kostol Najsvätejšej trojice v Žiline
Najvýznamnejším a najstarším objektom na ulici Horný val v Žiline je rímskokatolícky farský kostol Najsvätejšej trojice. Z veľkou pravdepodobnosťou v blízkosti – a čiastočne na mieste terajšieho kostola – stál od 13. storočia hrad, o ktorom máme písomné správy od roku 1318 do roku 1454. Archeologický prieskum ukončený v roku 2002 potvrdil však len existenciu starších objektov kostola. Jednoloďovú stavbu zakončili na východe polkruhovou apsidou a na západe vežou vysokou 51 metrov. V roku 1762 pribudla na západnej strane Kaplnka svätého Jána Nepomuckého s jeho sochou. Posledná väčšia prestavba tohto kostola bola v rokoch 1942 a 1943. Trojloďový kostol, pôvodne gotický, má po prestavbe renesančný charakter. Hlavný oltár Najsvätejšej Trojice je z roku 1697, obraz namaľoval Jozef B. Klemens v roku 1870. Obraz tohoto autora, Panna Mária, sa nachádza na ľavom oltári spolu so sochou sv. Jozefa a sv.Floriána a na pravom bočnom oltári je jeho obraz Ukrižovanie. Pri vchode do kostola je socha sv. Anny Františka Štefunku.
Vedľa kostola je Burianova veža vysoká 46 metrov, o 5 metrov nižšia ako susedná veža kostola. Slúži ako zvonica. Túto renesančnú stavbu postavil okolo roku 1530 vtedajší majiteľ Žiliny Burian Světlovský z Vlčnova. Pri úprave rímskokatolíckeho kostola v roku 1890 dostala i táto veža dnešný charakter, v roku 1941 bola vybudovaná nová vyhliadková ochodza. Pohľad na obe veže z Námestia Andreja Hlinku je pre Žilinu najtypickejší, je to symbol Žiliny. Veľmi často sa objavuje na pohľadniciach, na rôznych publikáciách i na poštovej známke, ktorá vyšla v roku 1997.
12) Kalná Roztoka
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1554, kedy patrila humenskému panstvu Drugethovcov a neskôr Szirmayovcom. Obyvateľstvo sa v tom čase venovalo najmä práci v lesoch, páleniu uhlia a pastierstvu. Obec vznikla zlúčením dvoch obcí Kalná a Roztoka v roku 1877. Grécko-katolícky drevený kostol Sv. Jána Krstiteľa v Kalnej Roztoke je z roku 1750. Hlavné múry sú na skalnom základe. Zvonku je trojdielna zrubová stavba omietnutá hlinenou slamovou omietkou a natretá vápnom, v dôsledku čoho chrám pôsobí dojmom murovanej stavby. Z valbovej šindľovej strechy nad babincom vyčnieva veža (na západnej strane); nad oltárnou časťou sa nachádza miniatúrna kupolovitá vežička s krížom. V interiéri je oltár oddelený od lode bohato dekorovaným a dobre zachovaným ikonostasom z 18. storočia. Ikonostas je zostavený v súlade s kánonom. Ikona Kristus je z roku 1773. Celý kostol je oplotený. Súčasťou komplexu je aj zvonica z 20. storočia so šindľovou strechou. Dvojkrídlová bránka je dekorovaná krížom.
Obec sa nachádza v okrese Snina. V jej blízkosti je unikátny zachovalý pôvodný karpatský prales Havešová, ktorý je od r. 2007 zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO.
13) Viadukt Chramoška
Obec Telgárt leží na južnom úpätí Nízkych Tatier. Vznikla v 14. storočí a patrila muránskemu panstvu. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1326. Usadlosť vznikla pri prameni Hrona, na ceste spájajúcej Gemer so Spišom. Telgárt je východiskom na Kráľovu hoľu – 1984 m n.m. Telgártsky chotár sa vyznačuje bohatosťou prírodných krás (prameň Hrona, prameň Hnilca, jaskyne Homola a Stratený potok). Na budúci rok to bude 70 rokov, ako prešiel prvý vlak po trati Červená Skala – Margecany. Bolo to v nedeľu 29, júla 1939. Stavba železnice Červená Skala – Margecany bola podmienená strategickými i hospodársko-sociálnymi dôvodmi. Stavba železnice bola v plánoch už od vzniku Československej republiky, no so stavbou sa začalo až v r. 1931 razením tunela pri Telgárte. Stavba železničnej trate z Červenej Skaly do Margecian bola veľmi ťažkým technickým problémom. Nádherný horsky kraj, ktorým trať prechádzala, kládol na stavbárov veľké nároky. Trať bola 93,8 km dlhá, s výškovým rozdielom 614 m. Premiestnilo sa na nej temer 3 milióny kubíkov zeminy, vybudovalo 9 tunelov o dĺžke 3,8 km, okolo 300 mostných objektov a viaduktov. Položilo sa na nej 117 km koľajníc. Sprevádzkovaná bola v r. 1936. Najproblematickejším úsekom trate Červená Skala – Margecany sa stal úsek z Červenej Skaly po sedlo Besník – rozvodnicu Hrona a Hnilca. Železničná stanica Červená Skala sa nachádza v nadmorskej výške 786 m n. m., sedlo Besník má úctyhodných 1005 m n. m.. Viac ako 200 m prevýšenie, a pritom vzdialenosť týchto dvoch bodov meraná údolím Hrona je približne 9 kilometrov. Z toho bolo zrejmá potreba umelého rozvinutia trasy železnice v závere údolia Hrona.
Trasovanie železnice prebehlo už v roku 1920, do roku 1922 boli vypracované prvé projekty. V úseku Červená Skala – Besník boli zamerané aj naprojektované viaceré návrhy trasy. Neskôr boli tieto návrhy na pokyn Ústrednej stavebnej správy Ministerstva železníc prepracované na projekt s maximálnym stúpaním 17 ‰ dosiahnutým vložením unikátnej slučky pri Telgárte. Projekt bol schválený v máji 1930, do prevádzky bol odovzdaný 1. 10. 1933. Úsek Červená Skala – Besník je 12 km dlhý a prekonáva prevýšenie 170 m. Z prípojnej stanice Červená Skala vedie trať ľavou stranou údolia Hrona. Stáča sa doľava, klenutým podjazdom prekonáva cestu do Muráňa. Striedajúc plytké zárezy a nízke násypy naberá kurz na Telgárt. Na stavebnom 2,8 km je prvý klenbový viadukt Strateník, ktorý má meno podľa podzemného potoka vystupujúceho pri viadukte na povrch. Viadukt má tri otvory s klenbami so svetlosťou 11 metrov. Je dlhý 42,640 metrov a vysoký 13,5 metrov. Trať pokračuje ponad prekrásne meandre Hrona do železničnej stanice Telgárt. Južným obchvatom obce sa trať dostáva k oceľovému mostu, spoločnému pre potok Hron i cestu do Popradu. Nasleduje zastávka Telgárt – penzión. Hneď za zastávkou sa trať zavŕtava do 1239 m dlhého Telgártskeho tunela, najskôr 83 m priamo a potom stále doľava a doľava. Tunel bol po dokončení pomenovaný podľa senátora Kornela Stodolu podporujúceho výstavbu železníc. Po opustení tunela trať stúpa po násype ponad Telgárt (stále doľava) aby sa po 2300 metroch (a prekonaní hlbokej rokle Telgártskym viaduktom) objavila na tom istom mieste ako už raz bola. Ibaže o 31 m vyššie. A toto je vlastne známa „telgártska slučka“. Telgártsky viadukt je 86 m dlhý a uprostred až 22 m vysoký. Je prvým viaduktom v sieti ČSD s členenou oblúkovou konštrukciou zo železobetónu. Krajné časti viaduktu tvoria po dva kamenné murované klenuté oblúky svetlosti 9 m, stredný diel železobetónový oblúk svetlosti 31,88 m nesúci na stojkách železobetónovú dosku mostovky. Len niekoľko hektometrov (asi tak štyri a trištvrte) nad telgártskym viaduktom je postavený najkrajší most – kamenný viadukt Chmaroška, ktorý má 9 otvorov svetlosti po 10 m, je dlhý 113,6 m a dvíha sa až 18 m nad územím. Vyžadoval 5420 m3 kamenného muriva a stál zaokrúhlene 1.945.000 Kč. Potom nasleduje 250 m dlhý Hronský tunel, za ním násyp popri prameni Hrona, strážny domček napravo a vjazd do vrcholového – Besníckeho tunela, dlhého 848,5 m. Trať v ňom dosahuje vrcholový bod vo výške 956 m n. m.. No nielen táto trať. V onom vrcholovom bode sa nachádza najvyššie položená normálne rozchodná trať Slovenska.
Záverom klesá trať do údolia Hnilca a pokračuje do Margecian. Vzhľadom na unikátne technické riešenie a vybudované umelé stavby, aj umiestnenie v prekrásnom kúte Slovenska zaslúžene patrí medzi najatraktívnejšie trate nielen Slovenska.
14) Vígľašský zámok
Vígľaš je obec v okrese Detva. Nad obcou sa vypína Vígľašský zámok, spomínaný od r. 1393. V 13. – 14. storočí bol v držbe križiakov, potom do 1424 a 1546 – 1559 korunným majetkom, 1424 – 1490 a 1527 – 1546 majetkom kráľovien, V rokoch 1490-1527 a 1559-1848 patril rozličným šľachtickým rodinám, najmä Raškovcom, Dobóovcom, Csákyovcom a Eszterházyovcom. Bol strediskom panstva Vígľaš, ktoré tvorili mestečká Zvolenská Slatina, Očová, Detva, dediny Vígľaš, Slatinka, Hrochoť, Čerín, Čačín, Klokoč, Stožok, Hriňová, Detvianska Huta, Vígľašská Huta, Kalinka. Podľa ústnej tradície hrad vybudovali vraj križiaci ešte v 13. storočí. Tento pôvodne gotický hrad, bol koncom 14. storočia prestavaný na kráľovský poľovnícky zámok, tvorili ho tri krídla. V jednom z nich bola gotická kaplnka a sály s gotickou rebrovou klenbou. Pôvodne nebol opevnený (jeho ochranu zabezpečovali strieľne, predsunutá veža pri vstupnej bráne a štvorcová veža s niekoľkými stupňami strieľní v severozápadnom nároží,), ale keď v polovici 16. storočia Turci obsadili juh Uhorska, zmenil sa jeho význam a zámok dostal opevnenie s okrúhlymi nárožnými baštami. Do opevnenia bola začlenená aj vstupná brána s padacím mostom. Turci zámok poškodili, ale nikdy ho nedobyli. I keď odolal, väčšina obcí panstva spolu s osadou Vígľaš bola poplatná Turkom sídliacim vo Fiľakove. Po skončení tureckého nebezpečenstva sa zámok v r. 1690 dostal do majetku Esterháziovcov, ktorí ho prestavali v barokovom štýle a v 18. storočí na hradný kaštieľ, vtedy vybudovali aj nové krídlo, upravili nádvorie a interiéry. Ďalšie prestavby prebehli koncom 19. storočia. Od roku 1890 panstvo vyvážalo minerálku z prameňa Vera. Zámok bol zničený počas druhej svetovej vojny. Súčasný stav je dôsledkom 50 rokov trvajúceho chátrania bez akejkoľvek údržby. Charakterizovaný je úplným zánikom všetkých vonkajších drvených konštrukcií a rozkladom korún murív a hlavne otvorov a ich konštrukčných detailov. V dôsledku premokania sú klenby spodných podlaží silne poškodené alebo celkom preborené. V 90. rokoch 20. storočia bolo vykonané spevnenie horninového masívu v podloží zámku a konzervácia časti vonkajšieho opevnenia zámku. V súčasnosti má zrekonštruovanú vstupnú bránu a časť opevnenia.
15) Drevený artikulárny kostol v Hronseku
Drevený artikulárny evanjelický kostol je vzácnou historickou pamiatkou spolu s drevenou zvonicou. História vzniku dreveného kostola zapadá od obdobia silného katolicizmu, do obdobia, keď na scénu dejín vystupuje kežmarský gróf Imrich Tököly, ktorý za širokej podpory ľudu, Turkov a francúzskeho dvora vystúpil proti rakúskemu cisárovi Leopoldovi I. a donútil ho zvolať Šopronský snem v roku 1681. Ten potvrdil závery Viedenského mieru z roku 1606 vo veciach slobody náboženstva a povolil evanjelikom postaviť v jednej stolici 2 kostoly, v Hronseku a Ostrej Lúke. Článok (artikula) 25 stanovoval pre stavbu chrámu tieto podmienky:
– musel byť postavený v priebehu jedného roka,
– musel byť celý z dreva a postavený bez použitia kovových prvkov,
– nesmel mať vežu,
– vchod nesmel byť priamo z ulice.
Stavba kostola v Hronseku sa začala 23. októbra 1725 a na jeseň 1726 bola hotová. Kostol má pôdorys kríža, je 8 m vysoký, 26 m dlhý a 11 m široký. Má 30 okien. Stĺpy sú v záhlaví zdobené vyrezávaným jónskym ornamentom, sú dubové, ostatné časti sú väčšinou smrekové. Na dolnej časti chórov je zavesený vyrezávaný ornament v podobe lipového listu – symbol slovanského povedomia. Kostol má 1100 miest na sedenie. Súčasný organ postavil banskobystrický majster Martin Podkonický v roku 1764. Nádvorie kostola zdobia 4 mohutné lipy, z ktorých dve sú také staré ako kostol. Súčasne s kostolom bola postavená aj zvonica, tiež v roku 1726.
16) Hrad Slanec
Zrúcaniny hradu sa nachádzajú na kužeľovitom kopci nad obcou Slanec na úbočí Slanských hôr, 23 km na juhovýchod od Košíc. O najstarších dejinách Slaneckého hradu nie sú k dispozícii bezpečné písomné zmienky. Pôvodné hradisko dal údajne postaviť už v roku 1220 jeden z potomkov Abovcov. Prvé historické zmienky o Slaneckom hrade sú až z roku 1281, kedy už stál kamenný hrad s okrúhlou hradnou vežou. Majiteľ hradu a krajinský palatín Finta sa r. 1281 postavil proti hospodárskym reformám, ktoré zavádzal kráľ Ladislav IV. Kumánsky. Spor vyvrcholil v boji pod hradom a skončil víťazstvom kráľa. Ladislav IV. hrad dobyl a ponechal si ho v držbe. Po vymretí Arpádovcov vládla na hrade rodina Drugethovcov, ktorá prišla s Karolom Róbertom z Talianska. Tá vlastnila hrad od r.1330 celé dve storočia. V prvej polovici 15 storočia bol hrad aj s obcou vypálený. Neskôr hrad prešiel do majetku rodiny Ladislava Losonczyho, ktorý ho koncom 15. storočia (po odchode bratríckych vojsk z východného Slovenska) opravil. Roku 1601 sa stali vlastníkmi hradu Forgáchovci. Tí dali hrad opevniť. Za rákocziovsko-thökölyovských povstaní hrad viackrát zmenil svojho majiteľa a bol značne poškodený. Keď sa Juraj Rákoczi II. dostal k moci, dal hrad podpáliť. Odvtedy hrad pustol. Ešte do roku 1937 boli v dodnes najzachovalejšej časti hradu – v hradnej veži zvanej „Nebojsa“ zariadené tri izby, vyzdobené umeleckými pamiatkami, obrazmi majiteľov hradu a pod. Počas druhej svetovej vojny však pri prechode frontu boli tieto pamiatky zničené a rozkradnuté.
V pôdoryse predstavuje stavba hradu jednoduchý obdlžnikový útvar, ktorý je na severozápadnej strane lichobežníkovite zúžený. Voľba hradného typu bola predurčená prírodným prostredím, kedy stačilo upraviť plató kužeľovitého kopca, aby sa stal nedobytným. Do zúženého cípu návršia bola vsadená bašta, strážiaca prístup k hradu. Vstupná gotická brána bola chránená padacím mostom a s priekopou, ktorej zvyšky sú viditeľné aj v súčasnosti. Pri bašte bola v skale vysekaná 10 metrov hlboká kruhová cisterna, obmurovaná masívnymi kvádrami. Prvotnou stavbou bola obytná, trojpodlažná veža s obrannou ochodzou. Po prestavbe bola veža vyvýšená o ďaľšie dve podlažia. Najvyššie z nich malo obrannú galériu, spočívajúcu na mohutných kamenných krakorcoch. Postupnou prestavbou a dostavbou nadobúda hrad charakter paláca, ktorý mal v prízemí kaplnku, ktorej zachované gotické okno so stĺpikmi a listovým dekorom na pätkách pochádza zo začiatku 14. storočia. Neďaleko hlavnej veže bola pristavaná veľká kruhovitá veža, ktorá mala krakorcovú galériu v rovnakej výške, ako bola palácová galéria. Jej prvé podlažie, do ktorého sa dá pohodlne vstúpiť po kamennej plošine má ešte strop, ostatné podlažia majú poškodenú drevenú konštrukciu medzipodlaží. Hore na veži je pozostatok strechy. Komplex bol opevnený 140 cm hrubým múrom.
17) Lomnický štít
Tento druhý najvyšší tatranský vrchol netreba nikomu osobitne predstavovať. Okrem toho, že je najnavštevovanejším štítom, je zároveň aj najvyššie obývaným miestom na Slovensku. Za dobrého počasia poskytuje nádherné výhľady na celé Vysoké Tatry, ale aj takmer polovicu Slovenska. Lomnický štít (2633 m) sa dlho pokladal za najvyšší štít Tatier. O tom, kto ho zdolal ako prvý sú rôzne informácie. Podľa niektorých zdrojov to bol kežmarský učiteľ Dávid Fröhlich v roku 1615, ktorý svoj výstup opísal v diele Medulla geographiae practicae (Príručka praktického zemepisu). Či išlo naozaj o Lomnický štít nie je jasné a niektorí historici sa prikláňajú skôr k tomu, že to bol Kežmarský štít. Prvý, jasne dokázateľný výstup uskutočnil Jakub Fábry z Medených lávok (okolo rokov 1760 – 1790). Presnú nadmorskú výšku určil v roku 1793 anglický cestovateľ Robert Townson pomocou barometrického merania s obdivuhodnou presnosťou. Zimné výstupy sú známe od roku 1891.
Prelomom sa stalo rozhodnutie sprístupniť Skalnatú dolinu a Lomnický štít pomocou visutej lanovej dráhy v tridsiatych rokoch 20. storočia. Už predtým sa uvažovalo o výstavbe podobného zariadenia aj na iné vrcholy (Gerlachovský štít, Slavkovský štít, kde už bol aj hotový a schválený projekt na výstavbu pozemnej lanovej dráhy), avšak lobby majiteľov Grandhotela Praha v Tatranskej Lomnici rozhodla, že lanovka bude stáť tam, kde stojí aj dnes. S výstavbou sa začalo v roku 1936 a prvý úsek Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso bol uvedený do prevádzky koncom roku 1937. Druhý úsek Skalnaté pleso – Lomnický štít bol dokončený v roku 1941. Okrem turistického a technického zázemia bola vo vrcholovej budove umiestnená hneď od začiatku aj meteorologická pozorovacia stanica, v tom čase patriaca vojakom (bolo to v období 2. svetovej vojny).
Koncom 50-tych rokov sa k pôvodnej budove postavila prístavba patriaca vedeckým pracoviskám Slovenskej akadémie vied.
Koronálna stanica na Lomnickom štíte bola vybudovaná v r. 1957, patrí Astronomického ústavu SAV. V okrúhlej kupole na streche budovy je umiestnený tzv. koronograf. Ním sa pozoruje slnečná koróna – teda atmosféra Slnka. Je podobný klasickému hvezdárskemu ďalekohľadu, avšak pred objektívom má umiestnený disk, ktorý zatieňuje svetlo fotosféry a tým umožňuje pozorovania koróny normálne viditeľnej len počas zatmenia Slnka. Pozorovania sa uskutočňujú cez deň za bezoblačného počasia. V roku 1970 tu bol daný do prevádzky aj ďalekohľad pre pozorovanie protuberancií. Dnes patrí koronálna stanica medzi niekoľko málo staníc na celom svete. Hvezdárske ďalekohľady pre nočné pozorovania sú umiestnené v observatóriu na Skalnatom plese a v Starej Lesnej.
Na vrchole Lomnického Štítu sa nachádza aj neutrónový monitor Ústavu kozmickej fyziky v Košiciach. Tento prístroj je v nepretržitej prevádzke od decembra 1981. Úlohou monitora je detekovať a zaznamenávať neutróny vznikajúce interkaciou kozmického žiarenia s časticami v horných vrstvách zemskej atmosféry. Záznamy sa robia každú minútu. Samotný detektor je umiestnený na streche budovy v plechovom domčeku a je tvorený ôsmimi trubicami, ktoré sú umiestnené v olovenom obale. Neutrónový monitor je súčasťou celosvetovej siete podobných zariadení.
Aj Slovenský hydrometeorologický ústav má na vrchole budovy umiestnenú pozorovaciu stanicu. Úlohou meteorológ je zabezpečovať nepretržitú prevádzku meracích prístrojov, ale aj vykonávať pozorovania, ktoré sa nedajú sledovať prístrojmi (napr. dohľadnosť, typ oblakov a pod.). Správy sa každú celú hodinu posielajú do centra v Bratislave, kde sa spracúvajú spoločne s informáciami z ďalších pozorovacích staníc na Slovensku.
Lomnický štít – zaujímavosti:
Priemerná ročná teplota je -3,7°C, je to teda najchladnejšie miesto na Slovensku.
Je tu nízky tlak vzduchu a nedostatok kyslíka.
Elektrická energia sa dostáva hore pomocou 10kV vedenia.
Budova sa vykuruje pomocou elektrických kotlov. Predtým sa kúrilo koksom. Táto možnosť zostala. Vykuruje sa 365 dní v roku.
Veľkým problémom hlavne pre elektronické prístroje sú jarné a letné búrky. Priame zásahy bleskami sú veľmi časté a spôsobujú pomerne veľké škody. Objavujú sa aj nie celkom javy – sršanie, Eliášove ohne, silný statický náboj vo vzduchu (prejavuje sa napr. na vlasoch, ktoré stoja úplne dupkom).
Voda tu vrie približne pri 87°C, varenie preto trvá dlhšie.
18) Čičmany
Rázovitá obec Čičmany, obkolesená Strážovskými vrchmi a Malou Fatrou v južnej časti Rajeckej doliny sa preslávila originálnymi drevenicami s charakteristickou bielou ornamentálnou výzdobou. Jedinečným a charakteristickým prvkom čičmianskych dreveníc sú geometrickými ornamentmi zdobené exteriéry domov. Autormi ornamentov boli ženy, ktoré najskôr hlinou a neskôr vápnom zdobili pôvodne len nárožia domov. Od 19. storočia však postupne pribúdali ozdobné motívy v celom exteriéri drevených neomietaných domov.
Maľba mala chrániť drevené trámy pred vlhkosťou a pred rozpraskaním spôsobeným slnečnými lúčmi. Geometrická ornamentika sa používala aj vo výšivkách, ktoré zdobili čičmianske kroje, obrusy a obrázky. Pamiatkovú rezerváciu tvorí 136 dreveníc. Najlepšie zachovaný je jednoposchodový Radenov dom a susedný prízemný Gregorov dom, do ktorých umiestnili stálu národopisnú expozíciu.
Výhercovia:
Jalčáková Kristína, Humenné
Ihnátová Hedviga, Davidov
a najmladší účastníci súťaže:
Nickelová Alexandra, Kazimír (9 r.)
Mlynár Ján, Poprad – Veľká (13 r.)
