O zamilovanosti a láske už bolo veľa napísaného aj povedaného…

Láska je najväčšou túžbou človeka. Byť milované túži už to najmenšie dieťa. A ako človek rastie, túžba po láske ho stále sprevádza. Témou lásky sa zaoberajú aj umelci, je to nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Ak chce človek prežiť svoj život šťastne, musí lásku nielen prijímať, ale aj dávať.
Blíži sa sviatok sv. Valentína, sviatok zamilovaných. Mladí, zamilovaní ľudia sa obdarúvajú a prejavujú si vzájomnú lásku. Ako je to medzi staršími partnermi? Majú sa stále radi a dávajú svoju lásku najavo? Alebo upadli do stereotypu a všetko berú ako samozrejmosť?  A ako je to s ľuďmi, ktorí žijú sami, nemajú rodinu, priateľov, sú celkom opustení? Môžu aj oni prežívať pocit šťastia a lásky? A dokážeme dávať lásku aj tam, kde necítime žiadnu odozvu?
Keby sme boli odkázaní len na ľudí, asi by boli všetci opustení ľudia zatrpknutí, nešťastní a sklamaní životom. Vďaka Bohu, že to tak nie je. Žiadny človek, ani ten najbiednejší, nemusí trpieť nedostatkom lásky. Boh, ktorý o sebe povedal, že je Láska, je schopný naplniť každého človeka láskou a šťastím. Boží Syn – Ježiš Kristus prišiel od svojho Otca medzi nás, aby nám ukázal pravú lásku a aby nás svojou láskou naplnil. Mnohí ľudia však o takejto láske ešte nevedia. Žijú v prázdnote a beznádeji, myslia si, že osud sa s nimi len kruto zahral. Sú aj okolo nás, určite aj vy o niekom viete. Ak takého človeka poznáte alebo stretnete, nenechajte ho odísť s jeho trápením, ale zaujímajte sa o neho, pomôžte mu, ukážte na Toho, kto môže upevniť jeho vzťahy, prinavrátiť úprimnosť do manželstva, pokoj a šťastie do života. Povedzte mu o Bohu a o Jeho láske. A keď nebudete mať dosť vlastných slov, možno vám pomôže niektorý z našich letáčikov…

Na povzbudenie vám ponúkame svedectvo manželov Weberových z Brna, ktoré ukazuje, ako Boh mení človeka.

Raz v lete som bola s kamarátkou pri vode. Pridali sa k nám dvaja chlapci. Jirka ma zaujal hneď na prvý pohľad. Mal krásne tmavé kučeravé vlasy. Začali sme spolu chodiť. Obaja sme boli neveriaci. Jirka neskôr uveril, len ja som vieru odmietala. Na bohoslužby som s ním však chodievala. Priateľa v cirkvi nabádali, aby sa so mnou rozišiel, lebo nie som veriaca, a to vraj v očiach Božích nie je dobré. Dosť sa ma tieto reči dotýkali, priateľa som však mala veľmi rada, nechcela som ho stratiť. Tak som predstierala, že som uverila, dokonca sme sa dali spoločne pokrstiť. Lenže moja viera bola na bode mrazu, návšteva bohoslužieb bola pre mňa vždy len utrpením. Čoskoro sme mali svadbu, pretvarovanie začalo byť neúnosné a vďaka môjmu negatívnemu prístupu k viere som nakoniec dokázala aj manžela odlákať od Boha. Za necelé štyri roky sa nám narodilo prvé dieťa. Naše názory na život však boli úplne odlišné, akoby sme síce ťahali za jedno lano, no každý opačným smerom. Po ďalších piatich rokoch sa nám narodilo druhé dieťa, vtedy však už naše manželstvo vôbec nefungovalo a bolo to stále horšie. Veľmi sme si navzájom ubližovali. Bývali sme síce spolu, k sebe sme sa však správali ako cudzí ľudia. Už sa schyľovalo k rozvodu, nevedela som, čo mám robiť, lebo sa to netýkalo len nás, ale aj našich detí – a to ma trápilo. Keď som bola celkom na dne, začala
som po prvýkrát v živote z celého srdca prosiť Pána Boha o pomoc. Prosila som ho, aby mi odpustil všetky tie zlé veci, ktoré som vo svojej hlúposti urobila. Vtedy som odovzdala do jeho rúk celý svoj nehodný život a poprosila, aby to bol On, kto ma povedie. V nedeľu som zašla dokonca na bohoslužby. Cítila som, že by bolo krásne, keby tam bola celá naša rodina. Modlila som sa za to. Doma som manžela poprosila, či by sme
nemohli znova chodiť do cirkvi a on, k môjmu úžasu, ochotne súhlasil. Povedal, že o Bohu už nejaký čas premýšľa, no nechcel mi ešte nič hovoriť. Nechcel sa znova sklamať. Po desaťročnej odmlke sme teda začali zase chodiť do cirkvi, do ktorej sme chodievali pred svadbou. Pred prvou návštevou sme mali trochu obavy: Ako nás prijmú? Ako sa na nás budú pozerať tí, čo nás poznali predtým? Obavy však boli zbytočné, prijali nás veľmi srdečne. Dnes máme tri deti. Keď sa obzriem späť, viem, že mali pravdu tí, čo nám hovorili, že spolužitie veriaceho s neveriacim nie je dobré. Mohli sme si ušetriť mnohé sklamanie a bolesť. Premárnené roky nášho života sa už nedajú vrátiť späť, no vďaka milosrdnému Bohu sme mohli za starým spôsobom života urobiť hrubú čiaru, navzájom si odpustiť a začať žiť nový život v Kristu Ježišovi. Chvála Tebe, Bože, vďaka za Tvoju lásku voči nám. Neviem dostatočne vyjadriť svoju vďaku, lebo neexistujú slová, ktorými by sa dala opísať. Viem len, že bez Teba by sme už ako rodina neexistovali, žiadny psychológ by naše manželstvo nezachránil… (Jana Weberová)

Napíšte nám svoj príbeh

Určite máte aj vy veľa skúseností s Božím vedením, s vypočutím modlitieb vo chvíli, keď už človek stráca nádej. Napíšte nám svoj príbeh. Radi ho uverejníme na povzbudenie druhým.