Blíži sa sviatok matiek, ktorý slávime vždy 2. májovú nedeľu. Tento rok pripadá na nedeľu 13. 5. Ak ešte máme možnosť, poďakujme sa našim matkám za všetko, čo pre nás urobili či ešte stále robia. Prejavujme im vďačnosť nielen v tento jeden deň v roku, ale splácajme im ich lásku pri každej príležitosti. Modlime sa za svoje mamičky i za oboch rodičov, za ich zdravie a sviežosť, za to, aby im Boh žehnal a sprevádzal ich v ďalších dňoch života.
Na povzbudenie všetkým mamičkám ponúkame zaujímavý príbeh:
Moja priateľka Ema mi raz rozprávala príhodu, ktorá sa jej stala, keď vybavovala nejaké dokumenty. Pracovníčka na úrade sa jej spýtala na zamestnanie. Ema na chvíľu zaváhala, rozmýšľala, ako má najvhodnejšie opísať svoju činnosť. Úradníčka sa pokúsila otázku upresniť: „Pracujete, alebo ste len…?“ „Prirodzene, že pracujem“, odpovedala Ema trochu podráždene, „som matka.“ „Matka sa nedá zapísať ako zamestnanie“, vysvetlila jej úradníčka. „Napíšem teda: v domácnosti…“
Nedávno som si na túto Eminu príhodu spomenula, lebo som sa sama ocitla v rovnakej situácii. Taktiež som bola na úrade. Žena, oproti ktorej som sedela, pôsobila dojmom sebaistej karieristky. „Aké je Vaše zamestnanie?“, spýtala sa vecne. Tak som začala, slová mi plynuli z úst samé od seba: „Pracujem vo výskume v oblasti detského vývoja a medziľudských vzťahov“. Úradníčka sa zarazila a pozrela sa na mňa, ako by dobre nepočula. Potom všetko, slovo za slovom, napísala čiernym perom do oficiálneho formulára. „Smiem sa spýtať, čím sa Vaša práca zaoberá konkrétne?“ V jej hlase bolo cítiť zvedavosť. Uvoľnená, bez akéhokoľvek náznaku neistoty, som sa počula, ako hovorím: „Pracujem na dlhodobom výskumnom programe (ktorá matka ho nemá), a to striedavo v prevádzke aj v laboratóriu (aktivity doma aj mimo domova), pracujem z poverenia akadémie vied (celej rodiny) a mám štyri paralelne prebiehajúce projekty (všetko dcéry). Práca, ktorú robím, je určite jedna z najnáročnejších (má vari nejaká matka proti tomu námietky?), som väčšinou zamestnaná 14 hodín denne (24 hodín by však bolo asi uviesť vhodnejšie). Moje zamestnanie je náročnejšie ako väčšina povolaní, avšak výsledky mojej práce mi prinášajú väčšie uspokojenie ako sú len peniaze.“ Z hlasu úradníčky bolo cítiť veľký rešpekt. Keď doplnila formulár, vyprevadila ma až k dverám a milo sa rozlúčila.
Doma som o tom ešte rozmýšľala, bola som nadšená týmto novým pohľadom na svoju kariéru. Moje výskumné objekty vo veku trinásť, sedem a tri roky ma nadšene vítali. Z horného laboratória, z podkrovnej izby, som počula, ako môj najnovší experiment, šesť mesiacov starý, dáva voľný priechod svojim hlasivkám. Málokedy som sa cítila taká dôležitá a ohodnotená vo svojom zamestnaní. Vo svete titulov a diplomov sa mi dostalo z oficiálnej strany rešpektu a úcty, a to len preto, že som svoju prácu predstavila trochu inak, nenazvala som sa jednoducho len matkou.
(Som matka, z časopisu Impulz)
