Keď Pán Boh tvoril ženu, prišiel k nemu anjel a povedal: „Prečo sa zaoberáš touto ženou tak dlho?“

Pán Boh odpovedal: „Musí mať 200 pohyblivých častí, všetky nahraditeľné, musí vedieť fungovať na čiernej káve a zvyškoch, musí mať lono, ktoré udrží naraz dve deti a musí mať bozk, čo vylieči čokoľvek od odretého kolena až po zlomené srdce!“ Anjel sa pokúšal zastaviť Pána Boha: „To je príliš veľa práce na jeden deň, počkaj aspoň do zajtra.“ „Nemôžem!“ zaprotestoval Pán Boh, „som tak blízko, onedlho bude toto stvorenie dokončené. Je blízke môjmu srdcu.“ Anjel si potom čosi všimol, natiahol ruku a dotkol sa líca ženy. „Ale, vyzerá to, že premoká. Povedal som ti, že do nej vkladáš priveľa!“ „To nie je premokanie,“ namietal Pán Boh, „to je slza.“ „Slza? Načo je dobrá slza?“ spýtal sa anjel. Pán Boh odpovedal: „Slza je jej spôsob na vyjadrovanie radosti, smútku, bolesti, rozčarovania, samoty, žiaľu i hrdosti.“ Anjel bol ohúrený: „Ty si naozaj génius, Pane. Myslel si na všetko. Je to nádherné.“ „Ženy majú silu, čo očarí mužov. Nosia deti, nosia utrpenie, nosia povinnosti, ale pritom držia pokope šťastie, lásku a radosť. Usmievajú sa, keď chcú kričať. Spievajú, keď chcú plakať. Plačú, keď sú šťastné a smejú sa, keď sú nervózne. Bijú sa za všetko, čomu veria. Postavia sa proti neprávosti. Neberú „nie“ ako odpoveď, keď veria v lepšie riešenie. Nepotrebujú nové topánky, keď ich potrebujú ich deti. Idú k lekárovi s ustarostenou priateľkou. Milujú nepodmienečne. Plačú, keď ich deti excelujú a radujú sa, keď sú ich priatelia ocenení. Ich srdcia sa lámu, keď zomrie niekto blízky. Žialia pri strate člena rodiny, no stále sú silné, i keď si myslia, že im už žiadna sila nezostala. Vedia, že poláskanie a bozk vyliečia zlomené srdce. Ženy toho robia oveľa viac. Prinášajú radosť a nádej. Ponúkajú súcit a ideály. Ženy majú toho veľa čo povedať a darovať.“
Oznám to ženám, aby si pripomenuli, aké sú vzácne a čarovné. A oznám to aj mužom, aby ich vedeli oceniť. (z internetu)